ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V priestrannej pohodlne zariadenej komnate hradu Vyšehradského, z ktorého okien bol pekný výhľad na mesto Prahu, sedela v kresli pri malom stole kráľovná Žofia, druhá to manželka kráľa Václava a dcéra vojevody Jána z Bavor-Mníchova. Sotva minulo pol roka, čo bola manželkou toho zúrivca, ktorý tak nehodne nadužíval stolec cisársky a kráľovský.

Všetko kúzlo mladosti splývalo na kráľovnej. Mladá bola, ešte priveľmi mladá; sotva počítala dvadsať rokov. A predsa žiarily jej oči duševným bôľom, ktorý už teraz v jej útrobách zúril, bez toho, žeby ho smela vyjaviť; na jej mladistvom čele usadily sa mraky starostí.

Pred ňou, na niekoľko krokov vzdialenosti, stál jej spovedelník, generálny vikár Ján Velflin z Nepomuk. S veľkou pozornosťou naslúchal jej reči, ktoré kráľovná občas i posuňkami jej pravice podporovala, jako by na isté slová i väčší dôraz a význam vyjaviť chcela.

Teraz sa cez záclony jedon papršlek slnečný predral a stanul na obličaji kráľovnej. Ona ale primrúžiac oči postrčila si kreslo od stolca až skoro ku stene, ktorá bola s drahocennými látkami nizozemskej práce ozdobená.

„Hľaďte, vikáru,“ — povedala kráľovná, — „tento papršlek slnečný je odznakom môjho terajšieho života.“ — Pritom sa trpko usmiala. — „Jak ráda by som chcela mojmu manželovi slnkom byť, ktoré jeho cesty osvetluje a mnohé trpkosti odoženie. Ale on my vyhýba; jemu sú jeho psi milejšími; poľovka, dobre a hojne pristrojená tabuľa, sú mu vzácnejšími. A keďby len to bolo! Ale i tú povinovatú vernosť mi odopre. Prečo som ja vlastne prišla do tejto krajiny? Ó, jak som bola šťastlivou a spokojnou v mojom Bavorsku!“

Boľastný povzdych sa jej vykradol z hrudi a rozpomienka na jej domov a bezstarostnú mladosť, zastienil jej ináč veľmi príjemný hlas.

„Najmilostivejší pani,“ — prehovoril Ján z Nepomuk, — „keď je Vám aj mnohá trpkosť údelom na tomto svete, nesmiete predsa reptať. Dovoľte, by som Vám vernej a oddanej rady poskytnúť mohol. Je pravda, kráľ nepokračuje dobrou cestou. Ale dúfam, že vstúpi do seba, keď sa podarí jeho zlých radcov od neho odstrániť a vzdialiť. Pravda, najhorším a zároveň aj najnebezpečnejším je jeho podkomorník Hula a priam tento nielen že je najmocnejším, ale i najviac vládne nad kráľom.“

V očiach kráľovnej sa zablýsklo.

„Ó, jak nenávidím tohoto človeka!“ — zvolala kráľovná; — a bolo na jej rozčulenosti a na jej trasúcom sa hlase badať, že zo srdca jej tento výraz plynie a zaťatá päsť svedčila o tom, že pravdu hovorí. — „On je mojím protivníkom, ja to dobre viem, ačkoľvek som mu nikdy príčinu nezavdala ku jeho zášti oproti mne. Keď je on preto mojim protivníkom, že sa vynasnažujem jeho zámery na kráľa zničiť, nuž nech si je. Ja mám už jeho podvodníckej hry do syta dosť; nedbám, nech sa môj stav zlepší alebo zhorší. Nedám pokoj, dokiaľ tohoto falošného človeka neodstránim a keď by som i môjho otca na pomoc volať musela. Hanebnosti Hulové, s ktorými kráľa zavádza, už dávno prevyšujú všetku mieru. A ešte i tento posledný čin, jedon kanonikát na Vyšehrade za jednoho mizerného psa začachrovať — to prevyšuje všetko. Takýto hriech musí božiu pomstu na nás všetkých zvolať.“

Hnevom popudená kráľovná pri týchto slovách uderila jej malou päsťou na stolec.

„Všetky moje výzkumy v tejto záležitosti ma utvrdily v tom, že len Hula urobil tento naničhodný návrh kráľovi,“ odpovedal spovedelník.

„Ktorý návrh môj manžel, bohužiaľ, s veľkou ochotou ihneď prijal,“ — dodala kráľovná. — „Prisámboh, i kráľovná má voľačo v tejto záležitosti prehovoriť! Preto Vám ďakujem, vikáru, za to, že ste ma na to upozornili. Jakonáhle môj manžel zo Žebráka sa vráti, ihneď sa budem na Hulu ponosovať, bo tento človek s jeho nenávisťou oproti cirkve a jej hodnostárom, i na nás stien bezbožnosti vrhá a tomu sa musíme brániť.“

„Ja som sa k Vám, moja najmilostivejšia Pani, jako ku mojej spovedelníčke s dôverou obrátil, preto, že myslím, že toto je jediná cesta to zlo odstrániť a tú hanbu od kapitole Vyšehradskej odvrátiť. Môj pán, arcibiskup pražský, nesmie o tomto pohoršlivom a urážlivom čachru nič zvedieť, bo by sa mohlo obávať, že by vo svojom spravodlivom hneve ku najprísnejším cirkevným trestom siahnuť mohol.“

„Nech to Boh nedopustí!“ zvolala kráľovná. „To by bolo najväčším nešťastím pre Čechy, ba i pre celú dŕžavu nemeckú. Nie, až ku ,Anathemu‘, to jest ku kliatbe a vyobcovaniu s cirkve, to nesmie dôjsť a to ešte nadovšetko teraz, keď stojíme pred milostným jubilárnym rokom.“

Ťažká záclona na dverách sa roztvorila a do komnaty vstúpil v českých barvách odiaty sluha. Pokloniac sa, ohlásil:

„Panoš Otokar z Lazán!“

„Ah, už je tu?“ odvetila kráľovná a zamenila s vikárom pohľad. — „Nech vstúpi!“

Otokar vstúpil. S bojazlivosťou a predpojatosťou blížil sa ku kráľovnej, pred ktorou, dľa tehdajšej obyčaje, na koleno sa pustil, aby jej svoju úctu prejavil.

„Vstaňte, panošu,“ hovorila kráľovná, — „a očujte, prečo ste tu. Tento služobník Boha a cirkve, generálny vikár kapitule Vyšehradskej, doktor Ján z Nepomuk, môj spovedelník, na môj rozkaz dal Vás zavolať. Aby ste sa azdaj nenaľakali, vynechal v dopise moje meno a volal Vás len v mene svojom. A teraz, dôstojný pane, jednajte, dľa Vášho úradu!“ dodala, obratiac sa ku vikárovi.

Ján z Nepomuk sa zaraz obrátil ku Otokarovi a premluvil:

„Najprv prisľúbte, panošu, pred Bohom a pred jeho matkou božskou, že nikdy a nikomu nesdôveríte to, o čom sa tu jednať bude a čo očujete.“

„Sľubujem!“ odvetil Otokar.

Teraz sa ho vikár opýtal: „Čo Vás k tomu primälo, že sa chcete cirkve obetovať?“

Panoš sa na chvíľku zarazil; túto otázku on najmenej očakával; ba všemožné iné otázky čakal, len túto nie. Konečne ale odpovedal: „Veľadôstojný pane, keď sa mňa takto pýtate, musím Vám pravdu vyjaviť. Priznávam sa, že som ja nikdy nemal úprimnej vôle kňazom sa stať; ja necítim v sebe povolanie pre tento vznešený stav.“

Ohlas úžasu vydral sa z úst vikára. Tak jako Otokar neočakával mu podanú otázku, taktiež i vikár nebol na túto odpoveď pripravený. Kráľovná tiež zadiveno krútila hlavou.

„A prečo ste sa odovzdali na študia bohoslovecstva?“ pýtal sa ďalej a jeho prenikavý pohľad zdal sa čítať na tváre mladíka.

Tento sa obrátil ku kráľovnej: „Najmilostivejšia Pani a kráľovno! Prosím o tú milosť, by ste ma ráčila vyočuť.“

Kráľovná zakývala hlavou, na znak povolenia.

A teraz vyprával Otokar, jak on zo sestrou osiroteli, jak sa dostali do opatery a výchovy ku strýcovi na hrad Krakovec, jak tam vyrástli a jak ho strýc nahováral, by vstúpil do služby cirkve. Aby sa ubránil surovému a bezohľadnému nakladaniu zo strany strýcovej, konečne privolil, ale len zdánlive, bo on mal úminok svoje študia zameniť. Najviac ho k tomu prímälo to, že chcel čím skôrej sa z hradu Krakovec a z rúk pána z Lazán dostať von. Len ešte jedon rok mu chýba do plnoletstva a preto sa ponáhľal do Prahy, by sa do tej doby oboznámil s pomerami života, by si potom patričnú dráhu vyvoliť mohol. Potom si bude jeho čiasť majetku žiadať a Hinco z Lazán mu ju musí vydať.

A ďalej vyprával, čo sa s jeho sestrou prihodilo, čo sa ona dozvedela, jak jej bol nápomocný k úteku a tak ďalej, až do konca, že teraz už je v Prahe pod jeho ochranou.

Otokar tak jednoducho, tak srdečno a pravde verno hovoril, že jak kráľovná, tak i vikár napnuto očúvali. Len že účinok rozprávky Otokarovej nemal jednaký účinok na poslucháčov. Ján z Nepomuk s ľútosťou pozeral na Otokara a z jeho očú hľadela jemnosť a útrpnosť. Kráľovná ale, jakonáhle panoš dokončil, schopila sa z kresla a pristúpiac blížej ku Otokarovi, zvolala:

„Pri všetkých svätých! Jaké mimoriadne veci nám tu nastolujete, panošu? Neopovažujte sa na úkor pravdy nás zabavovať! Viete pred kým stojite? To ani neni uveriteľné, čo ste vyprával!“

Ačkoľvek Otokara toto popudlivé vystúpenie kráľovnej trošku pomiatlo, spamätal sa ihneď a v tom presvedčení, že pravdu hovoril a že všetko dokázať môže, pokorne odvetil:

„Najmilostivejšia Pani, ráčte dovoliť by moja sestra potvrdila to, čo som rozprával…“

„A kde je ona?“ prerušila kráľovná ďalší rozhovor.

„Tu v paláci je,“ odvetil Otokar. „Keď som dopis obdržal, napadla mi myšlienka že pri tejto príležitosti poprosím veľadôstojného pána vikára, by mi poskytnul radu, na jaký spôsob môžem moju sestru pred ďalšími útokmi pána z Lazán a pánov z Hohenštýnu chrániť. A poneváč som len myslel, že on sám ma volá, tak som vzal i moju sestru hneď so sebou. Nemohol som vedieť, že budem mať to veľké šťastie, mojej najmilostivejšej kráľovnej predstavený byť.“

Kráľovná Žofia pokynula uspokojeno hlavou. „Tak dobre, predstavte nám Vašu sestru,“ rozkázala.

Otokar sa vzdialil. On zanechal Ľudmilu v predsieni, kde i doteraz čakala. Ihneď ju upovedomil o tom, čo sa bolo stalo, a sdelil jej vôľu kráľovnej. Mladá deva sa ale veľmi naľakala a robila výmluvy. „Ale Otokar, rozvaž si predsa, jak môžem v tomto úbore pred kráľovnu vstúpiť? Nie to nemôže byť.“

„Ty musíš,“ — rozhodnul na krátko brat; pojal ju za ruku a viac ju tiahol, než išla do komnaty.

S prísnym, skúmajúcim pohľadom premerala ju kráľovná. Ale ihneď sa vyjasnila jej tvár, keď pozrela do nevinného oka na bľadú tvár Ľudmilinú a s prívetivým hlasom sa jej opýtala:

„Vy ste Ľudmila z Lazán?“

„Ano, najmilostivejšia pani, som.“

„Teda rozprávajte nám, čo Vás doviedlo do Prahy a čo tu hľadáte,“ vyzvala ju kráľovná.

Ľudmilino vyprávanie všetkých jej samej týkajúcich sa záležitostí takrečeno doplňovalo Otokárom udané veci. Keď sa Ľudmila o tom lístku zmienila, čo jej Kostka podhodil, prehovorila kráľovná:

„Ja by som rada ten lístok videla.“

„Zajtra ho môžem priniesť,“ odvetila Ľudmila.

Kráľovná sa na chvíľu zamlčala a rozmýšľala. Naraz sa obrátila ku Otokarovi a hovorila:

„Panošu, ja Vám zato, že som Vám predtým nedôverovala, zadostučinenie poskytnem. Hľadáte pre Vašu sestru mocnej ochrany. Teda aby ste vedel, od zajtrajška mienim Vašu sestru do radu mojich dvorných dám postaviť. Príjmete to Ľudmilo?“

„Najmilostivejšia Pani… tak veľké šťastie…,“ koktala radostne prekvapená Ľudmila a jej tvár zrumeňala.

„A Vám, môj dobrý vikáru,“ pokračovala kráľovná s prívetivým úsmevom, — „odporúčam panoša Otokara do zvláštnej ochrany. Buďte jeho priateľ a radca a jakonáhle by výdatnej pomoci potreboval, obsiahne ju z rúk kráľovnej.“

Jestli bola predtým Ľudmila prekvapená, tým viacej bol teraz panoš Otokar; od radosti aj jemu zluhala reč; v rozpakoch nemohol ani slovo prehovoriť. Niekoľko nesúvislých slov vďačnosti vydralo sa mu z úst, ale jeho zaslzené oko vyzradzovalo lepšie jeho vnútorné city. Nenadála milosť kráľovnej ho celkom pomiatla.

Konečne prepustila kráľovná obidvoch. Len vikár zostal ešte ďalej u nej, aby sa mohla ona s ním o rozličných veciach poshovárať a jeho vždy dobrú radu očuť. Taktiež i mnohú starosť vložila do rúk svojho mlčanlivého spovedelníka, ktorí nikdy jej láskavosť nenadužíval.