ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ustanovená doba troch dňov uplynula, ktorú kráľ Václav Jánovi z Nepomuk povolil, aby mu tajemstvo spovedi kráľovnej vyjavil, bez toho, že by bol kráľ na vikára naliehal, ačkoľvek ho pri každej príležitosti na to upomenul. Ján z Nepomuk po každé len odvetil: „Nikdy; radšej umreť!“

Václav bol by najradšej tohoto zmužilého kňaza hneď zahrdúsil, ale bárs aj mu s tým najhorším vyhrožoval, predsa nemal tej smelosti toto uskutočniť. Nie, že by sa bol azdaj pred cirkvou, alebo jejími hodnostármi obával; alebo že by sa mu bolo svedomie hýbalo; nie, on sa len svojej manželky bál. Zatiaľ ale v jeho hrudi rástla zášť a nenávisť, oproti tomuto kňazovi a túto zášť všemožne podnecoval a udržoval v kráľovi jeho podkomorný Zikmund Hula.

Na začiatku roku 1393 sa stalo, že medzi arcibiskupom Jenštýnom a podkomorným Hulom vypukol spor veľkej vážnosti. Hula totižto nechal pre dajaký priestupok dvoch študujúcich bohoslovcov zatvoriť a neskoršie aj popraviť. Arcibiskup toto vyhlásil za bezprávnosť a zasiahnutie do cirkevných práv a poneváč Hula i tak kacírskym spôsobom holdoval, vyslovil arcibiskup nad kráľovským podkomorníkom kliatbu, vyobcoval ho z cirkve a nechal ho skrz arcibiskupského úradníka Mikuláša Puchnika a generálneho vikára Jána z Nepomuk, pred cirkevný súd predvolať. Hula ale odoslal arcibiskupovi z Jenštýna posmešnú a potupnú odpoveď, Jánovi z Nepomuk ale prisahal zkazu.

Ale o päť týždňov neskôr zomrel opát Racko v Kladrove. Ohľadom na to, že kráľ mal umienok tento benediktínsky kláštor zničiť a pre jeho dôverníka Hincu Pfluga samostatné biskupstvo tam zariadiť, rozkázal pražský arcibiskup Ján z Jenštýna, zaraz nového opáta zvoliť, čo sa i stalo. — Ján z Nepomuk jako arcibiskupský generálny vikár mal tú úlohu, nového opáta posvätiť a nastoliť. On to i 10. marca 1393 previedol.

A s týmto bol kráľov plán prekazený. Nateraz bol už zase opát vyvolený a nastolený, teda biskupstvo sriadiť na Kladrove sa nemohlo. Po nastoleniu sa hneď Hula odobral ku kráľovi v sprievode niektorých dvorných pánov na hrad Žebrák, kde teraz zase kráľ meškal a oznámil mu túto vec. To sa rozumie, že Hula neopomenul túto záležitosť v najčernejších barvách vymalovať a čo pôvodcu celej veci Jána z Nepomuk označiť. Václav zúril zlosťou a odobral sa hneď do Prahy.

Arcibiskup a kapitulníci boli priam shromaždení ku porade v kapitulskom dome na Hradčanoch. Tu zaraz sa dvere dvorany otvoria a kráľ Václav sa vztekle vrútil do poradnej siene.

„Ty, arcibiskupe!“ (Václav IV. nikoho ináč netituloval jako „ty“. Historická pravda.) — Zúril kráľ, — „ty si vyslovil kliatbu na môjho radcu; ty si nechal v Kladrave opáta vyvoliť a nastoliť; ty podozrievaš môjho komorného s kacierstva; ty to všetko dľa tvojej samovôle činíš a mňa, tvojho kráľa opovrhuješ, moju radu nepýtaš, moje dovolenie nežiadaš! Ja ťa za to potrestám a nielen teba, ale aj tvojich radcov!“ — A obrátiac sa ku staručkému rytierovi Niepro z Raupova, hlavnému dvormajstrovi arcibiskupa zkríkol: „Choď mi s očú, bo ti hneď necham hlavu zoťať!“ — Teraz sa obrátil na staručkého dekana kapitule, doktora Bohuslava z Krnova, s tou otázkou: „Kto dal arcibiskupovi takú zlú radu oproti mne?“

Tento odvetil: „Nikto; celá kapitula je jeho radcom; jednotlivec tu nemá hlasu.“

Ale sotva tieto slova vypovedal, rozvzteklený kráľ pojal do ruky meč a s rukoväťou tak uderil staručkého kňaza po hlave, že ho hneď krv zaliala. „Sviažte ho,“ — rozkázal tento český Nero svojim sluhom, „a aj týchto troch!“ Pri tom ukázal na úradníka Puchnika, na kapitulského prebošta Václava a na generálneho vikára Jána z Nepomuk. — „Zaveďte ich na radnicu! Tam sa chcem dozvedeť, kto dal arcibiskupovi tú radu, by sa mne protivil.“

Poviazaní kapitulníci boli odvedení cez Vltavský most do Starého mesta, kde sa takzvaná „stará Rychta“, nachodila. Majster Hanuš, kat kráľovský, odobral ich do svojej opatery.

Čochvíľa sa ustanovil i kráľ, aby majstrovstvo Hanušovo zkusil a na mukách úbohých obetí sa kochal. On sám riadil mučenie kňazov, od ktorých chcel sa dozvedeť, čo ešte mieni arcibiskup oproti nemu podujať. Ešte najlepšie pochodil prebošt Václav, ktorého čochvíľa prepustil pod tou prísahou, že nikomu nevyzradí, čo sa tu koná. Neskoršie prepustil i Puchnika, keď na mučidle nič vyjaviť nechcel a tiež musel prisahať, že bude mlčať. Ján z Nepomuk ale musel všetky stupne mučidla podstúpiť. Vo veľkých boľastiach, ktoré mu rozličné muky, kliešte, ohnivé železá, šrúby na palcoch a pálenie s fakľami spôsobili, nevydral sa inší zvuk z jeho útrob, len: „Ó môj Ježišu! Ó Ježiši môj!“

Netvor Václav stál vedla neho; on sa svojim pohľadom bažil na boľastiach a útrapách jeho obety. Zvieracá ukrutnosť žiarila mu z očú, radostný úsmev hral okolo jeho úst. — Konečne pristúpil ku samému mučidlu, na ktorom polonahý, dokrvavený a popálený vikár ležal, prihnul sa ku nemu a zasyčal na neho jako rozvzteklený had: „Vikáru, tvoj život máš vo svojich rukách; vyzraď mi spoveď kráľovnej, alebo mne aspoň prisľúb, že to učiníš a si hneď slobodný.“

Preboľastný pohľad tohoto mučedelníka na kráľa a slabé zakrútenie hlavy, bolo odpoveďou. Tu vyrval Václav jednomu s katových paholkov horiacu fakľu z ruky a pritlačil ju tak silno a tak dĺho na prsa vikárové, až tento od preukrutnej boľasti smyslov zbavený, sťa mrtvý sa na lavici natiahol a ústa otvoril. A ešte ani teraz neprestal zúrivec jeho mučenie; fakľu odhodil, vyskočil na lávku a dal sa po bezživotnom tele mučedelníka skákať a kopať a s jeho jazdeckými botami telo trhať, až besnotou unavený a zlosťou premožený, bez dechu a bez sily, sa skĺzol. Teraz ťažko oddychujúc, zdalo sa, že ho zúrivosť už opustila. Ale nie pomsta. Po chvíľe prehovoril ku katovi:

„Dnes v noci daj sa mu vody napiť; ale hodne mnoho! Rozumieš?“

Kat porozumel. — Po tomto rozkaze opustil Václav toto strašlivé miesto.

Polnočná hodina 20. marca odbyla. Sotvy že posledné údere odoznely nočným tichom, otvorila sa brána na „starej Rychte“. Niekoľko zakuklených chlapov vyniesli jakési ľudské telo zahalené v starej plachte a vystúpli na ulic. Či to telo bolo ešte živé, to sa nemohlo zbadať, bo celkom nepohyblivé bolo. Tak jako zlodeji s ukradeným zbožím, tak opatrno a ticho kráčali ulicami ku Vltavskému mostu. Už z ďaleka bolo očuť náraz vĺn na mostné piliere. Vltava bola rozvodnená. Keď dosiahli prostriedok mostu, tam kde voda bola najprudšia, ostali stáť.

„Tu to dokončíme,“ — prehovoril jeden, — „len chytro s ním dolu! Stať sa to musí, ani nám, ani jemu nikto nepomôže.“

Tu naraz roztvoria sa mračná, ktoré doposiaľ boly zahalovaly celú oblohu a mesiac vyslal svoje postrieberné papršleky zrovna na most a na postavu človeka, ktorého sem katania boli doniesli. Bol to vikár Ján z Nepomuk. Ruky mal do zadu sviazané; taktiež nohy boly poviazané. Tvár bola hľadá sťa padlý sňah a v ústach bola zastrčená zápcha. Katania ho nadzvihli na zábradlie mosta, popošinuli nad samý kraj a — v nasledujúcom okamihu padlo telo do rozzúrených vĺn Vltavy. Zavládlo ticho; i vlny jakoby boly ustaly zúriť. Obeta tajemstva spovedelníckeho bola pochovaná v mokrom hrobe.

„Prisámboh,“ — ozval sa jedon z katanov,— „toto mne bola najťažšia práca, ktorú som za môjho života vykonal. Už by som voľačo takého nechcel viacej konať!“

„A ja vám hovorím,“ — ozval sa druhý, — „že keď sme dneská svätca nepochovali, tak nech som najväčší oplan na svete!“ Pritom sa otriasol bázňou. — „Jakživ nezapomeniem, jak sa mu hlava ožiarila, keď dolu mostom letel; priam taká žiara to bola, jako malujú na obrazoch Svätých.“

„Ale čo nás do toho,“ — hovoril tretí, — „to nech si zodpovedá Václav pred Bohom a pred ľudmi; my za to nemôžeme; my sme len psi, ktorí poslúchnuť musíme.“ — „Ponáhlajme sa radšej domov!“

A s kvapom utekali katania odtiaľ.

Tri dni podržala Vltava jej obeť. Vlny utíchly; rozvodnená rieka zaujala svoje predošlé miesto a teraz — prezradilo sa tajemstvo. Mrtvola Jána z Nepomuk ležala na brehu. Každý ho poznal a každý hneď vedel, kto to spáchal. Povesť v tom jako blesk sa rozniesla mestom a ľudia vo veľkých húfoch putovali ku miestu, kde ležal. Rozličné chýre počaly kolovať medzi ľudom. Jedni videli skvelú žiar nad mrtvolou mučedelníka, iní zase spozorovali, že mrtvola neberie žiadnu zkazu. Čím viacej priateľov mal Ján z Nepomuk za života, tým viacej mal teraz Václav nespokojencov. Ešte ten deň rozniesol sa chýr o tomto nezbednom skutku po meste; dorazil i do arcibiskupského palácu, ba i do kráľovského hradu. Tisíce a tisíce ľudu klnulo Václavovi a jeho radcom. Tento zločin tak popudil obyvateľstvo Prahy, že verejná vzbura mesta oproti kráľovi nastávala. Ján z Nepomuk bol známy, čo príkladný a ľudumilovný kňaz, čo dobrodinec chudoby, čo dobrý radca všetkých a čo znamenitý učenec, vážený od všetkých, ktorí sa vedomostiami zaoberali. Aký div teda, že všeobecná vzbura povstala a kliatby sa len sypaly na hlavu kráľovu.

Keď toto Václav očul, nesmierny strach ho napadol. Jak veľký zúrivec a ukrutník bol, tak veľkým zbabelcom sa ukázal vždy, keď mu išlo do živého. A teraz sa i svedomie začalo hýbať. Plakal, nariekal, bedákal a vlasy si rval v zúfalosti.

A kráľovná? — Keď očula, čo sa stalo, nechcela uveriť. Odobrala sa hneď ku arcibiskupovi a žiadala vysvetlenie. No, dostala ho a zvedela i všetky okoličnosti. Keď sa vrátila do hradu, rovno išla ku kráľovi.

„Kde je môj spovedelník?“ bola jej otázka, ale sa ďalej nemohla udržať, klesla na stolec, slzy ju zalialy. Zalomila rukami a nariekala, až všetko komonstvo bolo sa dohrnulo. Kráľ bol jako bez seba.

Tu stála kráľovná, priblížila sa ku Václavovi a tupým hlasom riekla: „Pomsta! Krv neviného volá o pomstu! Zurivče, tyrane, zlosyne! Ja mám byť tvojou manželkou. Moju spoveď chceš očuť? Očujes ju! Kate!“

Po týchto slovách odobrala sa do svojich komnat, povolala svoje komonstvo a nechala všetko, čo bolo jej pakovať.

Hneď vyslala zvláštneho posla ku jej otcovi do Bavor.

Toto keď sa kráľ dozvedel, bol celkom šialený. Ľútosť nad skutkom pojala ho, ale ešte viacej strach pred následkami. V tomto okamžení preklínal nie len seba ale i jeho radcov, nadovšetko Hulu, ktorý sa bol kdesi ukryl. V tomto zúfalstve vystrojil posla ku arcibiskupovi pražskému Jánovi z Jenštýna s odkazom:

„Ohláste arcibiskupovi, že veľmi ľutujem, čo som previnil. Chcem pokánie činiť a všetko napraviť, čo som zapríčinil. Jestli mne ale arcibiskup neodpustí, musím si zúfať a ešte snáď i horšieho natropím. Nech ma prijme čo kajúceho hriešnika; ba i na kolená padnem pred ním keď to žiadať bude.“

A arcibiskup neodmrštil ruku, ktorá za odpustenie prosila: smieril sa s kráľom, naložil mu pokánie, aby na začiatku milostného roku, ktorý ale kresťanstvo svätilo a nesčíselné zástupy s celej krajiny do Prahy tiahly, nevznikla vzbura a neprekazila pobožnosti a docielenie odpustkov.

Tisíce a tisíce nábožných pútnikov tiahlo do Prahy navštíviť posvätné miesta a chrámy a medzi nimi boli i Otokar a Ľudmila z Lazán.

Keď sa bol strýc Hinco na toľko zotavil, že napozatím nepotreboval jejich opatere, vybrali sa naši mladí ľudia na cestu, tiež svoju pobožnosť, jako i svoje povinnosti vykonať. Čím viacej sa blížili ku stoväžovej Prahe, tým rozčúlenejšími boli.

Konečne dorazili na posledný vršek a pred nimi rozprestieralo sa Vltavské údolie; v pozadiu mesto Praha s nádherným Vyšehradom a chrámom sv. Víta.

„Zlatá Praha!“ zvolala nadšeno Ľudmila.

Ale na Otokara nemal tento pohľad jaksi žiadon účinok. Jakési tušenie svieralo jeho dušu, ačkoľvek nemohol pochopiť, čo by to bolo. Či azdaj necítil sa dobre? Jeho zraky sa odvrátili od Prahy a utkvely na jednom húfe pútnikov, ktorí sa z Prahy vracali domov. Ale nemodlili sa, ani nespievali, lež náruživý rozhovor medzi sebou viedli a bolo patrno, že boli veľmi rozčúlení. Naraz vyrozumel Otokar, že o Jánovi z Nepomuk hovoria.

„Ľudmila, neočuješ o čom títo pútnici rokujú?“ opýtal sa sestry.

„Čo hovoríš, brate?“ spýtala sa z jej dumy vytržená sestra.

Ale Otokar už nečakal na odpoveď, ale popošiel bližšie a opýtal sa pútnikov:

„Vy sa tu shovárate o Jánovi z Nepomuk; poznám ho dobre; čo je s ním?“

Na to pristúpil jedon starší muž ku Otokarovi a hovoril: „Ó, Pane, zlé veci sa dejú v Prahe; mnoho špatností sa tam pácha. Keď myslíte toho Jána z Nepomuk, čo bol arcibiskupským vikárom a spovedelníkom kráľovnej, tak toho už na tomto svete neuvidíte.“

„A čo, azdaj zomrel?“ pýtal sa naľakano Otokar.

„Ba že,“ — odvetil ten muž, — „jeho mrtvolu našli vo Vltave. Ľud hovorí, že ho kráľ nechal zamordovať.“

„To nie je možné,“— odvetil prestrašený Otokar.

„Ach, môj dobrý pane! Je to pravda; i my sme sa na jeho hrobe modlili,“ — odpovedali viacerí.

Nebolo pochybnosti viacej. S krvácajúcim srdcom, zo slzami v očiach, pokračovali naši v ceste.

Keď došli do Prahy, tam zvedeli i bližšie okolnosti, ktoré sa boly udaly. Jejich boľasť i sústrasť boly nesmierné nad tak hanebným činom a nad zavraždením jejich dobrodinca a priateľa. Ale i hnev a ošklivosť nad páchateľmi ich opanovaly. V Otokarovej hrudi sa dobrý cit pobúril a učinil miesto pomste. V jeho duchu prisahal pomstu páchateľovi, tomu zlosynovi na kráľovskom kresle.

Čochvíľa stáli obidvaja v chráme svätého Víta nad hrobom ích dobrodinca. Horké slzy vylievaly nad ním a skrúšená modlitba niesla sa ku trónu Božiemu.

„Jeho pamiatka bude nám svätou, dokiaľ budeme na svete,“ riekla Ľudmila ku svojmu bratovi; — „my sme v ňom nášho drahého otca ztratili.“

„A k tomu jednoho svätca,“ — dodal Otokar.

Oba boli do duše dojatí a smutno opustili chrám Boží.