ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už uplynuly tri a štyri dni a Hula bol ešte vždy v nemilosti kráľovej. Hlboko urazený dôverník kráľov rozmýšľal nad pomstou; on sa chcel odplatiť všetkým, ktorým mal ďakovať pomluvu a očernenie pred kráľom. Bol si istým, že jeho najväčší nepriatelia sú: V prvom rade kráľovná a jej spovedelník Ján z Nepomuk. Obidvaja musia zacítiť, čo to znamená Zikmunda Hulu uraziť! Potom dôjde rad na Otokara a jeho sestru Ľudmilu z Lazán. Tým väčšiu zlosť pocítil oproti týmto dvom, keď sa dozvedel, že stoja vo veľkej priazni u vikára.

Za niekoľko dní bol Hula náhle ku kráľovi volaný. S tlkúcim srdcom uposlúchnul Hula a odobral sa do komnát kráľových. So strachom vstúpil do dvorany, ale jedon pohľad na kráľa ho upovedomil, že sa nemá čo obávať. Václav s prívetivosťou išiel mu naproti a tak ho privítal, jako by sa nebolo nič stalo.

„Zabudni, Hulo,“ — prehovoril bezrázny kráľ, — „že som sa onehdaj tak nazlobil. Poznáš dobre moju prirodzenosť.“

„Môj kráľovský Pane! ja som cítil, že Vy sa dlho na mňa nebudete hnevať. Veď nemáte v celej Vašej rozsiahlej ríši ani jednoho tak verného služobníka, jako som ja. Pri všetkom svätom na svete môžem prisahať, že som nič nevedel o tom, čo daktorí českí páni za sväzok medzi sebou utvorili. Tým menej som mohol tušiť, že i môj priateľ Hinco z Lazán…“

Tu ho prekazil kráľ: „Ticho, nič o tom z Krakovca!“

„Ani nie o jeho synovcovi?“ prehodil Hula s ľahkým dôrazom; pri tom pokuklo šibalsky jeho oko na kráľa.

„Ani o tom nie,“ odvetil záporne kráľ, — „ani o ňom, ani o tom kanonikáte. Bláznovstvo bolo odo mňa, že som privolil, uznávam to sám.“

Okolo úst Hulových to trhlo úsmevom.

„Panoš Otokar teší sa mimoriadnej priazni kráľovnej a tak sa ľahko môže stať, že on ten kanonikát predsa len obsiahne,“ — odpovedal naničhodný Hula.

Václav sebou trhnul. Čierna myšlienka mu kmitla hlavou. Nedôverivosť a žiarlivosť sa pohly v jeho hlave, ktorá i tak len vždy nad zradou, nevernosťou a neverou hútala.

„Čo chceš s tým hovoriť?“ spýtal sa a jeho čelo sa zakabonilo: — „kráľovná, že má priaznivca, hovoríš? —— Ty! Daj si pozor na tvoje slová, Hulo! Už si zabudnul, čo onehdy…“

Hula sa tváril, jakoby bol naľakaný, že ho kráľ nerozumel a odvetil:

„Pre Pána Boha! Nedávajte mojim slovám taký smyseľ, jaký nemajú. Môj pane, ja som len chcel hovoriť, že Otokar a jeho sestra požívajú mimoriadnej priazne kráľovnej. Ostatne, opýtajte sa doktora Jána z Nepomuk, on je sám priaznivcom týchto detí.“

Tieto slová zachytil kráľ z dychtivosťou.

„Generálny vikár?… Aj, to je dobrá rada, Hulo! Áno, ja sa ho opýtam; máš pravdu, — celkom pravdu; on mne bude môcť ten najlepší vývod dať.“

Kráľové oči žiarily; to spozoroval i Hula a pocítil nad tým veľkú radosť. Žiadnej pochybnosti viacej! Osten žiarlivosti sedel pevno v srdci Václava a čo to malo za význam u človeka takej povahy, akú mal kráľ, — no, to už vedel Hula posúdiť.

Ten istý deň ešte poslal Václav pre Jána z Nepomuk. A sotva tento do komnaty kráľovej vstúpil, ihneď ho kráľ oslovil: „Vikáru, ja žiadam od teba, by si mi tvoju vernosť ku mne dokázal.“

„Hovorte môj kráľovský Pane, čo môžem pre vás učiniť? — Rozkážte, dľa Vašej ľúbosti so mnou,“ takto odpovedal Ján z Nepomuk.

„Ty si spovedelník mojej manželky; teda poznáš všetky tajnosti jej srdca. A preto chcem a rozkazujem tebe, aby si my jej spoveď vyjavil, — rozkázal kráľ.

Ján z Nepomuk odstúpil naľakaný niekoľko krokov nazad. „Žiadajte odo mňa môj život,“ — prehovoril — „a ja som ochotný ho za Vás môj kráľu, položiť; aby som ale pečať spovedelníckeho tajemstva zlomil, k tomu nikto na svete ma neprinúti. To jedno jediné Vám môžem môj kráľu sdeliť a to i s radosťou učiním, že kráľovna je nábožná v jej obcovaniu, v jej myšlienkach i v skutkoch, áno, skoro polosvätá.“

Kráľ sa posmešne zasmial. — „Polosvätá,“ — hovoril s pošklebkom, — „skoro polosvätá! hahaha! Ty ozaj vieš žartovať, vikáru!“

„Ja nežartujem, Boh je môj svedok!“ — odvetil vikár, — „to nie je vec na žartovanie súca.“

Tu sa Václav v jeho reči zmenil.

„Vikáru, keď žart je v najväčšom prúde, má sa prestať; a preto ti rozkazujem po druhý raz, aby si mi hriechy mojej ženy vyjavil. Ja ich musím očuť.“

„Ľúto mi je kráľu, že tento Váš rozkaz vyplniť nemôžem, ba nesmiem,“ — odvetil Ján z Nepomuk s celou dôstojnosťou; „moje ústa budú vždy nemé v tejto veci.“

Václav sa odmlčal a zavládlo v komnate ticho; ale bolo to pošmúrne ticho. Za chvíľu sa kráľ postavil na roztvorené od seba nohy, jeho oči sršaly blesky na vikára a prehovoril s posmechom:

„Ja vidím, vikáru, že si ty dobrý prorok. Áno, tvoje ústa budú nemé, keď myslíš, že mne budeš vzdorovať. Nemysli, že tvoje čierne rúcho ťa predo mnou ochráni. Veď, že sa ja ani teba, ani biskupa, ani rimského pápeža nebojím; neľakám sa pred Vami všetkými. Očuj, nedávno som bol v horách Žebráka potkal jednoho mnícha, ten ma nepozdravil, ba na moju otázku ani odpovede mi nedal. Ja som sa ho pýtal, čo hľadá v mojich kráľovských horách, na miesto žeby v kláštore žalmy spieval a sa modlil. Čo myslíš, čo som učinil, keď mi na moju otázku odpovedi nedal? Vzal som šíp z môjho ramena, naložil som ho na kušu a tak som ho tam zastrelil, jako divokého kanca. (Historická pravda.) — Neskôrej vysvitlo, že ten mních bol hluchý a mňa nerozumel, ba ani nepoznal. No, čo myslíš, máš aj ty chuť na také onemenie, vikáru? Keď áno, rozpomeň sa na tohoto čierneho mnícha v horách Žebráckych. Dnes ti ešte dám tri dni na rozmyslenú. Ostaneš-li aj na potom pri tvojej zatvrzelosti, potom…“

Keď sa bol Ján z Nepomuk vzdialil poslal kráľ k Hullovy ten rozkaz, aby hneď nechal zavolať Otokara z Lazán a aby mu ho predstavil, že ho on chce poznať.

Za hodinu neskoršie ohlásil podkomorný, že panoš Otokar a jeho sestra Ľudmila včera odcestovali z Prahy, bo dostali na vedomosť, že ich strýc Hinco z Lazán pracuje k smrti a žiada si, by prišli k nemu.

A to nebola žiadna bájka, lež verná pravda. V poslednej dobe sa stav Hinca z Lazán veľmi zhoršil, tak že jeho ľudia boli na to najhoršie pripravení. Tu sa starý pán rozpamätal na dietky po jeho bratovi, s ktorými pred tým tak zle zachodil. Svedomie ho počalo hrýzť a než by oči na veky zatvoril, žiadal si ich vidieť a s nimi sa vyrovnať. I nariadil starej Protislave, by ihneď poslala jazdeckého posla do Prahy, ktorý by Otokara o tom upovedomil a oboch sem priviedol. Brat a sestra zabudli na tú krivdu, ktorú oproti nim strýc spáchať chcel a jakonáhle im posol stav strýcov zvestoval, ihneď si umienili odcestovať. Kráľovná dala Ľudmile dovolenie a obydvaja v sprievode Kuny z Horihore, ktorého Otokar vo svojich službách bol ponechal, vydali sa na cestu. Bola to zlá cesta v zimnom počasí. Vysoko ležal sňah na cestách a cestovanie v ňom bolo veľmi obtiažne. Načo dostačovalo v lete dva dni, teraz potrebovali naši cestujúci päť dní, až konečne ustatí a unavení dostali sa na hrad Krakovec.

Strýc bol ešte na živu. So slabým hlasom odprosil dietky za všetko, čo bol oproti nim zrobil a priznal sa dobrovoľne ku všetkému, čím sa prehrešil. „Boh ma ťažko navštívil,“ — dodal konečne — „ale očakávam od Jeho milostí, že bude nado mnou shovievavým sudcom.“

Potom prepustil oboch, by si oddýchli od zlej cesty a si odpočinuli. Otokar myslel, že keď ráno bude vstávať, že strýca najdu mrtvého. Ale tomu nebolo tak.

Noc bola dlhá a starý Hinco sa na posteli prehadzoval sem-tam. Spať nemohol. Čo ho ešte držalo na tomto svete? Či sa azdaj smrť odvrátila od jeho lôža? Muselo tomu tak byť, bo na druhý deň ráno, keď dietky do komnaty vnišli, cítil sa o mnoho lepšie; boľasti mu ostaly a chuť k jedlu sa dostavila. Pozdávalo sa, že sa život zase vrátil do jeho chradnúcej schránky. Každý sa nad tým čudoval; ešte včera by nikto o jeho život ani groš stavil a teraz taká úľava! Čokoľvek mohlo byť jeho príčinou tejto zmeny, dosť na tom, že pán z Lazán očividno okrieval a nemoc pomaly síce, ale predsa jednostajne mizla. Pán Hinco z Lazán nezomrel.

A raz, za dlhšiu dobu celkom okriaľ. Ale veľká premena sa s ním stala. Jak na tele, tak i na duši bol celkom premenený. Smierenie s deťmi po bratovi bolo síce stále, ba počas svojej nemoci tak si ich obľúbil, že teraz nemohol ani bez nich žiť a preto ich premlúval, aby len ešte ostali a ho neopúšťali. Otokara ustanovil správcom na svojich rozšírených statkoch a ustanovil ho i dedičom všetkého, čo jeho bolo; dal ho vyhlásiť za pána na Krakovci, za svojho nástupcu. Tiež mu odovzdal celý majetok, ktorý jemu a Ľudmile pripadal čo dedictvo po ich rodičoch a vyhlásil ho za plnoletého. Ľudmila riadila domácnosť a so starou Protislavou, ktorá jednoho dňa všetky kľúče odovzdala Ľudmile, opatrovala strýca a učinila mu pošmúrne zimné dni prívetivými.

A pre tieto záležitosti musel Otokar dlhšiu dobu ostať na Krakovci. Zvláštneho posla vyslal do Prahy s dopisom Ľudmiliným ku kráľovnej a s dopisom na vysokú školu, by ospravedelnil jeho a Ľudmilýn pobyt u strýca. Za niekoľko mesiacov hodlal do Prahy sa dostaviť, ale teraz nebolo to možné. I tak musel Otokar potom — dľa zákonov — kráľovi svoj hold priniesť, aby bol i u dvora za pána statkov Lazánskych a Krakovecských uznatý a potvrdený.

Často shovárali sa spolu o jejich známych a priateľoch v Prahe, medzi ktorými nie posledné miesto zaujímal šľachetný a dobrý kňaz: Ján Velflín z Nepomuk.

„No, ja sa veľmi teším na shľadanie s týmto dobrým človekom,“ hovorieval Otokar, keď sa o Prahe smlúvali. „Jakonáhle započne milostný rok jubilárny, ihneď pôjdeme do mesta.“

„Ja tak jakoby som už očula jeho prívetivý hlas,“ — dodala Ľudmila, — „jako nás bude vítať: Dobre sa Vám vodí, moje dietky, čo? — Jako on tak prívetive vedel sa shovárať!“

Otokar prisvedčil s úsmevom, tak jako by mal vikára pred očami.

Ach, úbohé dietky; oni netušili, čo sa všetko za ten čas v Prahe dialo! Kam dospela zloba naničhodníkov; čo všetko vzalo zkázu za dobrotu a šľachetnosť. Koľko utrpenia prešlo po nad hlavami jejich priateľov! Šťastie pre nich, že oni tam neboli, doista i ním by sa bolo ušlo z toho kalicha piť, ktorý ohavný podkomorný zlosťou i jedom naplnil. A dobre bolo pre nich, že neboli pred očami zúrivcov!

A tak sa priblížil aj milostný rok jubilárny, ktorý pápež Hurban VI. bol nariadil a ktorý sa pod pápežom Bonifácom IX. odbavoval a 16. marca 1393 započal.

Ale vráťme sa do Prahy a sledujme dejiny, ktoré krvou sú zaznačené v dejepise sveta.