Zlatý fond > Diela > Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Martina Jaroščáková, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivana Černecká, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Starý architekt

Otroci istého pána sa vzbúrili, zastavili prácu a vyhlásili, že v budúcnosti budú pole obrábať len vtedy, keď celá úroda bude patriť im. Pán sa zľakol a chcel sa už svojmu smutnému osudu podrobiť, lebo sa nazdal, že otroci celého sveta všetkým pánom vypovedali služby. Ale keď videl, že susední otrokári mali svojich otrokov pevne v rukách a keď mu ešte sľúbili, že pošlú týchto proti jebo otrokom, postavil sa aj on na nohy a vravel: „Buďto budete robiť pre mňa podľa starých podmienok, alebo vás dám otrokmi môjho kamaráta zadrhnúť!“

Tak boli nešťastníci prinútení znova vziať na seba staré jarmo. Ale vrelo to v nich. Každodenne po ťažkej práci sa radili, či by sa predsa nemohli nejakým spôsobom oslobodiť. Jeden rezolútny mladý otrok bol tej mienky, že sa treba ihneď dohovoriť s otrokmi druhých pánov a spoločne s nimi všade odrazu okovy zlomiť a otrokárov prinútiť, aby tiež robili, keď nechcú od hladu umrieť. Tento plán sa páčil všetkým, ale nedal sa tak ľahko uskutočniť, lebo otroci na iných farmách boli tak strašne ohlúpení svojimi pánmi a ich lokajmi, že sa s nimi nedalo prehovoriť múdre slovo.

Otrokár sa o tomto čertovskom pláne dozvedel a volal hneď svojich kamarátov na dôvernú poradu. „Bratia milí,“ vravel, „čo máme robiť, aby nám jedného krásneho dňa nezhorela strecha nad hlavou? Ten ľud sa nechce uspokojiť — je, pravda, aj trošku hladný — a my budeme musieť dačo povoliť, dačo mu hodiť, aby nás nezhltol aj s kopytami. U vás je ticho, ale čert nespí; dajte si pozor! Nakoniec sa ten čertovský plán predsa všetkým otrokom zapáči a potom sme všetci stratení.“

Dlho sa radili a nikto nevedel, akým spôsobom by sa dalo zažehnať hroziace nebezpečenstvo. Naostatok sa prihlásil k slovu starý architekt Amadeus Damianus, verný sluha otrokárov. „Vysokoctení páni, ja mám jeden dobrý kontraplán. Čujte! Pôjdem medzi otrokov a poviem im, že aj ja sa cítim byť otrokom, že aj ja chcem, aby sa nejaká zmena stala, ale aby nechali mňa, ako učeného človeka vypracovať dobrý plán, keď chcú, aby sa vec vydarila. No a potom budem po celý život robiť plány a nebude nič.“ „Znamenite, znamenite!“ volali všetci ako z jedného hrdla.

O krátky čas sa stal Damianus vodcom otrokov a sľúbil im, že vypracuje plán na krásny palác slobody, v ktorom budú bývať oslobodení otroci a že kvôli tomu bude vyjednávať s otrokármi, aby títo láskavo prenechali vhodný pozemok a potrebný materiál.

Keďže však dva roky prešli a ešte nebol nijaký plán hotový, ba ani miesto a materiál sľúbený, začali otroci šomrať a polovica ich od Damiana odpadla.

„Dve zimy sme mrzli pod šírym nebom a ten starý babroš robil plány na palác a nedovolil nám postaviť baráky, aby sme do toho času nepomrzli, kým on ten palác postaví. Že vraj pán nedovolí na jeho pozemku stavať baráky! No, a ten starý blázon chce nám nahovoriť, že pán povolí pozemky a materiál na palác a dovolí svojim otrokom ho budovať. Keď to však dovolí, zaisteže potom v tom paláci bude bývať on sám so svojou veľkou rodinou a s architektom; my ale zostaneme vonku na čerstvom vzduchu, alebo v pivnici toho krásneho domu.“ Tak rozprávali otroci medzi sebou a niektorí sa chytili do stavania barákov.

„To je teror!“ volá Damianus. „Ja som proti každému teroru,“ a poslal svojich verných otrokov, aby baráky zrútili. „Všetko na svete musí ísť svojou riadnou cestou, to je vývin, evolúcia. Takýmto spôsobom však zničíte aj to dobré, čo som pre vás vykonal. Dočkajte, budeme s pánom vyjednávať! Veď on chce pre vaše blaho všetko urobiť, keď to len jemu neuškodí, keď budete i ďalej verne pre neho pracovať.“

Nastal zmätok. Otroci sa bili medzi sebou. Jedni stavali, druhí búrali a tí, čo búrali, kričali, že oni budujú a tí druhí že pracujú reakcii do rúk, ktorá sa každopádne vrhne na otrokov a zotročí ich. Ale rebelanti boli odhodlanejší, ráznejší a odbyli každý útok verných panských otrokov. Damianus chrlil zo seba nadávky proti buričom, anarchistom, hoci celú tú anarchiu sám zapríčinil; keď však videl, že on to so svojou bielou gardou, pozostávajúcou ponajviac zo starých báb, vykŕmených lokajov a osprostených analfabetov, brutálnou silou nepremôže, začal znova robiť pekné plány a ukazoval ich svojim verným, aby aspoň týchto zachránil pred infekciou deštruktívnych živlov.

Všetko bolo márne. Damianus strácal každým dňom na popularite; svoj budúci palác slobody mal totiž postavený vo vzduchu, lebo páni sa otvorene vyslovili, že nikdy za nijakých podmienok na ich zdedených pozemkoch nedovolia postaviť palác pre otrokov. Damianus dokazoval „vedecky“, že sa vo vzduchu dá stavať a že teda netreba tangovať staré práva majiteľov pozemkov, materiál a otrokov, že sa dá všetko podobrotky docieliť.

„Ľudia boží! Len nijaký teror! Načože by nám bolo také hlúpe radikálčenie, keď môžeme všetko, čo nám treba, docieliť pokojnou riadnou, zákonitou cestou? Keby otroci panovali nad pánom, vtedy by bol pán otrok a to by bolo niečo strašné, donebavolajúce; musel by potom pracovať tak, ako by sa mu rozkázalo. Bratia milí! To predsa nie je náš ideál, aby každá ambícia prestala, aby bola podlomená podnikavosť jednotlivcov, aby sa talent nemohol vyvíjať preto, že by bol prinútený vykonávať otrockú prácu! Nie, drahí bratia, my nechceme teror, my nechceme, aby sa každá individualita uplatnila. Každá spoločenská trieda je potrebná, najmä však kapitalistická, ktorá musí zaobstarať prácu pre otrokov. Ale na to treba rozum a ambícia. Keďže však bez veľkého zisku nemôže byť o ambícii ani reči, nech teda žije každý, kto premýšľa a zarába milióny z práce otrokov! To je náš pravý dobrodinec. Nech žije sloboda! Nech žije slobodný kapitál a slobodné otroctvo!“

Keď Damianus ukončil túto reč, pozerali otroci jeden na druhého a jeden vravel: „Nazdávam sa, kamaráti, že sa náš starý architekt zbláznil.“

„Ale čerta zbláznil!“ odvetil druhý. „Starý podplatený zbojník je to. Pozrite, aký je tučný! Dobre sa mu vodí, že robí také hlúpe plány a ťahá nás za nos. Treba ho prehnať!“

Damianus dostal nohy; otroci ho kus prehnali. Šiel sa ponosovať k svojmu pánovi. Ten sa však od neho odvrátil: „Nemôžem ťa viac potrebovať, lebo si sprostý, nevieš dobre rozprávať a nadarmo ťa platiť nebudem!“

« predcházajúca kapitola    |    



Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.