ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľká spoločnosť zablúdila v lese. Bol to ohromný starý prales, v ktorom sa títo nešťastníci ocitli a nedajbože sa dostať von. Keby bol býval len dakto prišiel a ukázal im, ktorým smerom sa dostanú z tohto nešťastného labyrintu na božie svetlo! Ale už blúdili viac dní a nocí a konečne sedia zasa tam, kde boli a živnosť dochádza.

Najhoršie bolo, že nikto z nich nevedel ustáliť, kde je východ a západ slnca, lebo ho málokedy videli, a to len keď im stálo kolmo nad hlavami.

Sadli si na poradu.

„Čo budeme len už teraz robiť, kamaráti? My z tohto prekliateho lesa musíme von, lebo všetci zahynieme hladom, to vám vravím ja, Anton Lapuťka,“ vravel jeden múdry pán.

„To vieme aj my!“ kričali všetci ako z jedného hrdla.

„Odhlasujme, či máme ísť napravo alebo naľavo!“ navrhoval Jozef Kotrba s vážnou tvárou.

„A čo z toho máme, keď nevieme, čo je tam a zajtra nebudeme ani vedieť, kde je napravo a kde naľavo?“ opovážil sa namietnuť bojazlivý starý Ťuťko. „Ja zostanem sedieť tak dlho tuná, až ma dakto nevyvedie.“

„Môžeš dlho sedieť!“ rehotal sa Lapuťka.

„Môžeš dlho behať!“ dal sa odpovedať smutne Ťuťko.

„Ale, páni, dačo sa stať musí! Dajaký cieľ si predsa len musíme vytýčiť. Zostať sedieť ako Ťuťko, to je hlúposť, to je samovražda a behať raz napravo, raz naľavo a potom si zasa tu k Ťuťkovi sadnúť, to je ešte horšie,“ vravel rozhodne Kotrba.

„Len boh všemohúci, dobrotivý nám môže pomôcť,“ vravela stará tetka Sojka a začala preberať pátričky.

Celá spoločnosť kývala hlavami, ale potom predsa len sa obrátili na Lapuťku a Kotrbu, ako najmúdrejších, aby premýšľali o situácii a dávali návrhy.

„Človeče, pomôž si a pánboh ti pomôže,“ vravel Lapuťka.

„Nuž tak si pomôž a nedeklamuj nadarmo!“ vravel omrzelo Kotrba. „My sme vliezli do tohto pekla od západu, to predsa viete všetci, a musíme sa dostať na východ. Zajtra ráno, ako začne svitať, vylezie Tonko — ten je mladý a šikovný — na najvyšší strom a povie nám, ktorým smerom je východ.“

„To je dobrá myšlienka, tak to urobíme,“ volali všetci až na starú tetku Sojku, ktorá mala obavy, lebo jej stará matka vždy rozprávala, že tam za tým veľkým lesom majú byť ľudožrúti.

Tonko vyliezol ráno na svite na vysoký strom a rozhliadol sa. Zlaté lúče ranného slnka sa mu rozliali po tvári. „Tam je slnko, bratia drahí, a práve tam aj vidím ligotať sa zlatú kupolu, na ktorej je červená zástava; na všetkých druhých stranách je tmavý nekonečný les.“

Väčšina spoločnosti nastúpila cestu podľa udaného smeru s radosťou, lebo to bol cieľ, kde chceli prísť. Tetka Sojka však rozhodne bola proti tomuto smeru a obrátila sa s niekoľkými starými ženami a čiernym frátrom na západ. Ťuťko išiel s väčšinou, ale šomral, že nevládze a že ktovie, čo Tonko videl; možno že to slnko ani nebolo. Tonko sa zasmial a kráčal pružne na čele tejto karavány ďalej.

Dlho išli. Cesta začala byť tŕnistá. Ťuťko preklínal, že ho Kotrba s Tonkom zaviedli na takú planú cestu.

„Darmo je, tu musíme prejsť, keď sa ti nepáči, zostaň sedieť,“ vravel Kotrba.

Išli ďalej. Dostali sa do močariny. Ťuťko zostal sedieť. O hodinku nato celú spoločnosť ožiarilo zlaté slnko a na rovine, ktorá sa pred nimi rozprestierala ako morská hladina, vlnili sa obilné klasy. Zo všetkých strán bolo počuť veselé piesne ľudí zamestnaných kosbou. Tu aj stál neďaleko uprostred veľkej ovocnej záhrady palác so zlatou kupolou, na ktorej viala červená zástava.