Pančava

Janko Dubec nosil v Lieskovanoch najkrajší „kosírek“ za klobúkom; on to smel, lebo bol najsilnejší mládenec na široko i ďaleko; ale bieda jeho bola: on chcel za ženu i najkrajšie dievča Kožuchova, rychtárovu Zuzku. Za chotár vydať dcéru bolo samo sebou obidno, a ešte bohatú a driečnu! „Vydali dievku za prezpoľného,“ značilo toľko, ako že ju odtafárali, nešťastnou urobili, vyhodili, a okrem toho smrteľne obrazili domácu mládež. Ako by v Kožuchove nebolo dosť mládencov!

I nebezpečné bolo uchádzať sa o krásku zo súsednej dediny, chodiť na prezpoľné vohľady. Záletník miesto sladkej chvíle u oblôčka mohol ľahko nabrať toľko na chrbát, že dlho pamätal kožuchovské buchty bez masla a tvarohu. Niektorým smelcom i hnáty dolámali, tak že boly z toho preháňačky a súdy.

A na Dubca mládenci kožuchovskí mali dávno chuť… Postískal bol niektorých v Slamnici na hodoch. Čierneho Ďura ohlávkou vyobšíval na medzi, sám Boh vie, ako sa dali do bitky. Dubcovi prosto nepáčila sa Ďurova tvár a švacol ho bičom. Ale keby všetkého toho nebolo bývalo — rychtárova Zuzka… prvá panna dediny! I na katechizmuse bola prvá. Veď je to svätokrádež! Horniaci lieskovskí! Na koze orú, na chrbtoch svážajú! Však my vám dáme!

No ani rychtár s rychtárkou neboli dobrí Jankovi Dubcovi. Rychtár myslel na spojenie rolí s niektorým súsedom („role sobášiť“ bol bežný výraz), rychtárka bola by rada skôr hodného šuhaja na prístupky — nie že by chcela jedinú dcéru zašantročiť do cudziny. Lieskovany ležaly od Kožuchova tri štvrte hodiny, ale blíž k horám, preto boly nielen cudzinou, ale nadto i horniakmi. A akými! Veď tam gunára volali husárom a zatŕhali po horniacky na ie a ou, kopy stavali nie po kožuchovsky a senníky volali „gátormi“. Zajac im je „drčo“ a kapustu volajú „kotatičie“, a aký kroj nosia! Hazuchy ako vidly!

Zato Zuzka ináč pozerala na Janka Dubca z Lieskovian. Do mesiaca síce nehľadela, u potôčka nevzdychala, ani by sa nebola hodila do močidla, keby ju za druhého vydali, no Janka mala rada, veľmi rada. Bol švárny, mocný, a taký dobrý, taký dobrý! Ona vždy myslela, nevdojak, na chlieb s maslom a medom, keď s ním hovorila. Slinky jej do úst vbehly. Ani nebol taký dotieravý, nechmatkal ju za plecia a ramená, nedával jej buchnáty, ako druhí, keď chceli byť ľúbeznými. Prečo toho nie na prístupky? Mama chce pomoc, a kto je mocnejší a pracovitejší? Ale to malo tiež hák. Dubec mal tiež rodičov, nebohatých, ale visiacich telom i dušou na svojom lieskovskom štvrť-sedení. — O prístupkoch ani reči. Vari je ich syn žobrák, čo by na cudzom mal hrdlovať? Nech dovedie si nevestu. Roboty dosť. Tak Dubcová celkom správne myslela a Dubec len to smel mysleť, čo žena. Ona nosila v dome nohavice, ako sa hovorí po slovensky, a tak dávno uskutočnila ženskú emancipáciu v svojej domácnosti. Viac než emancipáciu: ženskú autokraciu! Nepotrebovala ani snemu ani panskej tabule.