ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neuspela Zuzka dôjsť k zákrute, kde už skoro vŕbové stromoradie prestalo a jarok sliznul bez vodopádikov rovno ďalej čistým poľom, Janko Dubec zazrel ju, a, aby ju nenaľakal, tíško zavolal: „Zuzička!“

Bol to pološepot, ale ona predsa trhla sa, ako by vystrelili, a chlad prebehol jej chrbtom; srdce jej ochladlo, ba tuším i krv zastydla. Nad jej hlavou rozprestierala veľká, krivá vŕba svoje krivolaké konáre. Vŕba bola temer posledná, chotárna, mala už šedé, drobné listie, ako to býva pri veľmi starých vŕbach… no veď i veľmi starí ľudia majú už len drobné, šedé myšlienky. Zato mladé vrbičie má veľké listy, tuho zelené… tak i mladí ľudia pomýšľajú na veľké veci, ale zeleno, tuho zeleno.

„Ako si ma naľakal!“ riekla studeno Zuzka, obyčajným, ľahostajným tónom, ako by sa bola sišla s ním náhodou u studne o pravom poludní, a nie v takú neobyčajnú chvíľu, tajkom, bez vedomia rodičov. Začala ľutovať, a hnev zakypel v nej na Ondrichovú.

„Odpusť, Zuzička,“ zarazený riekol Dubec, priblížiac sa k vŕbe, „veru som už nemyslel… ale si prišla… Poď bližšie, tu je temnejšie, tu nás nikto nezbadá, a keď by niekto išiel chodníkom, vŕba nás ukryje. Keď si len tu, teraz mi je už všetko jedno. Rodičom povedal som všetko, a zahrozil som strašne… Otec, neborák, by nedbal, ale mať podoprela si boky a robila tartas na celé Lieskovany. ,Oboch vás vysankujem, hadie plemeno! Ešte i starý pomáha tomu chlapčiskovi! Číže je dom, čí grunt? Neprišiel si, ty mrzák, doňho nahý, ako topoľ v zime? A ty, opendáku mliečny, ty budeš hroziť?‘“

Dubec chcel rozprávkou vymaniť sa z nemilého položenia, do ktorého doniesla ho nečakaná chladnosť Zuzkina.

„A načo mi to všetko hovoríš?“ pretrhla ho, ale predsa šuchla bližšie k vŕbe, kde bolo tienisto. „Áno, prišla som; Ondrichová prisahala sa na Boha i na Krista, že si veľmi smutný a nahnevaný… A veď si mi bol vždy dobrý, Janko. Rubára, toho krchniaka, umlátil si, keď ma chcel objímať pri šibačke na Veľkú noc — tá ohava. A vždy si mi bol dobrý. Nuž teraz som ti už zaplatila dlžobu. Ondrichová ma tu čaká na sto krokov, nevládala, má záduch. S Bohom, Janko, maj rozum, rodičov slúchaj. Do Kožuchova nechoď, ani na hody nie. Sú ti zlí, a mne by bolo ľúto, keby ti niečo urobili pre mňa. Chystajú ti lep, vtáčku môj. Môj otec chce ťa oznámiť slúžnemu, aby ťa ešte raz volali na vojnu, lebo že si burič, nebezpečný bijak. To som ti chcela povedať, a preto dala som sa naviesť Ondrichovej. Teraz už vieš všetko… S Bohom!“

„Zuzička, tak sa nerozíďme! Darmo vravíš. Ja do Kožuchova pôjdem, čo by tam boly samé železné klepce, ako na medveďov, čo by tam slúžny sedel od Jakuba do Jakuba… Ty dobre vieš, čo chcem, vieš, načo som ťa volal… Prečo vyhýbaš…“

Milo i krotko znel Jankov hlas. Tak krotko nikda indy, pri nikom nezvučal. Celú drsnotu potratil. Zuzka oprela ľavý lakeť o vráskavú kôru starej vŕby, hlávku naklonila. Rovnomerno prúdila sa mladými žilami jej zdravá sedliacka krv. Temnelo. Západné obláčky, ktoré odprevádzaly boly slnko, vrátily sa a na zpiatočnej ceste stretly sa s východnými a splynuly s nimi do jedného ľahkého síce, ale predsa hviezdy úplne zakrývajúceho závoja. Na severnom obzore, ako ťažká, hmotná stena, stála čierna mrákava, oddeľujúca sa od úhorov. Neďaleké vysoké konope černely sa hustými pruhmi. Pred nimi, ako nejasnými punkty posiata temnistá stuha, vidné boly kapustniská. Ta, k Slamnici na západ, odrážaly sa od jasnejšieho ešte západného nebosklonu príšerné línie blízkej pančavy. Ostrý uhol škrydlovej strechy a jej chrbát pretrhnutý bol polosboreným komínom bez dášku. Vybité, pusté obloky, vlastne len temné diery v šedom múre, hľadely, ako veľké, no beľmom zatiahnuté, slepé okále nejakého v temnej jaskyni utúleného šarkana.

„Načo vyhýbaš?“ opätoval slová svoje Janko Dubec, keď deva zanovite mlčala. „Kebys’ nevedela, nebola bys’ prišla. Ale prišla si, tu si pri mne, tak rieknuc, v mojej moci! Ale viem, že si dobrá, milá a milosrdná. Na Boha veríš, a On chce len dobré. On ti vnuknul, abys’ prišla, nie Ondrichová.“ Hlas Jankov akosi potratil krotkosť a tón jeho upadol v drsnotu.

„Nespomínaj!“ živo riekla Zuzka. „Áno, prišla som, a teraz viem, že som zle urobila. Verím v Boha, a ten káže predovšetkým rodičov poslúchať. Mne zakazujú… mňa vydávajú!“ vyhrklo z nej konečne. A to bola hlavná pružina, ktorá ju dohnala večerom pod krivú vŕbu. Jej samej bolo to až teraz jasné… Za Ďura… keď len naň pomyslela, triaška ňou lomcovala…

“Vidíš… teraz je to von… teba vydávajú! Veď keby toho nebolo, či bych ťa bol zavolal sem? Veď o teba ide, nie o mňa. Teba prinúťa, keď nebude pomoci, obrancu… Ej, Bohu, to nesmie byť! To je nemožné! Ja to nikdy neprenesiem… Jestli len ty chceš, prekazím všetko!“

„Azda mi ty zakážeš vydať sa?“

„Nevyhýbaj, necigáň, Zuzka! Ty dobre vieš všetko… Ale to nevieš, že som dni a noci myslel…“

„A čo si vymyslel, ty výmyseľník? Azda nejakú bitku? Vyhadzovanie z krčmy?“

Janko posiaľ stál v úctivej vzdialenosti od devy, zatkýnajúc vybíjané porisko svojej valašky, „Kalenou“ zvanej, do zatvrdlej pôdy chodníka. Posledné slová, ačkoľvek nebolo v nich nežnosti, povedala Zuzka takým milým, žartovno-lichotivým hláskom, ako by bola chcela rieknuť: áno, ja nedbám, som hotová, len ty rob po junácky, len ty buď mojou oporou… I osmelil sa Janko, priblížil sa k deve, vzal do hrsti jej malú tvrdú ruku. Chlad jej mladého tela ustúpil, krv počala živo, teplo prúdiť sa, ako by vychádzala z jeho ruky, a rujnou vlnou bryzgla do srdca, do mladých pŕs, až k sluchom. I cítila pal mladej krvi v lícach, i oči jej razom prestaly videť mrákavu na severe, i temné stuhy konopníc.

„Rada ťa, rada, Janíčko!“ zašeptala a schytila ho oboma ramenami naraz, silno oprúc sa svojím vysokým, štíhlym telom na neho. On málo zpätil sa. „Kalená“ mu vypadla z ruky, i ovil svoje mohutné, žilnaté ramená okolo útleho, ako trsť hybkého drieku devinho. Veruže ona ani vo sne nepomyslela popredku na taký vzryv citov, na také lámanie mravu a obyčaje domorodej. — V Kožuchove ešte i nevesty dlhšie „múdrily sa“, háčily, ba domov odbiehaly. No oni oba stykli sa, ako dva bludné meteory, vyrazené z dráhy. Mladá, ešte slabo rozvitá deva, dozrela v tomto osudnom momente. Bez citlivuškárstva, silou samej prírody a rozladených pomerov rodinných, razom našla oporu v mužovi, ktorý jej bol dosiaľ príjemný, zábavný a lichotil jej dievčenskej márnomyseľnosti. Tu už bolo niečo vážnejšieho, akási istota oviala ju, keď priľnula k jeho širokej oblej hrudi. To už nebol len príjemný, pohyblivý, dušu blažiaci vetierok, to bola skala, na ktorú možno opreť sa bezpečne.

Janko hľadal ústami jej ústa, no v horúčke prvého zápalu pritisol pery svoje k jej sluchom, lebo ona hlávku klonila. Mocne bily jej sluchové tepny.

„Môj, môj!“ hovorila šeptom deva a svojimi chudými, strunistými ramenami ovíňala jeho hrdlo do bôľa. Ramená ho mocne stískaly a pritom hrialy, rovno ako rozohriate pálčivým slnkom. Uvoľnil driek devy, ako by sa brániť chcel ovinutiu, i pocítil pod dlaňou tlkot jej srdca i hybkú vlnu útlych dievčenských pŕs. Zdalo sa mu, že slabne od sladkostného, omamujúceho pocitu. „To je už zasnúbenie na celý život!“ pomyslel si radostne. „Ktože nás roztrhne?“ a tou myšlienkou zase vrátila sa bodrosť do jeho omámeného srdca.

„Tvoj, tvoj, Zuzička! Ty pravdu hovoríš,“ a v tom našiel jej ústa, lebo ona sklonenú hlávku vzpriamila. Najprv cítil jej horúci dych, potom pritisol pery k polootvoreným ústam. Bol to prvý bozk lásky, tichý, nezvučný, spojujúci telá i duše.

V tom bolo počuť silný, jačiaci hvizd celkom na blízku. Konope zašumely, sťa nenadálym vetrom, zem zadunela pod hurtovnými krokmi a skokmi.

„Zaobíď! Na pravo, na pravo!“ bolo počuť drsný hlas Ďura Čierneho.

„Prosto ku krivej vŕbe!“ kričal krchnavý Rubár. „Odhora, od dediny zastaňte!“

„Haha! Rovno!“ kričalo asi šesť hrdiel. „Povrazy, povrazy hotuj!“

Z vysokých konôp vystŕkaly sa hlavy. Konope šumely a lámaly sa pod krokmi napádateľov.

Dupot blížil sa. Zuzka neprebrala sa zo sladkého omámenia. Janko Dubec nezdvorlivým pohybom odstrčil Zuzku, vyprostil hrdlo z tuhého objatia jej strunistých ramien a shýbol sa pre valašku. Razom našiel porisko, a jeho pravica stisla ho tak kŕčovite, ako by chcela vodu z neho vytisnúť… „Čo urobiť?“ pomyslel si, a zastal pred devu.