Zlatý fond > Diela > Ján Velflin z Nepomuk


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Ján Velflin z Nepomuk

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

1. Hrad Krakovec

Na severo-západ od Prahy, na niekoľko míl vzdialenosti, rozprestiera sa takzvaná Rakovnícka župa, alebo len na krátko Rakovník menovaná, v ktorej dľa ústneho podania nachodia sa prvé počiatky dejín zeme Českej a preto v dejepisi tohoto kráľovstva čo svätina národa sa skveje.

Bolo to v roku 1392, keď jednoho pošmúrneho a mrazivého dňa v mesiaci septembri, okolo tmavých hradieb mohútneho stredišťa župy Rakovníckej, hradu „Krakovec“, husté mhly sťa balvány skál sa váľaly a fučiaci vietor s vrzotom točil pľachtového kohúta na vrcholi pevnej a od jej počiatku dosiaľ nedobytej veže hradu.

V prízemí hradu, v jednej sklepenej, nepomerne dlhej a úzkej komnate, sedí pred krbom, v ktorom ohromné polená rozhrievajúci oheň udržovaly, v jeho lenoške Hinco z Lazán, pán na Krakovci, šľachtic z dobrého plemena starodávnej minulosti; sedí v hlbokých a dľa výrazu zasmužilej tváre starostlivých a trápnych myšlienkach pohrúžený a len občas prejde si prstami pravice cez svoj už sošedivelý a riedky vlas na hlave. Konečne vztýči hlavu, pozre ku oknu a prehovorí:

„Otokare, čože máme dnes za deň?“

Oslovený pri okne stojací Otokar bol statný mladík v kvetúcom veku a tiež pozeral jako vo snách do diaľky, sťa by dačo tam v mlhe hľadal. Na otázku sebou otočil a s mrzutým hlasom odvetil:

„Dnes je deň svätého Matúša evanjelisti. On dnes dosvedčil, že naše české porekadlá majú základ pravdy. ,Po svätom Matúši, čapice na uši.‘ — Očuj strýče, jako ten vietor buráca; tak to vyzerá, jakoby sme čo nevideť sňah mali dostať.“

V tom vstúpila do komnaty jedna obstarlá ženská, ktorej šaty prezradzovaly, že patrí medzi služobníctvo a prerušila ďalší rozhovor.

„Pane,“ — hovorila žena — „prišiel jedon huslista a prosí, by ste mu dovolil Vám zahráť.“

„Bodaj ho kat sobral,“ — hundral pán Hinco, — „Ja ho nechcem ani očuť, ani videť. Nech on hraje tam sedliakom, ale mne nie. Povedzte mu to, Protislava!“

Medzitým čo pán Hinco hudral, dala Protislava Otokarovi ukazováčkom znamenie a prižmúrila jedno oko na znak, aby bol opatrným. Otokar porozumel, ale celkom zadivene hútal: „čo chce odo mňa?“

„Strýče,“ — hovoril už s príjemnejším hlasom — „keď ho ty nechceš očuť, ja by som predsa len chcel. Snáď vie dajakú novú pieseň a u nás sa to veru zriedka stáva, že dajaký hudec sem zablúdi. Teda dovoľ.“

Hinco z Lazán zahundral mrzuto do brady, ale čo, už Otokar neočul, bo ihneď s Protislavou sa vzdialil.

Keď boli už na chodbe, spýtal sa jej: „Čo chceš odo mňa, Protislava?“

„Panošu,“ — šuškala ona — „ten hudec chce s Vami dačo prehovoriť.“

Otokar potriasol zadivene hlavou, ale nasledoval Protislavu cez chodbu, dolu schodami do dvora. A opravdu, na poslednom stupni sedí jakýsi cudzinec, ešte dosť mladý a dľa obyčaje toho času odiaty v rúcho spevákov a hudcov. Kazajka bola z polovice zelená a z polovice červená; tiež tak i úzke priliehajúce spodky, len že opačno, jedna nohavica červená a druhá zelená. Krátky pláštik a čapica boli žltej barvy, taktiež i vak s husliami.

„Môžem Vás pozdraviť čo panoša Otokara?“ prehovoril úctive hudec s jakýmsi cudzým nárečím, ale predsa len po česky.

Protislava sa vzdialila do kuchyne.

„Áno, ja som to,“ odvetil Otokar. „Čo žiadaš odo mňa?“

„Vo verejnej službe Vám slúžiť,“ znela odpoveď. „Vypočujte ma v pokoji a s láskavosťou. Pred dvoma dňami bol som na hrade Hohenštýne svoju umelosť ukázať. Tu prišla ku mne pri odchode krásna panna jako anjel a prosila ma, aby som na hrad Krakovec išiel a Vám jedno psaníčko doručil. Jej meno mi povedať nechcela; ale mi prikázala, aby som len Vám, medzi štyrma očami ten dopis odovzdal. Dobre mi zaplatila moje posoľstvo, ale prosba jej očí bola mojou najväčšou odmenou.“

„Čo ma snáď chceš s hudeckými báchorkami mútiť?“ oboril sa Otokar na hudca. — „Ja naznám žiadnu pannu na hrade Hohenštýne, ani som tam ešte nikdy nebol.“

Tu vytiahol hudec z koženého, na páse mu vysiaceho vrecka, ztočeného kúsek pergamentu, ktorý bol s hodvábnou šnôrkou zaviazaný a zapečatený a podal ho Otokarovi.

„Tu je panošu dôkaz, že nelžem.“

Udiveno siahol Otokar po závitku. „Čo, keďby sa hudec snáď pomýlil a tento dopis inému patril? Ale nemožno; jakoby vedel hudec jeho meno?“ mudroval Otokar.

Než by ale bol pečať otvoril, zaviedol hudca do čeladníka a rozkázal mu čakať, odišiel do kuchyne a oslovil Protislavu, aby tomu cudzincovi dala voľačo jesť a piť a odobral sa do svojej chyže aby mohol v pokoji dopis prečítať.

Sotva ale že pečať a šnôru otvoril a závitok rozvinul, skríkol s tlumeným hlasom: „Od Ľudmile!“

So sdesením čítal:

„Môj najmilejší a najsrdečnejší brate! Keď tento lístok dostaneš, buď za to Bohu a Panne Marie vďaka. Ach môj bratku, jak sa ty len začuduješ, keď zvieš, že ja som tu a nie v kláštore. Môj najsrdečnejší Otokare! Prosím ťa pre Boha a pre všetkých Svätých, pomôž mi a ochráň ma. Ja nemôžem teraz všetko napísať, ale sa môžeš domysleť, čo sa so mou deje. Nesmiernu boľasť spôsobil mi ten, ktorého my obidvaja od nášho detinstva čo otca ctíme. Teraz len na tebe spočíva všetka moja nádeja. Pošli odpoveď po tomto hudcovi, bo ináče mňa sožerie boľast môjho srdca. Tvoja verná sestra Ľudmila.“

Otokar sa musel stola chytiť, bo ináče by sa bol skácal rozdrtený nad touto zprávou. Jeho tvár zbľadla, oči mu len tak plameňom žiarili a prsia sa mu dmuli jako kovarský mech. „Hanebnosť, hanebnosť!“ vyrazil konečne zo seba. „Ale prisámbohu to sa nesmie stať; nikdy, nikdy; dokiaľ ja žijem, nie!“

Sklonil hlavu na prsia a rozmýšľal. Sedel hodnú chvíľu, až konečne kmitla mu jakási myšlienka hlavou. Schoval list do vačku a vybehol von.

Medzitým sedel hudec v čeľadníku a pochutnával si na údenom mäse, ktoré mu Protislava bola predložila. Občas zapíjal vínom: mal plný džbán pred sebou. Za chvíľu pridružila sa i Protislava ku nemu, zažmurkala očami a dôverne osloviac hudca, pýtala sa:

„Ďalekú cestu si už urobil, hudče? Povedz, kde si hral, — myslím, na ktorom hrade si bol naposledy?“

Ach, jak jej všetečnosť z očú hľadela! Celá tvár jej len tak žiarila od zvedavosti. Hudec to dobre spozoroval a šelmovský úsmev mu kmitnul okolo úst.

„Ďakujem za opýtanie, stará!“ odvetil. „Mne sa dosť dobre darí, huď Bohu chváľa za to. Ale hovor, jako sa tvojej panej vodí?“

„Panej?“ — zadiveno odvetí Protislava. — „Jestliže myslíš pána Hinca z Lazán manželku, môžem ti hovoriť, že už od rokov je zbavená všetkej strasti tohoto sveta. Nech jej Boh je milostivý… Ale hudče, ty si ma nerozumel,“ pripojila „ja som sa teba pýtala, odkiaľ že ideš?“

„Dobre ťa ja rozumiem stará,“ odvetil s úšklebkom hudec „Ty by si rada vedeť, čo mám s panošom do činenia; viď že je to pravda? Ale vieš, líšku s líškou chytiť nemožno. Nie stará, radšej by som sa nechal odrať, než by som dačo vylapotal. Povedz mi radšej, jak si stará?“

„Aby ťa ten zlý uchytil,“ zapískla Protislava. „Čo ťa po tom, či som ja päťdesiat alebo viacej rokov stará?“ a osčierila jej čierne tri zuby, bo viac nemala.

„Vidíš stará, tak sa mi páčiš!“ smial sa hudec z plného hrdla. „Za to ťa musím odmeniť peknou pesničkou.“

I začal spievať:

„Kto pred dvadsiati nebol pekný, a pred tridsiati nebol silný, pred štyridsiati nebol žertný, pred päťdesiati nebol žirný, pred šesťdesiati nie bohatý — —

nuž vieš, ten ztratil všetku nádej na vydaj. Ha, ha, ha! Teraz si vyvoľ, ktoré na teba prislúcha.“

„Ty naničhodník, ty oplan, ty nezaslúžiš ani toho mäsa, ani vína, ale ani kúšťok chleba v poriadnom dome!“ hromovala rozdurdená Protislava. Cítila sa veľmi urazená byť hudcovým spevom a jeho rečami. A jak tu stála, boky podopreté, ústa otvorené, oči vyvalené, vo tváry červená sťa kohútov hrebeň, tým väčšmi rozveselila hudca a podráždila do smiechu.

„Pri svätom Víte,“ — posmeškoval, — „teraz vyzeráš jako jedna z toho cechu, čo na ohräble a na metle jazdievajú; škoda že tu niet komína, snáď by si aj vyletela.“

„Ó ty potvora,“ zasypela Protislava, — „poznať, že si s toho darebáckeho pokolenia, čo len ľudí dráždi a posmieva; ale len pomaly, hudče, aj ja viem pesničku o hudcovi, ktorého za živa čert odniesol. Rozumieš, ty nedobrá, tulácka potvora?“

V tom sa otvorili dvere a panoš Otokar vstúpil núter. Zaraz prestala Protislava hubovať.

„Iď Protislava,“ — hovoril — „mám s týmto človekom dačo rozprávať.“

Stará sa pratala von, ale ešte vo dverách pohrozila hudcovi a mrštila po ňom okom, plným nenávisti.

Otokar sa teraz obrátil k hudcovi a opýtal sa ho, jak zneje jeho meno.

„Kuno z Horihore ma menujú,“ povie tento, — „už viacej rokov cestujem po Čechách, som už ako doma; pochodím ale z toho kraja, odkiaľ je i Vaša kráľovna. Boh jej daj požehnanie a dlhý vek!“

„Teda Bavorák si? Dobre,“ — hovoril Otokar a sadnul ku stolu. — „Včuľ ma očuj! Ja sa ti sdôverím v jednej chúľostivej veci a prijmem tvoje služby za dobrú mzdu, jak mi prisľúbiš, že verne mi slúžiť budeš a všetko dľa môjho rozkazu urobíš.“

„Platí, vzácny panošu,“ riekol hudec a zdvihol dva prsty do výšky — „pri všetkom, čo mne svätého, prisahám, že Vám verne slúžiť budem.“

„Tak dobre,“ — odvetil Otokar, — „teraz pôjdeš zpät na hrad Hohenštýn,“ — pri tom vytiahol zapečatený list z vačku, — „toto písmo odovzdáš tej panne, ktorá ťa sem poslala. Ale maj sa na pozoru, aby nikto toto tajemstvo nezbadal!“

„Nemajte strach, panošu,“ — polotlumným hlasom odpovedal hudec, — „bol by som špatným hudcom, keďby som takým veciam nerozumel. Môžete byť istým, že potlúkajúci sa hudec, zná mlčať jako ryba.“

„Čokoľvek ti tá panna sdôverí, učiníš. Každú zvesť ale donesieš mi do Prahy, kam za niekoľko dní odcestujem. Len sa tam na Karlýne na panoša Otokara z Krakovca dopytuj, najdeš ma. Rozumel si?“

Kuno z Horihore prisvedčil; list prijatý schoval do koženej kapse a vstal.

„Boh ťa sprevádzaj,“ — dodal Otokar, „vyríď všetko dobre a prines mi skorú odpoveď.“

Hudec sa zvdialil. Otokar hľadel za ním, až hrad opustil. Protislava pristúpila ku nemu a hovorila že ho strýc čaká, že chce s ním voľačo premlúviť. — To nebolo Otokarovi po vôli; priam v tú chvíľu bol by všetko radšej učinil, jako so strýcom sa shováral. Jako on mohol teraz pred toho muža predstúpiť, ktorého od tej chvíľe natoľko nenávidel, ním opovrhoval; jako s ním mlúviť, aby sa neprezradil?

Ale i to mu napadlo, že keďby neišiel, mohol by starý podozrenie čerpať z jeho nevôľe. Či snáď Protislava niečo zradila alebo v nevedomosti vyslovila?

Otokar sa predsa len poberal hore schodami. Keď vstúpil do komnaty strýcovej, tento ešte vždy sedel pred krbom.

„Čo rozkážeš, strýče?“ spýtal sa Otokar, pečlivý pozor dávajúc na svoj hlas, aby starého neupozornil na seba; oproti tomu ale zkúmajúc tvár strýcovu, či snáď niečo nevie.

„Odišiel ten hudec?“ pýtal sa pán Hinco.

„Áno, strýče,“ odpovedal Otokar.

„Vieš, že ja tých ľudí nemám rád; Protislava sa na neho sťažovala.“

„Vadili sa spolu tí dvaja, ale ja som nezkúmal, prečo.“

„Nechme toho,“ — prehodil pán Hinco — „hovor mi Otokare, či si na cestu pripravený?“

„Áno, strýče!“

„Teda buď pohotove zajtra ráno odcestovať. Na úsvite dáme sa na cestu.“

Cez tvár Otokarovu preletel spokojný úsmev; odľahčilo sa mu, ale predsa ešte nedôveroval; s úžasom na oko spýtal sa:

„Už zajtrá? Veď si chcel až o niekoľko dní — —“

„Čím skorej sa dostaneš na vysokú školu, tým lepšie pre teba a budeš i skorej hotový,“ odpovedal pán Hinco z Lazán.

V následujúcich hodinách nemali spolu žiadnej inej reči, jako len o ceste, o potrebných veciach, o Prahe, o vysokej škole atď.

Podvečer, keď bolo všetko už pripravené, Otokar ešte sa zaoberal s jeho privátnymi veciami; posbieral svoje maľučkosti a drobnosti, bo nemyslel, že tak skoro sa sem navráti.

Na úsvite bolo už všetko na nohách a po hojnom snídaniu sadli s niekoľko sluhami na kone a odcestovali! —




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.