ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden deň za druhým minul, jeden týždeň za druhým ubiehal. Mesiac november sa dostavil a s ním prijel i svätý Martin na bielom koni a prinesol veľa sňahu pre Čechy.

V živote Otokarovom a Ľudmilinom sa žiadna zmena doteraz nestala; pokojno a v tichosti plynuly ich dni ďalej, Ľudmila bola šťastlivou tak mocnej a dobrej pani slúžiť, jak bola kráľovná Žofia a Otokar mal na vikárovi priateľa, ktorý s najväčšou srdečnosťou a otcovskou láskavosťou sa o to staral, aby Otokara do takých rodín a známostí uviedol, ktoré jeho rodenému stavu a budúcemu postaveniu zodpovedali. On bol vždy dobrý a prívetivý radca a mimo toho napomáhal Otokara v jeho učeniu. Tento sa už teraz zriekol bohoslovectva a oddal sa pravým vedomostiam, ktoré mu najlepšie zodpovedaly. Ján z Nepomuk, nielen že bol doktorom bohoslovectva, ale i veškerých práv a preto mohol i učenie Otokarovo pridobre napomáhať a podporovať.

Otokar teraz pretrhol všetko spojenie s Krakovcom a s jeho strýcom. Nejaký čas sa sice domnieval, že pán Hinco z Lazán dôjde do Prahy, bo to si len vedel predstaviť, že už bude upovedomený o Ľudmilinom útoku a tak mohol očakávať, že ju strýc najprv len u neho hladať bude. Ale strýc neišiel, nad čím sa Otokar nemálo divil, veď dobre poznal násilnú povahu strýcovu. On ani netúžil za jeho návštevou, bo od tej doby, čo prezrel jeho podvodné zámery, nenávidel ho. Ján z Nepomuk za dobré bol uznal Otokarovi celý nehodný čacher o kanonikáte sdeliť, čo tiež nemálo popudilo Otokara. Ale nielen že zanevrel na svojho strýca, ale i s hnusobou odvrátil sa od strýcovho priateľa, od Zikmunda Huly, ktorého opravdive počal nenávideť. Vyhýbal mu Otokar na všetkých miestach a pri všetkých príležitosťach, bo sa i obával, že by nebol v stave sa udržať oproti tomuto zlosynovi.

Každý týždeň raz navštívil Otokar svoju sestru na Vyšehrade. Ľudmila ho vždy prijala v tom odeleniu kráľovského palácu, ktoré ležalo medzi komnatmi kráľovnej a kráľa. Bola to priestranná dvorana, ktorej okná do nádvoria palácu obrátené boly. —

Dnes priam očakávala Ľudmila svojho brata a stála pri okne dvorany a pozerala do nádvoria, kde sa rozličný ľud hemžil. Naraz očula kroky za sebou. V tej domienke, že to je brat, obrátila sa rýchlo, ale sa nie málo zarazila, keď sa videla oproti neznámemu človekovi. V rozpakoch cúfla niekoľko krokov nazpät, aby sa od cudzieho jej človeka oddialila. Tento ale zostal stáť, podoprel boky, a keď zbadal, že dievka sa mieni oddialiť, zastúpil jej cestu.

„Pomaly, krásna slečno,“ — dal sa žartovať, — „takové úhľadné dievča nenecháme bez výkupného odísť.“

„Nechajte ma stáť pane, kto aj koľvek ste,“ — prehovorila ustrašená dievka. — „Ja vám to pod ťarchou nemilosti našej kráľovnej radím, ku ktorej dvoru mám tu česť prináležať.“

Nezbedný smiech sa ozval dvoranou.

„To bohu prisahám, ste teda tá najkrajšia medzi nimi. Čo sa ale kráľovnej dotýče, no, táto pani z Bavorska mne primálo platí, aby som sa pri očutím jej mena už azdaj strachoval, a sa o tu príjemnú zábavu s vami sa shovárať, nechal pozbaviť.“

„To je nehanebnosť!“ — zvolala Ľudmila, — a bolo na nej veľmi dobre badať, že jej zlosť do hlavy stúpa. —„Vy ste naničhodník… pusťte ma, bo sa Vám to nevyplatí!“

Ale jej zlosť a jej popudlivosť ešte väčšmi dráždily jeho drzosť; teraz ulapil už Ľudmilu za ruku. Ľudmila skríkla, tak že to dvoranou zahučalo. V tom už dostal útočník zo zadu dosť hlavný úder na plecia, tak že musel Ľudmilinú ruku pustiť.

„Pane podkomorný,“ ozval sa za ním hlas, — „je to Vaša služba či Vaša povinnosť, lebo obyčaj, bezbranné panny urážať, a Vašu kráľovnu s tak hanebnými výrazy poctiť?“

Zigmund Hula obrátiac sa, mrštil okom plným žásti a zlosti na mladíka, ktorý za ním stál. „Kto ste Vy,“ vyrvalo sa mu z ust, — „že sa opovažujete s Vašou neumývanou rukou mňa sa dotknúť?“

„Aj, zanechte tú Vašu nehodnú hru, pane; darmo sa pretvarujete, a urazeným cítite. Vy ma dobre poznáte; ja som Otokar, pána Hinca z Lazán synovec a toto je moja sestra Ľudmila; ona prináleží dvorníctvu kráľovnej. Jestliže neviete Vašu zmužilosť inde lepšie dokázať, jako len oproti slabej dievke, pane podkomorníku, tak to s Vami dosť špatne vyzerá. Moja sestra neni tu na to, aby lecjaký mlsári, tlčhubovia si mysleli, že za pár červených strevíčkov pôjde s nimi do tancu. — Pôď Ľudmilo!“

Po týchto slovách mrštil Otokar na podkomorného opovržlivým okom, a vzdialil sa pomaly s Ľudmilou.

Bľadý čo krieda, s vypúlenými očami stál tu uponížený Hula, a hľadel na vzdialujúci sa párik. Potom zaťal pästi a zahundral:

„Počkaj ty naničhodný sopliak, to ti nezabudnem; odmením ti to, ale sa ti to ľúbiť nebude… A aj s tebou, ty pyšná panenko, budem vedieť zachodiť… Náhodou som sa dozvedel, kto si… jak ma to teší!…“

Hula si od radosti mnul ruky a jeho tvár sa ohyzdno usmievala. Pred jeho mizernou dušou objavil sa prekrásny pohľad na stretnutie sa Ľudmily s jej strýcom, pánom Hincom. Hula už dlhší čas pátral po celej Prahe za Ľudmilou, bo jeho priateľ Hinco z Lazán ho o jej úteku upovedomil a ho aj prosil, by ju hľadal. Lenže ju Hula doteraz len po ženských kláštoroch hľadal a to mu nenapadlo, že by ona na Vyšehrade mohla byť. A teraz ju náhodou našiel. No dobre!

A ešte ten deň poslal jazdeckého posla na Krakovec, by jeho priateľovi zvestoval túto novinku. O dva dni bola tu i odpoveď. Pán Hinco písal, že sa síce veľmi teší tomu, že Ľudmila je najdená, ale jeho nemoc mu nedovoľuje teraz na cestu sa vydať. Jeho srdečná nemoc a lámka ho preveľmi trápi, tak, že ani z lôža stať nemôže a preto do jara ani zmienky niet o tom, že by mohol do Prahy prísť. Do tej doby nech ostanú veci tak stáť, jako stoja nateraz.

To bola jeho odpoveď — teda neprajná:

Pán podkomorný musel sa — ač nerád, — uspokojiť. Ale to si vyhradil, že bude dľa svojho dobrozdania pokračovať, keď len kráľ sa navráti s poľovačiek.

Kráľ Václav ale sa jakosi dobre cítil na osamelom Žebráku, ktorý hrad síce len niekoľko míl bol vzdialený od Prahy, ale na osamotnelom mieste blízo hradskej, ktorá z Prahy do Plzne vedie. Tam sa mu dobre darilo; on sa tam lepšie cítil jako v Prahe, bo on odjakživa bol náruživým poľovníkom. On väčšiu starosť venoval jeleňom a divým kancom, než poddaným jeho českej krajiny alebo nemeckej dŕžave.

Prihodilo sa, že okolo Mikuláša zavanul teplý vietor. Veľké spústy sňahu začaly sa roztápať, potoky a rieky sa rozvodnily a zaplavily všetky nižšie miesta. Ba Vltava sa natoľko rozvodnila, že zaliala všetky ulice dolnej Prahy, tak že vyzeraly sťa kanále a voda sa i rozliala po domoch a záhradách, tak že súsed so súsedom len po čĺnku mohli ku sebe prichodiť. A bola bieda veľká v meste; ľud reptal. To keď očul Václav, nechal ihneď osedlať kone a ponáhľal do Prahy, aby s jeho prítomnosťou zamedzil reptanie, ba snáď i pobúrenie.

Jedon s najprvnejších, čo do paláca pospiechali kráľovi svoju poklonu učiniť, bol podkomorný Hula. V predsieni ale sa dozvedel, že prišiel už neskoro, bo jeho kráľ teraz u svojej manželky prodlieva. To Hulu veľmi zamrzalo. Až ale o hodinu neskoršie dostal rozkaz ku kráľovi ísť.

Kráľ sedel v jeho komnate — dľa obyčaje — pri plnom džbáne. Ale na prvý pohľad zbadal prešibaný podkomorný, že sa kráľ v zlej vôle nachodí, bo sotvy že na jeho pozdrav dačo odvetil a i to s jakousi rozmrzalosťou. V takom stave Hula ešte svojho pána nikdy nevidel, ačkoľvek mu rozmary kráľové docela dobre boly známymi.

„Je mi dovoleno môjho najmilostivejšieho pána sa opýtať, čo ho tlačí?“ skrúšeným hlasom prehovoril Hula a skúmal pri tom každý ťah kráľovej tváre. — „Ja som sa nazdával, že najdem môjho pána pri dobrej vôli.“

„Tak, — nazdával si sa?“ — s posmeškom hovoril kráľ: — „to si zle hádal, Hulo. Áno, ja som vo veľmi zlej vôle a preto ťa aj musím vyhrešiť… Áno, teba musím vyhrešiť,“ dodal, keď zbadal, že Hula robí kyslú tvár.

„Mňa? — A prečo?“ celkom nevine pýtal sa Hula a na znak skrúšenosti a oddanosti položil pravicu na srdco.

„Áno, teba, Zikmunde Hula,“ — opakoval kráľ, — „pred hodinou som bol u jednej panej z Bavor; — očuješ Hulo? — u jednej panej z Bavor.“ — Teraz už znel kráľov hlas hrozivo a čím viac hovoril, tým viac aj kričal; zlosť a hnev tiež každým slovom v ňom rástly. — „Rozumieš ma, Hulo, koho to myslím. A teraz otvor tvoje uši, aby si ma dobre porozumel! Nemci majú jedno porekadlo, ktoré znie: ,Keď žobrák sa dostane na koňa, nedohoní ho ani diabol.‘ — Teda, Hulo; ja som ťa z prachu ulice zdvihol a obdaroval som ťa mojou dôverou. Jedno kopnutie odo mňa je dostatočné, by si opäť do prachu uvrhnutým bol. Nezabudni, kto som ja a kto si ty! Maj sa na pozoru a pamätaj, že si len paholkom mojej vôle a že si onej panej z Bavor — daj dobrý pozor — onej panej z Bavor, tú istú úctu dlžen, jako i mne, bo ona je tvojou kráľovnou a manželkou rímskeho kráľa a nemeckého cisára.“

Kráľ bol povstal zo stolca; teraz tu stál vypnutý, z očú len blesky lietaly na postrašeného Hulu, ktorý bľadý ako krieda tu stál; triasol sa na celom tele, nie síce od strachu, než od besnoty, ktorú vyjaviť nesmel.

„Môj najmilostivejší Pane!“ stonal z chraptivého hrdla.

„Drž papuľu!“ okríkol ho kráľ. „Ja nepotrebujem tvojho ospravedlnenia! Ale ja mám ešte aj voľačo inšie sa s tebou shovárať.“

Kráľ sa obzrel na stôl a zdvihol s neho jakýsi kus papiera.

„Prečo a s jakej príčiny si mi odporúčal synovca pána Hinca z Lazán na kanonikát?“ pýtal sa kráľ so zlostným pohľadom.

„Pán Hinco z Lazán je mojím priateľom. To som Vám môj pane aj vtedy povedal,“ riekol skrúšeno Hula.

„Teda teraz si vyvol medzi mnou a pánom z Lazán. Žiadne slovo nech viacej neočujem o kanonikáte! Hinco z Lazán je, jako teraz viem, priateľom Berky z Dubán na Hohenštýne. — Veľmi podozrivé novinky sa mi dostaly do ušú. Hynrych z Ružomberka, Otto z Bergova, môj niekdajší najvyšší purkrabí, Berka z Dubán a niektorí iní rytieri sa dohromady spojili a uzavreli takzvaný ,pánsky sväzok‘ a aj môj milý brat Zikmund sa ku ním pripojil. Hovor, Hula; neočul si nič o tom?“

Václav skoro prebodnul podkomorného so svojím zrakom.

„Pri Bohu a svätom Vítovi prisahám, že som nič neočul,“ odvetil Hula, — „toto je prvé, čo o tom čujem.“

Teraz dostúpila zlosť kráľova na najvyšší stupeň. S päsťou udrel na stôl, tak že sa džbán i pohár prekotil a jejich obsah po podlahe rozlial. „Peklo a diabli!“ skríkol. „von s tebou, ty naničhodník! Ty chceš byť mojím verným sluhom a ani to nevieš, čo sa oproti mne kuje? Preč z tadiľto! Bodaj by ťa diabli vzali!“

Z Hulovej tváre zmizla všetka barva: bez chápavosti hľadel na kráľa. Naraz uľapil kráľ mohútny pohár, tento zahvižďal vzduchom a vedľa samej hlavy Hulovej preletel na protivný múr.

Teraz poznal Hula, že sa ozaj nachodí v nebezpečenstve a bez ďalšieho otálania vybehol z komnaty a uzavrel sa plný zlosti a hnevu v jeho byte.