ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako časom sklame ľudí praktický, suchý výpočet! Na pomedzí dvoch chotárov, v čistom poli, špinavá židovská špekulácia vystavila dom s cieľom strašne prozaickým: merať pálenku a robiť zákonne síce dovolenú, ale predsa nehonetnú konkurrenciu arendátorovi regálu v Kožuchove, bohatej, čisto roľníckej obci. Arendátor, jeden z málo kresťanov, oddavších sa na krčmárstvo, človek nejasnej prešlosti, vediac, že s Židom je u nás na Slovensku ťažký súd, podišiel, keď neopovážil sa preskočiť: kúpil hotový, na pomedzí postavený dom, preplatiac ho trojnásobne, zavrel kľúčom a meral pálenku v Kožuchove bez konkurrencie. A dobre počítal. O niekoľko rokov prázdno stojaci dom, „pančavou“ zvaný, vyplatil sa bohato. Majiteľ nestaral sa oň. Čo bolo zo železa na ňom, pobrali cigáni, dvere bez pántov a okuvania spálili kožuchovskí parobci, keď boli s koňmi na obnôcke na neďalekej paši, „Bahnom“ zvanej, ostatné mizlo, až zostaly len tri izby s kuchyňou a sieňou, dobre kryté škrydlicovou strechou, pusté a prázdne.

Uhlie, ktoré zostalo na krbe, slúžilo dedinským nezbedníkom k umeleckým a literárnym pokusom. Vybielené steny totiž pokreslené boly figúrami a popísané veršami. Medzi figúrami bolo mnoho všakových čertov, medzi veršami veľa bežných neslušností. Ale boly i satyry na Židov, na rychtára, farára a rechtora, na starú kobylu rychtárovu, ktorá vraj „mnoho sveta schodila, až kosti složila“.

To všetko muselo povstať skoro po kúpe, lebo po istom čase takého smelca nebolo, ktorý by sa bol opovážil vojsť do pančavy, a tým menej tam žarty vystrájať. Zašly ta časom iba nevinné deti, zatúlavšie sa za makom; ony ešte nevedely, kde sa nachádzajú. Ináč by sa boly pančave vyhýbaly. Povstal totiž chýr, že v pančave straší. Bol to neobyčajne silný chýr, ba viac než chýr, to bola istota, najmenej taká silná, ako v mestách, že stoly tancujú, duchovia korrešpondujú, taniere vozduchom lietajú. No nielen pre Kožuchovanov bola pančava miestom nečistým, ale i pre súsedné mestečko Slamnicu. Nuž nech bolo, čo chcelo: z praktickej, krčmárskym cieľom venovanej stavby stala sa romantická, bájmi, čarodejstvami, pekelníctvami, nadprirodzenosťami kypiaca miestnosť. V pančave straší! To bolo dogma.

Že tam húka čosi nocou, vedel každý. No kostolník mohol odprisahať, že keď šiel s trhu zo Slamnice, obloky pančavy boly osvetlené, ako kostol na Sylvestra, a hudba hrala taká, akej nikdy nepočul. Stará Ondrichová videla nad polo rozrumeným komínom ohnivého hada. Pahraba, človek smelý a pravdomluvný, na vlastné oči videl, ako do dvier kráčajú panny, v bielom rúchu, a oblokom vyletujú čierni holomci na senných vidlách. Krištof, človek načítaný, tvrdil, že sa síce mnoho hovorí a on na babské povedačky nedá nič, najmä na povedačky Ondrichovej, ale čo sám zkúsil, je veľmi podivné. Šiel na Bahno za koňmi v peknú letnú noc, a ako porovnal sa s pančavou na poľnej ceste, ktorá beží okolo nej na strelenie, počul od pančavy jasno a javno: „Krištofe! Krištofe! Luca rehce, Luca rehce!“ A na Bahne čo našiel: jeho Luca odputnala sa, keď chlapec zaspal, nabŕdla na ostrý kôl u hranta, kde statky vodu píjaly, a prebila si bok. Tam ju musel zahrabať, lebo do rána bolo po nej. Za sto zlatých by ju nebol predal. Podobných prípadov spomínalo sa toľko, že najtomášskejší Tomáš v celom okolí aspoň hlasno nesmel pochybovať o tom, že v pančave straší. Farár síce brojil proti povere, ale čo? Hovorili, že sám, keď viezol sa s jarmoku okolo pančavy o polnoci, riekol kočišovi: „Pohni, Ďurko, tu je otupno.“