E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Pančava

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov


 

V

Ondrichová zasipela ako had, keď videla sa sama v čistom poli. Prvou potrebou jej srdca bolo vyžalovať sa niekomu. Vyžalovať sa, vyhovoriť sa… Chcela súsedným dvorom do dediny, ale tu počula nad tretím dvorom hlas Pahrabov, zo zeme vystupujúci:

„Nuž či skoro podajú tej slamy!“

Pahraba totiž chystal si na zbožie jamu a upravoval ju vo vnútri. Na vrchu bola úzka, ďalej rozširovala sa pravidelnou, dobre ubitou baňou. Túto baňu bolo treba nielen ubiť, ale i tesno vystlať suchou slamou, kvačkami pripevniť, aby zbožie, tam na zimu uložené, nepotuchlo vlhkosťou a neklíčilo.

„Nikoho tu niet,“ riekla starena, kľaknúc k otvoru jamy a nahnúc sa nad ním. Videla šedivú hlavu Pahrabovu, osvetlenú shora slabým svitom, „no sama vám podám!“ a vzala hrsť prihotovenej, veľmi dlhej, rovnej ražnej slamy, podala mu ju, nahnúc sa nebezpečne do jamy.

„Ďakujem, ďakujem, to chlapčisko mi stále odbieha.“

„Nepočuli ste,“ riekla Ondrichová, podávajúc nadol druhú hrsť slamy, „u Zábojníkov zase hriech, starý je opilý a všetko bije!“

Pahraba prestal ihneď pritĺkať drevenými kvačkami slamu o vnútornú stenu jamy, tvár obrátil nahor a zažmurkal, lebo oči jeho boly už tmou v jame zoslabené.

„Ach, ach! Teda zase novina! Hovoril som, cudzí groš prináša zlý chmeľ. Iste napil sa na trhu.“

„Ženu skoro zabil, nech tam náhodou nie som, do smrti ju utlčie, a dcéru taktiež.“

„Hm, hm! A aká pýcha! Tá jeho fiflena chodí ako páva, ako nejaká kišasoňka! A doma ju teda lieskovicou! Hm, hm! Pravda, je krásna. Ale krása ako poľná tráva.“

„Ach, prosím, pán súsed, to vám je všetko taká ľahká partieka. A mať, čože? Domkárova dcéra, ako by sme nevedeli, nepamätali! Pravda, prišla do gruntu. Ale už i tam nenie všetko zlato, čo sa blyští.“

„Veru rychtárstvom ešte nikto nezbohatol. Pije sa to ľahko za naše, ale pritom i svoje zhorí.“

„Veď mu už intabulovali…“

„Ach, to je starý lišiak! Počujem, že Zuzu vydáva za Čierneho Ďura… Čierny má šupáky.“

„No, no! Vedela bych, ale nepoviem. Neverím, že by z toho mraku bol dážď. Ono sa všeličo zamýšľa, ale…“

„Veď sa už i pomerili…“

„Ale dievča inam kuká… Vedela bych…“

Pahraba pristavil rebríček k hrdlu jamy a liezol pozorne nahor. Klebety zanímaly ho veľmi, a tu čosi cítil… voňal vozduch.

„Ach, aký som zablatený,“ riekol, vyjdúc pomaly z jamy. „Čo to hovoríte, že by… nemožné! Sám Čierny mi riekol, že vec je už akoby vo vačku. I na prístupky pristal. Zeme má viac rychtár, hotových viac Čierny. Celkom v poriadku. Tak Ďuro pomôže rychtárovi a sadne na čistý grunt.“

„A ja vám hovorím, že z toho mraku nebude dažďa.“

„Ale ja vám hovorím, súseda, že viem iste…“

„A ja vám hovorím, že vy nič neviete.“

„Ale ja vám hovorím, od samého som počul…“

„A čo ste vy tisíc ráz od samého počuli…“

„Na vlastné uši, súseda…“

„A predsa ja mám pravdu…“

Pahraba zamĺkol, ale ho veľmi škrelo, že by niekto, čo by to bola hneď i sama Ondrichová, o dedinských pomeroch a dielach viac vedel, než on. Poškrabal sa za uchom, zablatiac si pritom pravé líce.

„Ženské povedačky!“ riekol opovržlive a bľuskol na babku zpod obočia.

„I mňa udrel, ožran,“ polohlasne riekla Ondrichová, a v nej obnovila sa s hnevom i bolesť v pravom pleci. „Nuž veď vy ďalej nepoviete…“

„Ako by ste to hodili tu do tejto jamy!“

„Ešte dnes večer síde sa s Jankom Dubcom…“

„Kto sa síde?“ Pahraba naklonil k jej tvári svoje zablatené líce.

„Nuž, kto iný, Zuza, Zuza, ktorú vy tak iste Ďurovi Čiernemu obeciate. Kto mal pravdu?“

„Kde sa síde?“

„Ach, milý vtáčik… tak ďaleko nepôjdeme! Hovorím vám, vec s veľkými šupákmi Čierneho má ešte svoj háčik.“

„Rychtár je pán v svojom dome!“

„Pekný pán, keď mu dievka poľom behá… večerom až na Diely…“ Ondrichová zamĺkla. „Nuž, čo mám tajiť, áno, sama som u nej bola. On ju, možno, rovno uchytí. Taký je dnes svet… Rodičia vychovajú si dieťa, o každý krajíček starajú sa, šatia, fintia, a pochábeľ, tužibuď, ku krivej vŕbe s prvým šuhajom, hoci by bol chudobný, ako kobylka v zime, a otrhaný, ako lipa!“

Pahraba vedel všetko. Sotva striasol sa jazyčnej baby, šiel domov, odhodil umazané háby a zašiel prosto do Čiernych. Starého nebolo doma, už tri razy poslali za ním do krčmy. S Ďurom sedel Pahraba pod kôlňou a šuškal mu do ucha čudné veci.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.