ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už zapadlo slnko, keď Hinco z Lazán vystúpil z hradu, kde s kráľom Václavom si pochutnával na dobrom a silnom vínku. Pridlho to trvalo a víno bolo ťažké, to sa dalo poznať po tom, ze Hinco z Lazán, bár on nebol jedon z posledných pijákov a dobrú porciu zniesť vedel, sotva sa mohol na nohách udržať. Hlava sa mu točila okolo a nohy sa triasly. Ba keď sa pozrel na chrám svätého Víta, skoro by sa bol zhrozil. Ráno mal chrám len dve väže a teraz má už štyry. Ej boli to šikovní murári, čo za jeden deň vedeli také dve väže postaviť.

No vzdor tejto a mnohej inej „tuplovanosti“, dostal sa pán Hinco šťastlivo domov. Jeho synovec ho už viac hodín očakával a nevedel si ani predstaviť, kdeže strýco tak dlho sa zdržuje.

„Otokar,… Otokar,“ — volal strýco rozmarne, „to ti bol deň… u svätého Víta! … Kráľ ma poctil, … hovorím… očuješ?… Možeš byť pyšným na tvojho strýca… a keď raz… očuj Otokare! … arcibiskupom pražským budeš,… áno, áno,… tak to môžeš len mne ďakovať, vieš Otokare…“

„Nuž strýče, ty si to pravda dnes už ďaleko priviedol,“ — odvetí s posmeškom Otokar, — „ďalej jako ja.“

Pohľad na opilého strýca a ešte viacej jeho bláznivé reči omrzely mladíka, ale pán Hinco sa nedal mýliť a len ďalej žvastal.

„Václav ide zajtra lebo pozajtre na svoj poľovnícky hrad Žebrák… i mňa pozval na poľovačku, očuj!… A ja… ja mu darujem môjho… môjho ohara Barana… môjho najpeknejšieho psa…“

Pán Hinco sa dal do hlučného smiechu jakoby bol tu najžartovnejšiu rozprávku vyprával. Potom ale upadol na pohovku, prevalil sa na koženú podušku a zaspal. Teraz nebolo viac nič očuť, len silné a sluchy ohromujúce chrápanie a fučanie, ako v kovárskej výhni. —

Na druhý deň zaviedol Hinco Otokara ku Hulovi, predstavil ho a odporúčal ho do jeho priazni, ktorú Hula mladíkovi i prisľúbil. O tom biednom čachre ohľadom kanonikáta, nebolo ani zmienky. Otokar nemal o tom zvedeť ničoho.

Okolo poludnia odobral sa pán Hinco z Lazán od svojho synovca a v sprievode dvoch sluhov vrátil sa domov na Krakovec. —

Otokar si našiel v jednom mešťanskom dome byt a presťahoval sa tam. Boli to dobrí ľúdia, oni všetko učinili, čo len Otokarovi sa zažiadalo. Ale ani jejích vľúdnosť, ani rozmanité zábavy neboly v stave Otokara rozveseliť, ba ani učenie nebolo v stave ho na ďalšiu dobu pútať. Jeho srdce bolo plné starosti a túžby za sestrou, ktorú mal on zo srdca rád. Láska ku jeho sestre bola jedinou páskou na tomto svete, ktorá ho ku životu pútala, mimo nej nemal nikoho, koho by opravdove miloval.

Teprv niekoľko týždňov prešlo, čo Ľudmila bola od neho vzdialená a už sa mu to čo večnosť zdalo.

Od predčasnej smrti rodičov, ktorých bol vrúcne miloval, ešte dosiaľ nikoho do srdca neuzavrel, okrem svojej sestry. Bolo to následkom výchovy, ktorá jemu a jeho sestre na hrade Krakovec poskytnutá bola. Otokarov strýc, pán Hinco z Lazán, nemal takých vlastností, ktoré by lásku a srdečnosť oproti nemu boly v týchto sirotách povzbudily. A čo sa tetky Helky, manželky to strýcovej dotýče, ona venovala síce tú najsrdečnejšiu péču sirotám jej švagra, ale sama súc slabého zdravia a útlej povahy, musela celú starosť na cudzie ramená preniesť. Jediným šťastím sirôt bolo, že našli v starom farárovi pod Krakovcom, jednoho na tú dobu až priveľmi vzdelaného muža, ktorý i srdce na pravom mieste mal a ktorý za jejich vedomeckú výchovu sa zaujal. Tak vyrástli obydvaja na hrade Krakovci. Otokar sa stal mužným a ušľachtilým mladíkom, Ľudmila ale vyrástla v útlu síce, ale zdravú krásnu pannu.

Konečne nadišiel trapný čas lúčenia. Tieto dve siroty, ktoré doposiaľ ani jedon deň jedon bez druhého nemohly byť, museli sa rozlúčiť Strýc ustanovil, že Otokar pôjde do Prahy na vysokú školu, a Ľudmila, ktorá bez brata na hrade Krakovci ostať nechcela, mala ku jednej príbuznej na nejaký čas ísť, ktorá bola predstavenou kláštora sestier klaristiek v Krumľove. Strýc Hinco sa síce dlho zdráhal na toto poslednie privoliť, ale konečne popustil a prisľúbil, že doprevadí Ľudmilu do Krumľova.

Ale jeho privolenie bolo len pokrytectvo a šialba, on na miesto, žeby bol Ľudmilu do Krumľova odprevadil, zaviedol nič netušiace dievča na hrad Hohenštýn a tam ju jejimu osudu zanechal.

Od tej doby, čo Otokar o tomto hanebnom čine vedomosť dostal, počal svojho strýca nenávideť, veď tento jeho skutok znamenal toľko, ako duševný pokoj a budúci šťastie Ľudmiline zničiť. Ona mala totiž úmyseľ, dnes-zajtrá v Krumľove, pri jej príbuznej mníškou sa stať. Ona necítila v sebe žiadne inšie povolanie. Ešte jak malé dievča blúznila o kláštore a jej nábožnosť a viera boly také, že len keď závoj vezme, bude opravdove blaženou. No, strýc Hinco ináč smýšľal. On chcel Ľudmilu s jedným ďalekým príbuzným, synom to mocného grófa Bezky z Dubova na Hohenštýne zasnúbiť.

Toto všetko uvažoval Otokar, sediac v kresle pri otvorených knihách v jeho izbyčke. Bolo niekoľko dní po odchode strýca. Jeho byt bol blízo brány svätého Benedikta, na konci dlhej ulice. Pre štúdia nateraz nemal žiadnej chuti, ani vôle. Osud Ľudmilyn mu veľmi na srdci ležal a neistota ho trápila. Už viac jako týždeň minul, čo dal na Krakovci tomu cudzému hudcovi rozkaz, aby mu dajakú zvesť do Prahy priniesol a ešte doposiaľ neni o ňom žiadnej zmienky. To neukazovalo na nič dobrého.

Otokar, plný netrpezlivosti a starosti, vyskočil z kresla a dal sa chodiť po izbe sem i tam. Naraz bolo predo dvermi očuť dajaký šramot, kroky a hlasy bolo očuť. Za chvíľku zaklopal ktosi na dvere. Nežby Otokar bol mal čas na vstúpenie vyzvať, dvere sa otvorili a do izby vstúpila utešená dievka v cestovnom obleku. Hneď za ňou vstúpil jakýsi, v plášti zahalený chlap.

„Môj najmilejší brate!“ — zvolala dievka a s rozopiatymi ramenami ponáhľala ku Otokarovi, ktorý s úžasom a vyjaveno hľadel na príchodzích. Naraz ale vykríkol: „Ľudmilo, sestro! Si to ty naozaj?“ A už si ležali v objatiu.

Blažená chvíľka to bola pre oboch, srdcia im jásaly radosťou a slze radosti kanuly po lícach. Konečne sa Otokar spamätal a zvolal: „Skoro by som myslel, že sa zázrak stal, či ťa ozaj pustili z Hohenštýna?“

„Veru nepustili, Otokare! Nie, oni by ma nikdy dobrovoľne neboli prepustili. Ja som s pomocou tohoto verného človeka, ktorého si mi poslal, jednoducho utiekla. Bez pomoci jeho bola by som doposiaľ ešte na Hohenštýne.“

Ľudmila ukázala na neznámeho, ktorý doposiaľ pri dveroch stál. Bol to Kuno z Horihore.

Otokar mu podal ruku. „Vďaka tebe, hudče! Tvoj skutok zaslúži odmenu. Nikdy ti to nezabudnem, čo si pre nás vykonal.“

Žiar radosti a spokojenosti prelietla cez hudcovu tvár. „Panošu, rád sa pochválim s týmto mojim skutkom. Nebolo to tak ľahko previesť. Na Hohenštýne strážili veľmi dobre Vašu sestru a tak dávali na ňu pozor, ako na vzácneho vtačka. Ale i tam majú peniaze svoju hodnosť, tak jako i tam leto a zima sa strieda. Ja som s mešcom strieborniakov udrel vrátného pod rebrá a tu som aj mal výhru istú. S jeho pomocou som všetko prichystal na útek a tak včera mohla panna Ľudmila utiecť. Vonku za dedinou som čakal s koňmi a tak sme celú noc a celý deň cestovali a teraz sme tu.“ Tak rozprával hudec.

Otokar opäť ďakoval, potom navrhol hudcovi, by zatiaľ v hostinci „k modrému zoravu“ neďaleko benediktinskej brány sa umiestnil a trochu si odpočinul. „Tam ťa budem hľadať,“ doložil s prívetivým úsmevom.

Za chvíľu boli samotní. Teraz teprv zbadal Otokar, jak bledá je jeho sestra.

„Ty si sa trápila, alebo ťa oni tam trápili,“ — hovoril sústrastne — „ja to vidím na tvojej tvári“.

„Ba že som sa trápila,“ — odvetila sestra zasmužile. „Božia matička je mojim svedkom! Očuj len bratríčku! Vieš sa ešte rozpamätať, že strýc viac razy narážal a mňa premlúviť chcel, aby som do manželstva s grófom Václavom, bratrancom grófa z Duban a že som vždy odporovala? Ale strýc Hinco má tvrdú hlavu a myslel, že aj u mňa prerazí. On, miesto toho, žeby mňa bol do Krumľova k tetičke zaviedol, zastavil sa na Hohenštýne. Na druhý deň bol preč. Tak mi hovorili, že jedon jazdecký posol mu v noci dajaké dôležité zprávy doniesol a tak musel strýc hneď odcestovať; ale že vraj o pár dní príjde nazpäť. Kto ale nedošiel, to bol on. Tu som už potom uhádla, jak veci stoja, zvlášť keď gróf Berka a jeho manželka na mňa naliehali, aby som nebola tak hlúpa a grófa Václava prijala.“

„No, a čo robil gróf Václav?“ — pýtal sa Otokar.

„Ja som ho ani nevidela. On musel nedávno čo kráľov kurýr do Nemecka odcestovať a tak nebol doma. Ale očuj ďalej! Sotva že som poznala v jakých sídlach sa nachádzam, vzala som si pred seba, že použijem lsti, aby som sa vyslobodila. Ja som sa vyhovárala, že som ešte priveľmi mladá a že ešte ani povinnostiam manželským nerozumiem a že preto potrebujem času, aby som sa zdokonalila. S tým boli obidvaja dorozumení a poctili ma toľkou dôverou, že mi viacej slobody nechali, ako by sa to strýcovi Hincovi bolo páčilo. A tak som sa mohla potajomky s hudcom Kunom z Horihore rozprávať a sa dohodnúť. On ti doniesol list a mne priniesol odpoveď. Ja som mu ale zamlčala, že som tvoja sestra; až keď sa vrátil, sdôverila som sa mu so všetkým.“

„Ty si múdra a opatrná duša, moja sestro!“ prehovoril Otokar a pohľadkával jej bľadú tvár, čo Ľudmila s vrelým stisnutím ruky odmenila.

„Otokare,“ — pokračovala ďalej, — „to najhoršie si ešte neočul. Na Hohenštýne je jedon pisár, menom Kostka; toho si gróf drží, bo on sám v písme sa veľmi nevyzná. On požíva všetku dôveru grófa. Raz sa prihodilo, mali medzi sebou dajaký spor, ja neviem prečo, ale dosť na tom, na druhý deň zmizel Kostka a nikto nevedel, kam sa podial. Keď som večer do mojho pokoja vstúpila, zbadala som čosi bieleho na stole. Zdvihla som to; bol to na kameni otočený kúsok papieru a uhádla som, že to voľakto cez okno hodil. Rozmotala som to a poznala som, že to Kostka písal, ačkoľvek jeho meno tam nebolo. Čítala som riadky, ale čím viac som ich čítala, tým viac som sa ľakala, bo tento lístok ma oboznámil so všetkým, čo náš strýco oproti nám kuje.“

„Majte sa na pozoru,“ — tak znelo písmo; — „a nedôverujte ani pánu Hincovi z Lazán, ani pánu Berkovi z Dubán. Tu sa jedná o Váš a Vášho brata majetok. Vy máte pánu grófovi Václavovi celý ten majetok čo veno priniesť; tak si žiada pán Hinco. Oproti tomu má ale gróf Václav, ktorý na kráľovskom dvore veľkú vážnosť požíva, Vášmu strýcovi dajakú vysokú hodnosť zaopatriť. Váš brat ale má na miesto svojej čiastky majetku, dajakú kanoniu v Prahe obsiahnuť. Ja poznám všetky, v týchto záležitostiach učinené kroky a preto Vás môžem zavčasu varovať.“

„Ale kde je to písmo?“ pýtal sa zlostne Otokar.

„Hudec ho má v jeho vaku uschované, kde aj moje druhé maľučkosti sa nachodia, ktoré som pri úteku sobrať mohla. Ja som to písmo toľko rázy čítala, že ho viem naspamäť.“

„Pre všetky božie rany!“ zvolal Otokar rozčúlený. — „Strýcové úskoky musia byť prekazené. Nemaj strach Ľudmila, ani tebe, ani mne sa nič nestane. Jeho nadmoc čo tútor, vezme teraz koniec.

V tom okamženiu ktosi zaklopal na dvere. Na dovolenie vstúpil do izby jakýsi cudzý človek. Otokar sa opýtal, čo si žiada?

„Keď ste vy panoš Otokar z Lazán,“ — odvetil cudzinec, — „tak som trafil. Toto je pre Vás panošu!“ S tým podal Otokarovi závitok papieru.

Otokar odoberúc závitok, ďalej sa nestaral o posla, ale plný zvedavosti, rozbálil a prečítal dopis. Znel takto:

„Vznešený a vzácny pane! Poneváč som sa dozvedel, že sa u nás v Prahe čo študujúci bohoslovstva zdržujete, túžim po Vás, aby som vás soznal. A preto, jako i z inšej dôležitej príčiny Vás s týmto zvem, by ste hneď v sprievode tohto posla, alebo i sám čo najskôr ma navštívil. Johannes Velflin

Takto sa vždy Ján Velflin z Nepomuk neskorej svätý Ján Nepomucký podpisoval.

Toto bolo známe meno Otokarovi. On vedel, že generálny vikár a spovedelník kráľovnej Ján z Nepomuk obyčajne sa len so svojim jednoduchým občianskym menom podpisoval.

„Ľudmila,“ — prehovoril Otokar, — „arcibiskupský generálny vikár ma zve, aby som ho navštívil; má vraj dôležitú vec so mnou prehovoriť. Ja si nemôžem ani pomysleť, čo by to mohlo byť. Ale čo ma potom, nech je to čo chce; pôjdem hneď a ty pôjdeš so mnou.“

„Ja?“ — otázala sa udiveno Ľudmila. — „Čo by som tam ja robila?“

„To ti na ceste rozpoviem,“ — odpovedal jej Otokar krátko.

Ľudmila uposlúchla. Najprv si usporiadala šaty, ktoré cestou trochu do neporiadku prišli; pripnula si vlasy a očistila ruky. Zatiaľ Otokar obliekol si sviatočné šaty a keď bol hotový, opýtal sa posla, ktorý ešte vždy čakal:

„A kam nás povedieš?“

„Na Vyšehrad, kde pán generálny vikár na vás čaká,“ — znela jeho odpoveď.

„Dobre, tak môžeme ísť,“ — odvetil Otakar, pojal sestru za ruku a nasledoval posla. —