Zlatý fond > Diela > Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Martina Jaroščáková, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivana Černecká, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Sused Mišianko a Kosák Janko

Janko Kosák, elektrikár z podbrezovskej štátnej železiarne, známy socialista, býval v L…, kde mal malý domček a kúštik poľa. Jednu kravičku mal tiež Kosák, a potom, nota bene, každý rok okolo Vianoc zabíjal dobre vykŕmeného brava! No, aj hydinu držal Kosák. Vlastne bola to manželka Jankova, Anna, ktorá podedila toto malé gazdovstvo po svojej matke, a keďže už od mladi bola navyknutá usilovne robiť okolo domácnosti, tak aj ako vydatá za dobre zarábajúceho robotníka, nepoložila ruky do lona. Nemala starosť o to, aká je móda v „dámskych“ klobúkoch ako ženy lačných pisárov, hrajúcich milosťpanie, ale starala sa o to, aby muž a deti nechodili v otrhaných kabátoch a aby bolo pre všetkých čo jesť.

Kosák sa doma dobre cítil a zato sa po skončení roboty v továrni vždy ponáhľal domov, aby svojej žene dačo okolo domu pomohol. Bola to vzorná domácnosť poctivého, rozumného robotníka.

Sused Mišianko bol Kosákov pravý opak. Nie azda, že by sa mu zle vodilo, nie! Mal viac ako Kosák, ale spokojný život ako tento nemal.

Mišianko bol veľký gazda: mal dva domy vedľa seba (jeden po otcovi a jeden po svokrovi) a pozemkov veľa, tri záprahy koní držal na furmančinu a mimo toho stálo v maštaliach štvoro koní pre hospodárstvo, výjazdy a obchodné (keťasovské) záležitosti k dispozícii. No, netreba zabudnúť, že aj šesť kusov rožného statku a celý kŕdeľ bravov a oviec sa nachádzal na „panstve Papuliaka“, ako ho v obci a v okolí nazývali zato, že všade „papuľoval“, vždy sa súdil a krivo prisahal, vždy sa tískal do popredia, viedol dlhé nezmyselné reči a chcel, aby ho spoluobčania povolali do svojich zastupiteľstiev, čo sa mu však nijako nechcelo podariť od tých čias, ako sa dokázalo, že pri múke, ktorú pre obec bol raz obstaral, zarobil „poctivo“ dvadsaťtisíc korún.

Mišianko bol veľmi nahnevaný, že si občania viacej ctili Kosáka ako jeho. „Čože je Kosák? Taký niktoš, s kapsou chodí do fabriky; má jednu kravu a tú dojí sám a pole má štyri razy také veľké ako táto moja izba. Ja nemám zapotreby, aby som sám robil, na to mám čeľaď. A koľko platím ja porcie a koľkože platí ten žobrák?“ Tak vždy doma vykladal žene a dcére. A jeho žena a dcéra podľa toho sa zasa vychvaľovali pred susedmi, urobiac zo širokých úst malé špulky, že už každá suseda utiekla im z cesty, ako sa kde objavili.

„Ja dám svoju dcéru učiť hrať na cimbale a po francúzsky,“ vravela raz Mišianka a Kosáčka jej odsekla: „Ja naučím moju dcéru sama chlieb piecť a košele šiť.“ Nato urobila Mišianka špulku a vravela: „Mojej dcére to netreba, tá aj tak bude mať slúžku, ktorá bude chlieb piecť a košele nosí len príma hodvábne, lebo je veľmi fajnová. Ona je len pre dajakého pána a nie pre robotníka.“ Kosáčka odvetila: „Dajte si len pozor! Naozaj vzdelaný človek si ju nevezme, lebo je hlúpa a namyslená; ale príde raz dajaký darebák v lakových topánkach, ktoré nezaplatil, a s diplomom, ktorý zaplatil, a vy mu dcéru dáte. Ten potom prepije peniaze a dcéra bude utekať domov k rodičom aj s cimbalom.“ Od tých čias sa tie dve susedky práve tak málo spolu zhovárajú ako ich muži.

Mišianko sa dal po štátnom prevrate zapísať do socialistického politického spolku a nazdal sa, že ho socialisti hneď urobia predsedom. Keď sa to nestalo, vystúpil a pridal sa k strane „národných keťasov“ a keď ho táto strana za jeho vlastenecké obstarávanie drahej múky s červíkmi pre svojich spoluobčanov musela vyhodiť, hoci členovia strany, ako jednotlivci, nič proti nemu nemali, obrátil sa k „zeleným socialistom“. (To je strana, ktorá predáva kapustu a inú zeleninu vo veľkom.) Tu ho zvolili hneď za predsedu, pokladníka a generálneho kontrolóra. Táto dôvera „zelených“ ho preveľmi tešila, a zato si umienil, že sa dá od nich vyvoliť za poslanca, aby im preukázal svoju vďaku. Potom si kúpi „antonobil“, ako si jeho frajerka vždy želá a bude žiť ani v nebi.

Len tí „červení“ mu ležali v žalúdku. Tým by bolo treba trocha firmu zašpiniť, aby ľud na nich nepočúval. Na čo sú potrební červení, keď máme zelených socialistov? Každý poriadny maloroľník mal by predsa podporovať zelených!

Raz sa Mišiankovi pritrafila príležitosť, aby červeným dokázal, že je sociálnodemokratický program utópia. Slovo „utópia“ vlastne nepoznal, ale ako sa vyslovil: nemožná vec, fantázia, kadejaká hlúposť. Raz sa teda pritrafilo, že bola v obci zábava (silvestrovský večierok) a Mišianko, po polnoci dobre naložený, rozkázal desať litrov hriateho vína „pre svojich dobrých priateľov“. Bola to vybraná spoločnosť okolo troch k sebe pristavených stolov, bola to smotánka spoločnosti: farár, notár, richtár, Mišianko a ešte traja zámožní gazdovia so svojimi rodinami. Okolo druhej tabule sedeli maloroľníci, ponajviac socialisti, ktorí sa k jeho dobrým priateľom nerátali, a medzi nimi bol aj Kosák.

Mišianko vstal, zdvihol pohár a rečnil:

„Ctení priatelia! Na zdar! Privolávam všetkým svojim priateľom a prívržencom na začiatok tohto nového šťastlivého roku: cérus! Držme spolu proti všetkým rozvratným živlom, my konštruktívny živel, to je, aby vám to po slovensky vysvetlil, my sme strana ako element, ktorý stojí pevne za vlasť a za krá… — sakrament — čo som chcel povedať? No, my budujeme, staviame, veď rozumiete, ale máme elementy, ktoré rúcajú, vlastne chcú rúcať, ale tu sme my! Oni chcú veľké platy a nič nerobiť — mohol by som prstom ukázať, ale nechcem. Maloroľníci nech si dajú pozor! Vyvlastniť ich chcú tí červení! Usilovný otec pracuje deň a noc, aby si dajaký majetoček nadobudol, aby na staré roky mal kde bývať a svojim deťom dačo zanechal a potom ti to chcú zobrať!

Nech nám vysvetlí sused Kosák, kto je už bohatý? Koľko môže človek mať, aby ho v budúcom socialistickom štáte nevyvlastnili? Kde je hranica nadol?“

Kosák a jeho kamaráti sa dali do hlasitého smiechu a tento prvý nemal chuť pustiť sa do reči s opitým človekom, ale silvestrovská nálada zvíťazila a Kosák odpovedal:

„Odpusťte, sused Mišianko, ja som tiež maloroľník a usilujem sa viac ako vy, ale ja sa toho vyvlastnenia tak veľmi nebojím.“

„To vám verím, lebo veľa nemáte, ale dajte mi odpoveď na moju otázku: kto má veľa?“

„Nuž, vy napríklad, a zato sa bojíte.“

„Aha! So mnou by ste sa chceli rozdeliť?“

„Ale čo vám to prišlo na um. Veď nás vyvlastnia obidvoch.“

„A kto? Kto nás vyvlastní?“

„Nuž štát!“

„A kto je ten štát?“

„To ste vy a ja, potom váš brat, ktorý je u vás v službe za paholka a ktorého tu v spoločnosti nevidím, a vaša celá čeľaď a potom aj druhí spoluobčania.“

„No ďakujem pekne za tú spoločnosť! To je sprosté slovo! Môžem ja zato, že si môj brat nevedel zgazdovať?“

„Môže on zato, že bol päť rokov na fronte a o všetko prišiel? Môže on zato, že vy ste jeho pozemky lacno vylicitovali a že on teraz robí na svojom pre vás?“

„On robí na mojom, lebo nič nemá. A keď je štát príčina, nech mu dá štát!“

„Štát ste vy a ja, brat atď.“

„Tak mu vy atď. dajte! Ja si moje nedám.“

„Ale budete si musieť svoje pozemky sám obrobiť s vašou milosťpaňou a slečnou dcérou.“

„To je sprosté slovo! Dostanem ja ľudí dosť.“

„Nedostanete! Nebude nikto taký blázon, aby na vás pracoval.“

„Ale ľa ľa! Načo mám peniaze?“

„Milý Mišianko, vy si musíte zadovážiť socialistické spisy a až potom o tom debatovať!“

„Ja také sprostosti nečítam — to je len pre vás.“

„Tak nemusíme o tom ani rozprávať.“

„Nie! Netreba! Len to mi povedzte, ktože bude potom chcieť robiť, keď budeme všetci rovnakí? Ktože bude mať dajakú abmulanciu — vlastne ambuciu, keď ten hlúpy dostane toľko ako ten šikovný…“

„Ako napríklad váš brat, ten je šikovný a usilovný a nemá nič, zatiaľ čo vy…“

„Samé sprostosti! Nie je hodno s vami sa zapodievať. Obesiť vás všetkých treba, vy ste boľševici!“

„To mi už viac zbojníkov vravelo, nie ste vy ten prvý. Teší ma, že so mnou nesympatizujete!“

Tu sa zamiešal pán farár do reči:

„Ale, prepánaboha, občania! Veď majte len rozum! Takto sa predsa v spoločnosti nerozpráva! Sused Kosák, vy ste sa troška prenáhlili.“

„Ale nie, pán farár — váš kamarát Mišianko sa prenáhlil.“

„Obidvaja! Mišianko sadni si! Nechaj mňa rozprávať! Pán Kosák, čo myslíte: Zaslúži si človek, ktorý sa dlhé roky na školách trápil, lepšiu existenciu, lepšiu plácu ako ten cigáň, čo ani čítať nevie?“

„Pán farár, ruku na srdce. Buďme dobrí kresťania a pozrime si toho cigáňa trocha bližšie, trocha dôkladnejšie! Majme v sebe viac ľudskosti! Pozrite sa na toho nešťastného červíka, ktorý sa v cigánskej kolibe narodil! Akú možnosť má dostať sa raz na vysoké školy a tam sa ,trápiť‘? Možno by mal talent a mohol by z neho byť dobrý jurista, lekár, kňaz, inžinier atď., a predsa sa nenaučí ani písať. Čo na to poviete?“

„Naostatok máte pravdu. Ale my to nepremeníme.“

„To sa musí premeniť! My nemáme právo dakomu predhadzovať jeho nevzdelanosť, keď sme ho do školy nepripustili.“

„No áno, ale my to nedožijeme. Musíte tiež uznať, pán Kosák, že skutočne je jeden človek nadanejší a druhý menej nadaný.“

„Ako ho pánboh stvoril, pán farár; on zato nemôže.“

„Nuž vidíte. Boh sám to tak zariadil. Vždy bude dakto rozkazovať a dakto robiť a vždy bude dakto bývať na prvom poschodí a dakto v pivnici.“

„Pardón! V pivnici nebude nik bývať, postavíme riadne byty pre všetkých; máme dosť pracovných síl a dosť materiálu. A rozkazovať bude len ten, koho si ľud sám na to vyvolí.“

„Ale vy chcete zrušiť rodinu, základ celej ľudskej spoločnosti! Štát sa má starať o deti?“

„Pán farár, nechajme to! Vy ste tiež boli mladý človek a ľudia rozprávajú všeličo, nechcem sa miešať do súkromných vecí…“

Tým sa debata skončila.




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.