Zlatý fond > Diela > Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Martina Jaroščáková, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivana Černecká, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Agitátori pri práci

Vlak zastal na malej stanici X. Traja páni zostúpili a brali sa do dediny. Každý z nich si niesol paklík. Ale keby sa dakto nazdal, že si páni nesú dačo na zahryznutie, ten by sa veľmi mýlil. Nebol to telesný pokrm pre seba, ale duševný pokrm pre spolublížnych; boli to tri pakle po sto kusov týždenníka Poriadny Slovák.

„No, Janko, čo budeme robiť? Začneme hneď rozdávať naše noviny? Práve idú ľudia z kostola; tu máme tú najkrajšiu príležitosť.“

„Ale ba, ešteže čo? Všetko treba robiť s rozumom, aby to malo aj dajaký výsledok. Len dočkajte, budeme vidieť, ako a čo sa má robiť.“

„Musíme sa ponáhľať, keď chceme dnes obísť šesť dedín!“

„No hej, hej! Ale nadarmo pre hocakých analfabetov nemôžeme časopis vyhodiť. Najsamprv sa treba orientovať.“

„Tamhľa je krčma, pôjdeme na pohár vína a tam sa poradíme.“

„Ty, Tonko, už len zas chceš piť. Ale naostatok máš pravdu, lebo aj tak začína tuho sneh padať, musíme utekať voľakde pod strechu.“

Tak sa aj stalo, páni vzali direkciu rovno na krčmu. Oproti krčme býva Martin Stražík, maloroľník, a má práve návštevu; je u neho pisár Kalina a Janko Kosák, elektrikár, Ondrej Kubelka, drevorubač z Handľov a sused Hrabák. Kalina a Kosák prišli dnes ráno prvým cúgom z mesta a doniesli tiež noviny, za veľký pakeľ, ale nie Poriadneho Slováka. To sa dá podľa toho súdiť, že rozprávali o organizácii, o ľudskosti, o zlepšení hmotného stavu pracujúceho ľudu a o podobných daromnostiach, ktoré človek v Poriadnom Slovákovi nikdy nenájde.

„Ale pozrite sa len!“ zavolá naraz prekvapený Kalina. „Tých troch tam, čo do krčmy idú, poznám! Ej, ej, traja mudrci od východu. Stavím sa s vami o dva litre mlieka, že tí sa vybrali na agitačnú cestu a že dali vytlačiť pár kíl toho Obľúbeného na útraty osvetu rozširujúceho spolku. Ten prvý je klobúčnik Sztrapacska, ten druhý je fotograf Podsztruhnik a vzadu ide hodinár Makovník. Ten je vždy pozadu ako jeho hodiny. No pozrite si len tých galganov — oni nám idú robiť konkurenciu! To je veľmi zaujímavé.“

Kosák, huncút prvej klasy, prišiel na myšlienku, že by to bol dobrý špás, keby sa im mohla celá tá „osveta“ odobrať, ako sa hanebne vyslovil. To sa všetkým páčilo. Hneď vypracovali čertovský plán, podľa ktorého hlavnú úlohu dostali tí traja v halenách, totiž Stražík, Hrabák a Kubelka. A skutočne sa o pár minút brali tí traja cez hradskú do krčmy a vstúpili s pozdravom Pochválen pán Ježiš do izby. Naveky amen, zaďakovali páni z mesta.

Sedliaci si sadli a dali si spolu doniesť liter vína.

„Z kostolíčka, ľudkovia, z kostolíčka?“ spýtal sa ich Sztrapacska.

„Áno, to my už nikdy v nedeľu nevynecháme; je to jediná naša radosť,“ odpovedal Stražík s pobožnou tvárou a ani sa ten lotor nebál, že doňho hneď môže hrom udrieť.

„Veď to je nadovšetko: Dobrá kázeň a dobré kresťanské novinky; tak je človek ochránený pred všetkým zlom.“

„Prosím ich, keby sme nemali viery, tak veru by ten život nestál za nič. Človek robí a robí a nemá nič, len tú vieru — to je jeho jediný poklad, len to človeku dáva radosť žiť na tomto svete, že vie: tam hore mi po smrti dobre bude.“

„Tak je, ľudia boží, áno, áno — tak je. Či peknú kázeň držali pán farár?“

„Ó, veľmi peknú. Oni vždy tak pekne kážu, že všetky ženy plačú.“

„A čo máte nového tam v dedine?“

„Prosím ich, čožeby u nás bolo! Tento týždeň si tetka Ondráčková zlomila nohu — to je všetko.“

„No chudera! Spadla hádam z padláša?“

„Nie, pokĺzla sa na ľade. Ale prečo sa jej to stalo, to som sa práve teraz od tetky Sojky dozvedel. To bolo tak, prosím ich: Ona v pondelok popoludní jedla podstruhník a v tom prišla do izby cigánka a pozrela jej do úst. Keby to Ondráčková bola spozorovala, tak by bola chytro nohy dala krížom a tri razy za nechty pozrela. Nuž ale ona to nespozorovala a nič proti tomu nerobila — tak jej prišlo z očí. V stredu sa pošmykla na ľade a zlomila si nohu, nemohla sa zdvihnúť, kým po ňu s vozom neprišli. Potom jej jeden mastičkár nohu napravil a našiel jej v kolene špendlík obkrútený vlasmi a jedna voš bola tiež dnuka.“

„No to je zvláštna udalosť — ani by človek neveril.“

„Tetka Sojka bola pri tom, tá mi všetko dôverne porozprávala.“

„Táto udalosť zaslúži, aby sa dala do novín. Ja to dám do Poriadneho Slováka, ako Ondráčkovej z očí prišlo. Na druhý týždeň to už môžete čítať. Hádam dostávate ten časopis?“

„Nie, nepoznáme ho u nás. Čo je to za časopis?“

„Ukážem vám hneď. No — tu máte každý jedno číslo! To sú noviny pre ľud; z tých sa môžete poučiť, vzdelávať. Tam nájdete aj žarty aj básničky, skrátka všetko, čo vám len treba.“

„Ďakujeme pekne. Ale nech nám dajú viac, aby sme mohli aj všetkým susedom rozdať. A tu Kubelka by mohol vziať dačo na Handle a tam po dedinách rozdať medzi známych.“

Sztrapacska sa obrátil na svojich dvoch kamarátov a vravel: „Čo poviete na to, keby sme im to všetko odovzdali? Je to dobrá príležitosť. Aj tak nemôžeme nikde ísť v tejto fujavici.“

„Veď hádam ešte popustí tá čertovská fujavica,“ vravel Makovník.

„Veru nie, prosím ich! Tá bude držať až do noci. Ja to poznám,“ vysvetľoval chytro Stražík.

„Najmúdrejšie bude, páni, keď to prenecháme týmto dobrým ľuďom, na tých sa môžeme spoľahnúť. My sa dnes už nikde nemôžeme pohnúť. Zostaneme tu, zahráme si tarok a večer o siedmej sadneme na cúg a pôjdeme domov,“ navrhol Sztrapacska.

Návrh jednohlasne prijali. Stražík dostal 25, Hrabák tiež 25 a Kubelka 250 čísel pre celé Handle. Každý sľúbil, že bude hľadať odberateľov a keď sa dačo nového pritrafí, že to vždy opíše a pošle do redakcie. Nato si podali sedliaci s pánmi krížom - krážom ruky a zbohom išli ta i s batohom. Ó, svete falošný, láska neverná! Tu zasa vidieť, čo sa všetko z jedného huncúta vyvinie: skazí dnes desať iných, tí pokazia zajtra zasa každý desiatich a tak to ide ďalej a ďalej ako tá cholera, až bude celý svet nakazený. Komu sa môže ešte veriť, keď aj pod tou doposiaľ poctivou halenou sa takých prešibaných vtáčkov nájde, ako tento vidiecky trojlístok? A keby si videl a počul, milý čitateľ a kresťan, čo sa robilo, keď títo traja naspäť prišli, kde ich tí dvaja oberhuncúti z mesta čakali, tak by ti azda srdce prestalo biť. Tam sa všetci rehotali, až sa po zemi váľali.

„Ale ty, Stražík, čo si to táral o Ondráčkovej? Veď si tá nohu nezlomila; ja som sa s ňou včera zhováral,“ pýtal sa so smiechom Hrabák.

„To mi naša sprostá suseda vyprávala, že sa to raz voľakde stalo.“

„A prečo si tým mudrcom také hlúposti na nos povesil?“

„Nuž aby sa nazdali, že sme my ešte sprostejší, ako sú oni a mali k nám dôveru. Aspoň budú mať páni dačo poučné na čítanie.“

Na to sa celá banda pustila znova do rehotania. Bohdaj vás parom! Potom sa radili, čo vraj s tou „makulatúrou“ robiť a naostatok to všetko Hrabák zaniesol do sklepa k židovi a ten mu za to dal pol kila bryndze.

Páni v krčme sa dobre cítili, bolo tam teplo a príjemne. Keď pozreli von oblokom, ako padá sneh, tak nemohli dosť ďakovať šťastnej náhode, že sa im podarilo na taký ľahký spôsob dostať Poriadneho Slováka do obehu. Ale človek nežije len z ideálov, musí aj jesť a piť, to je už tak od čias Abrahámových. Keďže si sami nič z domu nedoniesli, čo by sa dalo pojesť, pýtali od krčmárky nejaký obed. Ale tá im chudera nemala čo dať.

„No ale dačo sa predsa len nájde,“ vravel Sztrapacska. „Vajcia, tvaroh, klobása, maslo, šunka, slanina — nič?“

„Celkom nič, len suchý chlebík; keď ma hneď obesia, ja im nemám čo dať na stôl,“ odpovedala zahanbená krčmárka.

„No, to krásne vyzeráme!“ vzdychol Sztrapacska.

Podsztruhnik však vravel Makovníkovi: „Jožko, choď ty po dedine dačo zohnať, ty sa v tom vyznáš!“

Makovník sa zobral a išiel. O hodinku doniesol dvanásť vajec (za dvanásť korún) a pol kila bryndze (desať korún). Krčmárka dala vajcia uvariť na tvrdo a doniesla ich na stôl i s chlebíkom a soľou. Páni boli lační a prisadli hneď s chuťou okolo tabule. Sztrapacska rozkrútil bryndzu a hľa! ľaľa! na bryndzi bolo čierne na bielom vytlačené (od papiera) prevrátené: Poriadny Slovák.

Makovník milo prekvapený obzerajúc bryndzu a makulatúru vravel: „No, pozrite sa, ten žid číta nášho obľúbeného Poriadneho Slováka. Veď je to najnovšie číslo!“

Ale Sztrapacska je veľký pesimista, tomu už tá bryndza nechutila. Jedli ticho. Makovník síce bol dobre naladený, chutilo mu jesť a chcel aj žartovať, kamaráti však nedávali nijakú odpoveď, tak aj on utíchol. Konečne vraví Sztrapacska trasúcim sa hlasom: „Jožko, či si nezbadal nič? Má tam ten židák ešte mnoho takýchto čísel!?“ a klepal prstom na papier.

„Svätá božia Rodička! Mne sa vidí, že áno! No ale to by bolo… dačo strašné.“

„To by bolo neuveriteľné huncútstvo, zbojníctvo, za ktoré je kriminál! Ja idem k tomu židákovi a dám mu pár zaúch!“

„Ale ty by si tomu dal! Zostaň len sedieť, Jožko! Ja pôjdem radšej sám pozrieť a budem vidieť, čo sa dá robiť.“

O chvíľku bol už Sztrapacska v sklepe u žida a pýtal štvrť kila bryndze a keď ju zasa dostal do Obľúbeného zakrútenú a keď na vlastné oči videl, že je ho tam ešte asi zo dvesto čísel, tak chcel aspoň zachrániť, čo sa len dá.

„Nech mi ten papier tam prenechajú, pán Finkelstein, potrebujem ho, zaplatím…“

Ďalej neodpovedal, lebo do sklepa vstúpil Kalina a to mu reč zarazilo. Žid vravel, že je o papier zle, že nemôže prenechať. Sztrapacska utekal akoby ho fúrie prenasledovali do krčmy a viac padol ako sadol za stôl na lavicu.

„Ten mizerák! Kalina, ten mizerák!“

„Čo je, preboha? Čo sa stalo?“ pýtali sa smutne kamaráti.

„Kalina mi stál za chrbtom v sklepe, keď som chcel naše noviny od žida naspäť odkúpiť! Ja to neprežijem.“

„Vidíš, Janko, ja som hneď chcel pri kostole rozdávať,“ vravel Makovník.

„Ale nehnevaj ma, Makovica! Teraz vieš zasa všetko najlepšie.“

Zrazu sa otvorili dvere a vkročili dnuká Kalina s Kosákom a za nimi tí traja sedliacki dobráčiskovia s veselými tvárami.

To bola koruna bezočivosti! Sztrapacska a Makovník hneď vyskočili a päsťami išli do ofenzívy. Kosák ich však hneď každého na jednu ziclu posadil.

„Ja zavolám žandárov na vás!“ kričal Sztrapacska ako besný.

„My sme sa o to postarali, aby vaše novinky prišli do obehu. Dnes-zajtra ani jeden dom v našej dedine nebude, kde by nebol kus vašich novín a aj do okolných dedín sa dostanú, tak čo chcete?“ vravel Stražík.

Teraz si ešte vzal slovo Kalina:

„Nevykonáte nič, páni zlatí! Vaše noviny sa rozdávajú, ako bolo dojednané. Ale to si merkujte, že vy nie ste veľmi fajnoví voči socialistom, a preto nemôžete očakávať, aby tí s vami robili veľké parády. Vy ste grobiani voči každému, kto je nie reakcionár, kto je naozaj inteligentný, kto miluje pravdu, pokrok a slobodu. Veď vás ja dobre poznám ešte zo Zlatého anjela. A čo mi tento starý sprostý Sztrapacska predpovedal, že sa ešte zo mňa stane huncút socialista, keď budem počúvať, čo socialisti rozprávajú — to sa vyplnilo. Lenže je to nie nešťastie pre mňa. Mám z toho radosť.“

Páni chytro zaplatili a utekali na štáciu. To bola ich prvá a ostatná agitačná cesta.




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.