ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva dni neskorej kráčal pán Hinco z Lazán uliciami ku Starému Mestu. Večer predtým boli s Otokarom dorazili do mesta a vzali si zatiaľ byt v jednom z početných hostíncov. Priam teraz ide Gallovskou ulicou, kde v tom čase, od cisára Karola IV. roku 1347 založená vysoká škola, „Colligium Carolinum“, obyčajne len „Karlínom“ zvaná sa nachodila. Bola to škola na spôsob parížskej university zariadená, prvá to v tom čase v celej nemeckej dŕžave.

Pán Hinco nechal svojho synovca Otokara v Karlíne, by sa nechal medzi študujúcu mládež zapísať. Mali sa neskoršie v ích hostinci shladať.

Jakokoľvek bol pán Hinco v myšlienkach zahrúžený, predsa mu napadla tá miešanina rozličných rečí, ktorá tu panovala. V celých kŕdloch ponáhlala študujúca mládež ulicami ku Karlínu, aby sa nechali zapísať. Mimo Čechov boli tu Poliaci, Nemci, rozličných nárečí; potom Hollandi, Angličania, Itálci, Maďari a Russi, jedným slovom, skoro všetky národnosti celej vzdelanej Europy. K tomu ešte tá veľká rozmanitosť národných krojov, a rozličnosť tvár, spôsobilosti jednotlivcov a celých skupín; a to všetko mocne účinkovalo na pána z Lazán.

Teraz prešiel Staré Mesto a vkročil do Nového Mesta. To bola tá čiasť Prahy, ktorej základ tiež Karol IV. položil a kde on sám s mierou v ruke, šírku a dĺžku ulíc vlastnoručne vymeriaval. On mal v úmysle, no i pevnú vôľu, Prahu najkrásnejším mestom Europy učiniť.

Ešte malý kúsok cesty a pán z Lazán bol u cieľu. Pred ním sa dvíhalo ohromné a nad Vltavou strmo spadajúce skalisko Vyšehradu, sídlo to posvätné všetkých tuzemských panovníkov, s jeho mohútnou vežou „Neklanka“ zvanou, ktorá v 9. století už vystavená bola; s vežami kostola svätého Petra a Pavla, neináče s kupolami a vežami ostatných 14 kostolov a chrámov. Mohutné valy a múry s gotickými oknami a výklenkami, s ozdobnými vežičkami, obkľučovali toto sídlo kráľovské. Pod ním hučaly vlny Vltavy. Na ľavom brehu zeleňal sa Petrín, s ktorého vrchoľu kňažná Libuša znamenitosť a rozsiahlosť Prahy predvídala; ďalej na pravo žiaril sa kráľov hrad Hradšín s jeho pozlátenými vežami a s perlou stredovekej gothiky, sväto-Vítskym chrámom.

A nad týmto prekrásnym obrazom, prírodou ľudskou rukou zhotoveným, rozprestieralo sa modro-jasné nebe, slnečné papršleky žiarily vzduchom a len údolím Vltavy tiahol chladný vzduch, ktorý upomínal na blížiacu sa zimu.

Na jednom trochu vyvýšenom mieste postál pán Hinco a rozhliadol sa po čarokrásnom kraji a meste, a jako pravý Čech usmial sa spokojne nad obrazom, ktorý mal pred očami. Opravdová pýcha ho nadišla, keď zamumľal: „to je naša Praha!“

Niekoľko minút pozdejšie kráčal pán z Krakovca cez vysoké oblúky hradieb, ktoré Vyšehrad jako pás v sebe uzavieraly. Teraz vstúpil do priestranného štvoruhelného dvora, dvora to kráľovského palácu. Pozeral kol do kola, jakoby dačo hľadal. Bol na rozpakoch. Tu očul za sebou kroky; obratiac sa, videl pred sebou kňaza vysokej postavy, ktorý mimo neho prejdúc, chcel do paláca vstúpiť.

„Odpusťte, dôstojný pane,“ — ozval sa pán Hinco — „asnáď mi môžete povedať, kade mám ísť, aby som sa ku kráľovskému podkomornému dostať mohol.“

„Na každý spôsob, pane,“ — odpovedal prívetivým hlasom kňaz — „pozrite, tam tie dvere vedľa tej hrubej brány privedú Vás ku pánu Zikmundovi Hula; on je kráľovským podkomorným. Len iďte schodami hore a tam tou dlhou chodbou vonkoncom prejdúc, zaklopajte na posledné dvere. Tam býva on.“

Pán Hinco sa poďakoval. Kňaz sa mu uklonil, pozdravil a vstúpil bočnými dverami do palácu. Hinco z Lazán poberal sa ku ukázaným dverám, vyšiel na poschodie a keď celú chodbu prešiel, stál pred poslednými dverami. Za chvíľku stál už pred hodným, obtlstlým pánom.

„Hinco, ty si to? Vítaj v Prahe!“ — vykríkol pán Zikmund Hula.

„Pozdrav ťa Boh, Zikmunde!“ — zvolal Hinco a podal ruku Hulovi. A priatelia si dobre potriasli pravice a objali sa.

„Dlho už je, čo sme sa nevideli,“ — prehovoril Hinco.

„No dlhé cesty a dlhé roky neroztrhnú priateľov, odvetil Hula a zaviedol Hincu ku pohovke a tam ho posadil.

„Ale všeličo sa behom toho času už stalo,“ odvetil Hinco; — „jako sa mi vidí najviac ale u teba. Z jednoduchého mešťana sa stal kráľov podkomorník a aj dôverník. A ja od kráľovho dôverníka si chcem to vyprosiť, čo mne už dávno priateľ bol sľúbil.“

„Vykonal som, čo som mohol; čochvíľa očuješ. Ale nevidím tvojho synovca, však si mi písal, že ho privedieš.“

„Otokar je teraz pri zápise na Karlíne; až neskoršie ho dovediem. — A teraz hovor Zikmunde, čo môžem pre môjho synovca očakávať?“

„Pred niekoľko dňami som sa v tejto záležitosti rozprával s kráľom. Václav bol priam triezvy a dobrej vôle. To je zriedkavá vec, to každý vie. — No, najprvejšie kanonícke miesto pri Vyšehrade, ktoré bude uprázdnené, je mu isté. To mi prisľúbil Václav, ale — on má podmienku.“

„Ako znie tá podmienka?“ pýtal sa s úžasom Hinco.

„Ja som kráľovi vyprával o tvojich krásnych psoch, oharoch; ty vieš, že kráľ má veľmi rád pekných a veľkých psov.

Kde môže, kúpi; ba až z cudzozemska objedná, keď sa dozvie, že je voľakde krásny kopov k dostaniu. On mi hovoril takto: ,Povedz tomu z Krakovca, že keď mi najpeknejšieho kopova, čo má dovedie, môže byť istý, že najbližší kanonikát obsiahne pre synovca.‘ To sú vlastné slová kráľa;“ doložil Hula so smiechom.

Jeho priateľ zostal skoro bez seba od ľaku, keď toto očul. Dobre vedel síce Hinco z Lazán, že kráľ Václav si často dovoľuje prehmaty v cirkevných záležitosťach, a že oproti cirkvi a jejim hodnostárom pramalú úctu prejavuje, ale voľačo takého, čo teraz z úst Hulových očul, — hrúza; oproti tomu sa i jeho dosť široké svedomie búrilo.

„Nech ma kat vezme!“ zvolal podkomorný s líčeným prekvapením, — „tak sa mi pozdáva, že si ešte rozvažuješ, Hinco, či ten čacher máš spraviť a či nie!“

„Nie, Zigmunde, ja nerozvažujem,“ ponáhľal Hinco odvetiť. „Ja som len myslel… nedržal som to za možnú vec.“

„Áno, kráľ obsiahne žiadanú cenu, môjho najlepšieho kopova, toho Berana, toho mu dám; v celých Čechách neni takého… ale, očuj, priateľu! Mne sa táto vec nepáči, ohľadom arcibiskupa. Keď on o tom očuje…“

„Nechaj, nech Vltava tečie, jako iné vody tečú,“ pretrhol ho Hula, — „nestaraj sa o arcibiskupa. Václav toho Jenštýnskeho už od dávna nenávidí.“ — Ďalej rozprával Hula, že kráľ chce pre istého Hinca Pfluga, ktorý je dôverníkom kráľovým, samostatné biskupstvo v Kládrave zariadiť. Opát Racko, predstavený benediktinského kláštora v Kladrave, je ťažko nemocný a blízo smrti. Jakonáhle zomre, chce kráľ tento kláštor na biskupský stolec povýšiť, tak jako to Karol IV. učinil v Lytomyšli s praemontstrátskym.

„Ale náš arcibiskup je oproti tomu,“ — dodal Hula, — „tak sa hovorí, že generálny vikár Ján Velflin z Nepomuk, podpychuje arcibiskupa. Iní ale tvrdia, že kráľovna, u ktorej je Ján z Nepomuk spovedeľníkom, sama používa tohoto čo prostriedok, by arcibiskupa k tomu prímäla, aby nedopustil túto premenu. Ale kráľ sa o všetkých kňazov nestará; on sa im len smeje. A keďby to len preto bolo, žeby arcibiskupa s tým dopáliť chcel, aj tak by to učinil. A tiež preto i tvojmu synovcovi chce ten kanonikát dať. Či on za to päť sto dukátov, alebo jednoho psa vezme, — čo to vadí?“

Hula vyprával toto s ľahkým, žartovným prízvukom; ale Hinco z Lazán vážne vyočul celú historiu, a potom ešte vážnejšie odpovedal:

„Maj sa na pozore, priateľu Zigmunde, aby si takéto reči neviedol v prítomnosti môjho synovca. Keďby on vedel jako špatno cení kráľ jedon kanonikát, nikdy by sa neodhodlal k tomu, kňazom byť. A keďby to tak ďaleko malo prijsť, vieš, mal by som z toho veľkú ostudu.“

„Neboj sa nič,“ tešil Hula, — „ja viem, kedy a kde mám môj jazyk upotrebiť; neni som chlapec, ani baba.“

Pán z Lazán prikývnul hlavou a vstal. Jeho priateľ ale, nemajúc teraz nič na práci, chcel ho odprevadiť na kus cesty, a pri tom mu daktoré znamenitosti paláca ukázať.

Hula viedol Hincu cez opravdový labyrint či bludište rozličných chodieb a komnat, a ukazoval priateľovi mnoho pamätných vecí kráľovského hradu.

Priam chcel Hula svojho priateľa ku jednomu veľkému oknu pritiahnuť, aby mu jedon prekrásny bod vo Vltavskom údolí ukázal, keď zaraz v blízkosti sa ozval náramný štekot psov, sem-tam pretrhnutý boľastnými výkrikmi človeka, a hrubými chrapľavými výrazmi zlosti iného.

„Kráľ,“ — zvolal tlumeným hlasom Hula, — „zaiste je zase oslopaný, a potom zúri jako divá zver. Poznám ho. Poď, Hinco, pozrime, čo to je,“ pri tom lapil svojho priateľa a tiahol ho za sebou.

Obidvaja zabočili do inej chodby a tu sa ukázalo, čo to za krik. Bolo to hnusné divadlo, čo mali pred sebou. Ostali stáť a dívali sa jak dvaja chlapy tretieho obtlstlého človeka za sebou tiahli, ktorý sa im ale čo len mohol spieral.

„To je Ján, hlavný kuchár kráľov,“ šeptal Hula Hincovi. „Čo vyviedol tento chlap? Pozri len, jak divoko hľadí kráľ; jeho zlosť nezná konca…“

Slová Hulové zanikli v zúfalom a boľastnom vresku, ktorý sa chodbou ozýval.

„Milosť, najmilostivejší Pane! Milosť! Už sa to viac nestane! Odpuštenie, Pane! Smilovanie!“

A čo kuchár takto vykrikoval, opieral s celou silou svoje krátke nohy o dlažbu, tak že ho tí dvaja sotva mohli s miesta pohnúť. Tento vzdor ale ešte viacej popudil kráľa a priniesol ho celkom do vzteku. Oči sa mu z dúlek vyvalily, sliny mu vystúply na pisky, šialenosť vyzerala z jeho opuchnutej holej tváre. Teraz sa dopredu nahnul a vyrazil so seba cez zatisnuté zuby:

„Ty pse! Milosť chceš? Na rožni ťa nechám upiecť za živa!… Preč s ním!“

Ani ešte nedohovorila táto ohava, ktorá pod menom Václav IV. nemecko-cisársky a česko-kráľovský prestol zhanobila, a už pozdvihla nohu a takou silou kopla kuchára do ľadvín, že tento boľasťou premožený na zem padol a svíjať sa počal. Ale ani to nebolo zúrivcovi dosť. Diabolská myšlienka mu napadla. „Hussah! Hussah!“ huškal dvoch obrovských psov, ktorí ho, blafajúc doprovádzali, poskakujúc podľa neho, — na toho ubohého, na zemi sa válajúceho človeka. Psi ale Václava zaiste neporozumeli, bo jedným skokom napadli tých dvoch holomkov, čo mali kuchára odviesť.

„Zpiatky, Tur! Zpiatky, Vanka!“ vrešťal kráľ. Ale darmo. Tie bestie neposlúchly. Tak sa pozdávalo, že i oni delia šialenosť ich pána. Jako blesk vrhli sa obidvaja na chlapov, a teraz započal zúrivý a zúfalý boj o život a smrť, medzi človekom a zverou. Čo chvíľa vyseli chlapom zo šatov len cárý na tele. Kráľ Václav vidiac nebezpečenstvo, v ktorom jeho sluhovia sa nachádzali, volal na podkomorníka, ktorého teraz zbadal:

„Pôjď sem Hulo, pomôž mi!“

Ale ačkoľvek kráľ ihneď priskočil a jednoho psa za nákrčný remeň ulapil, nebolo Hulovi pilno to isté učiniť. Bál sa tých potvor, obvzláštne Tura, ktorý pred šiesti rokmi i samu kráľovnu, predošlú manželku Václava IV. napadol a tak dokúsal, že i následkom toho zomrela. Keď ale Hula zbadal, že i Hinco priskočil, pribehol i on a ulapili Vanku za remeň.

Darmo bolo ale všetko namáhanie, ľudská síla by nebola zvíťazila oproti popudenej zvieracej síle, keďby sa nebolo voľačo stalo, nad čím i sám zozvieratený kráľ užasnul. Tak jako by zo zeme bol vyrástol, objavil sa naraz kňaz, ten istý ktorého Hinco bol už videl. Žiadon to nebol zbadal, odkiaľ prišiel. Bez ďalšieho rozmýšlaniu pristúpil k Turovi, položil svoju útlu ruku na mohútnu hlavu bestie, a vľúdnym hlasom zvolal:

„Pusti, Tur! Pusti!“

A neobyčajná vec! Pri zvuku toho hlasu, Tur ihneď upustil od svojej obety, pozrel na kňaza a sadnul, jakoby sa nič nebolo stalo a dal sa lízať kňazovú ruku, ktorý jeho peknú srsť pohľadkával.

Hula a Hinco za ten čas ukrotili Vanku. Oslobodení sluhovia poskytovali strašný pohľad. V jejich bľadých tvárach žiarila sa smrteľná úzkosť, údy sa im triasly od únavy a namáhania, a sotva popadali dechu. Obidvaja krvácali z viacerých ran, ktoré ale na šťastie neboly ťažké.

Včul sa obrátil kráľ Václav ku kňazovi a oslovil ho ku najväčšiemu úžasu Hinca z Lazán nasledovne.

„Vikáru máš ty čarodejnú moc v sebe, alebo vieš zázraky činiť? Ani mne, svojmu pánovi, sa Tur tak ľahko nepokorí!“

Ján Velflin z Nepomuk, — bo on to bol, — pousmial sa a odvetil:

„Milostivý pane, k tomu nie je treba ani zázraku, ani čarodejstva. Láskavosť je ten čarodejný prut, čo všetko premôže. A preto, že som k Turovi a k Vanke vždy láskavým a prívetivým, a vždy ich pohľadkám, keď k tomu mám príležitosť, preto ma poznajú. Tak sa mi vidí, že som práve v najpriaznivejší čas prišiel. Priam som bol od kráľovnej prepustený, keď som ten krik očul a ponáhľal som sem. A dobre to bolo.

Teraz kráľ sám od seba dal sa príčinu toho vypravovať, čo to lármo pôsobilo. Preto huškal tie bestie na kuchára Jána, bo mu na stôl priniesol pripálenú jeleniu pečienku.

„Ale však sa mu ja odplatím!“ zúril Václav ďalej, — „Na rožeň s ním! Lapte ho!“ A už sa chceli obidvaja oslobodení na ubohého kuchára vrhnúť, ale generální vikár dal sa za neho primlúvať a nepopustil skorej, až zlosť kráľovu premôhol.

„Ztrať sa mi zaraz z očú,“ — oboril sa kráľ na klačiaceho kuchára, — bo keď by som ťa ďalej mal mať pred očami, aj žlč by sa mi pukla od zlosti!“

Poneváč ale chudiak sa následkom utrpeného úrazu nemohol sám na nohy postaviť, prispel mu generalvikár ku pomoci a odviedol ho z dvora.

Kráľ ale surovo sa odvrátil — veď on nikdy necenil vysoko ľudský život, — a oslovil Hulu nasledovne:

„Čo Hulo, nebola to pekná štvanica?“ a bez toho, žeby bol na odpoveď čakal, obrátil sa ku Hincovi z Lazán a oslovil ho:

„Aj ty si dobre pomáhal. Máš tiež psov, cudzinče? Kto si ty vlastne?“

Hinco z Lazán sa hlboko poklonil. „Môj najmilostivejší kráľu a pane, ja som Hinco z Lazán pán na Krakovci.“

Václav hľadel chvíľu na neho a potom sa rozpamätal, koho má pred sebou.

„Ah, ty si to ten, čo chce ten kanonikát mať?… Áno, dostaneš ho, áno, áno. Ale kde je ten ohar? Kde ho máš?“

Ján Velflin z Nepomuk zaslechnul ešte tieto posledné slová Václavové, poslal krátky ale ostrý pohľad kráľovi. Pán z Krakovca spozoroval tento pohľad a cítil sa v rozpakoch. Hula ale neztratil duchaprítomnosť, priblížil sa ku kráľovi a voľačo mu pošeptal.

„Áno,“ — odvetil kráľ nahlas, — „pôďte so mnou, aj ty pane z Krakovca, vypijeme si džbánek vína.“

Všetci traja sa poberali do bytu kráľovho. —