E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Pančava

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov


 

VIII

Kožuchovskí parobci šli na obnôcku na Bahno hodne neskoro, lebo gazdovia v súrno robotný deň pracovali na koňoch svojich až do čírej tmy, a príduc domov, šarvancom naložili posledné prípravné práce na zajtra; až keď sečky narezali, vody nanosili, vozy namastili, smeli rujní odrostkovia posadať na holé kone a hajde, na noc, do tučného Bahna.

Výhonom ubierali sa do poľa. Boli to všetko ešte temer deti, — najstaršiemu, černovlasému Ondriškovi s konca, bolo pätnásť rokov. Bol i trinásťročný Martinko Belohlávek, úplné decko, ale chudý šuhaj sedel na svojej kobylke ako prilepený a za ohlávku viedol sedlového. Niektorí mali pod opaterou tri kone, na jednom sedel, dvoch viedol. Obecná stodola černela sa za výhonom, tam počkali sa. Veselšie je poľom, keď ich je hodne. Kone boly rady, že zastaly u stodoly. Akoby zaspaly.

„A teraz už hajde!“ riekol Ondriš s konca a šibol ohlávkou tučného koňa.

Všetko trhlo sa. So spevom a žartmi prešli i popri poslednej, farskej stodole, a keď vyšli na čisté pole, zatíchli; dennou prácou unavené kone opustily hlavy a lenivým krokom, ospalo hýbaly sa napred. Na pravo miernym svahom išly úhory, na ľavo pod nimi rozprestieraly sa Diely až po aleju ďalekých vŕb pri jarku, čez ktorý až neďaleko pančavy mali prejsť.

„Ondriško…“ riekol Kabáčik, územčistý, veľmi bystrý šuhaj; obrátil sa na koníku a ľavou rukou oprel sa o jeho chrbát. „Počul si, včera v pančave strašilo…“

„Áno, počul. Strýc Krištof hovoril. Čosi naňho volalo.“

„Šuhajci,“ riekol mladučký, chudý parobok, „mne hovorila kostolníkova Marka, že stane sa nebodaj čosi. Jej otec zase videl svetlá v oblokoch. Dajte pozor, keď pôjdeme okolo.“

„Mohli by sme obísť Padelkami,“ temer plačlivo riekol šuhaj na chudom žrebcovi, trochu krivkajúcom.

„Padelkami je veľký obchod, ani nedolezieš do Bahna s tvojím chromým tátošom!“ smial sa Ondriš s konca.

„Tade je zakázané!“ ozval sa Martinko Belohlávek, ktorý ešte bral doslovne i tú tabuľu, na ktorej stálo: „Zakázaný výhon“.

„Možno sú to len talafatky,“ riekol Ondriš a bosou nohou udieral koňa do bokov.

„A keď Pahrabu chytalo za halenu? Pustil halenu — a nikdy jej viac nevidel.“

„V komore je mŕtvy… to ten žobrák, čo na stávku šiel do pančavy…“

„Ja už neviem, ale povedzte,“ ozval sa jeden zo starších, „prečo je to, že kone vždy fŕkajú, keď ideme zákrutou popri pančave. I včera fŕkaly, a bolo vidno; nie to čo dnes — na krok nevidíš.“

„Kone fŕkaly,“ riekol vážne Ondriš s konca, „istá vec; kôň fŕka, keď sa mu zachce. Kto zakáže koňovi fŕkať… Vari má kôň rozum?“ Ale mu nebolo voľno pritom, lebo sám vedel, že kone neobyčajne fŕkajú, keď idú popri pančave.

Poľná cesta, hlboko vyjazdená vozmi v mäkkej zemine, viedla ľavne nadol. Zprava ležala pustá planina úhorov, nad nimi stála hustá, neforemná záplava ťažkých oblakov, zľava pyšné Diely šírily sa, kmitajúc raz vidnejšími kapustnicami, raz temnejšími riekami konopnísk. Tam za nimi, ďalej, ako úzky, šedastý prúžik, tiahol sa hustý rad vŕb vedľa jarku. Oblaky počaly zaťahovať oblohu, šedá plocha úhorov sčernela; Diely mizly i s prúžikom vŕb okolo jarku.

„Bude tmavá obnôcka,“ riekol Ondriš s konca; „dobre treba kone sputnať, aby nám zase nevošly do panskej seči.“

„Má niekto zápalky?“ opýtal sa chudý parobok. Šuhajci počali prevracať vrecká na vyšívaných pruclekoch. Vyšlo, že nikto nemá.

„Ja mám!“ zavolal Martinko Belohlávek úplne detským hlasom zďaleka, lebo bol trochu pozaostal pre sedlového, ktorého viedol na ohlávke a ktorý počal sa háčiť, „i zemiaky mám v rukáve, stará mať mi dali.“

Hlas Martinka akosi obveselil obnôckárov, tak že niektorí počali i pohvizdovať. Kone prestupovaly lenivo s nohy na nohu. Martinko dobrým slovom upokojil sedlového a dohnal svojich tovarišov.

„Rozprávaj o tom šarkanovi, Ondriško,“ zavolal svojím detským hlasom, „tam, kde si včera prestal.“

Ondriš s konca pozastal, hŕba koniarov zhustla. Kone, dovedna sohnaté, ako by rozveselené, zdvihaly hlavy a pružnejšie kládly kopytá do mäkkej cesty. — I Ondro počal: „A keď už prišli k podzemnej diere, riekol Valibuk: ,Čakajte ma tu, kamaráti, hore, ja pôjdem prvý. Jestli zavolám len raz: pomáhajte! nedajte na to nič, lebo prvá úzkosť nič nestojí. Keď zavolám dva razy: pomáhajte, pomáhajte! vtedy všetkých pobuďte, ktorí pospali, aby boli pohotove; ale keď zavolám vo tri vrhy: pomáhajte, pomáhajte, pomáhajte! vtedy lezte všetci za mnou do diery, lebo vtedy bude už zle so mnou.‘ Valibuk spustil sa do diery po povraze. Sľúbiť všetko sľúbili jeho verní kamaráti. Vedeli, že Valibuk ide do veľkého nebezpečenstva, vyhľadať a premôcť zlého šarkana, ktorý mučil dcéru kráľovu. A ako tak zmizol Valibuk v diere, jeho kamaráti rozveselili sa, lebo boli istí. Jedni piekli barana, druhí pili samorodé víno, tretí spali. Blížila sa jedenásta hodina, z diery ozval sa hlas Valibuka: pomáhajte! A oni nič: jedni piekli barana ďalej, druhí pili už druhý kulač samorodého vína a tretí spali. Blížila sa pol dvanásta a z diery ozvalo sa: pomáhajte, pomáhajte! Vtedy tí, čo piekli barana, mali ho už zjedeného, tí, čo pili, mali druhý kulač vypitý, i poobzerali sa — a hybaj v nohy, kade ľahšie, len sa tak kúrilo za nimi; zostali len tí spáči. Zavolá môj milý Valibuk vo tri vrhy: pomáhajte, pomáhajte, pomáhajte! To zavolal tak hrozne, že zem zatriasla sa a spáčov pobudila. Pretrúc oči a nevidiac ostatných kamarátov…“

V tom bolo počuť z konopnísk prenikavé hvizdnutie. Ondriš prestal, ako by usekol, kone naostrily uši, zdvihnúc svisnuté hlavy.

Parobci boli u zákruty, vedúcej popri pančave. Stíchli. Potom pri samej zákrute pošibali kone a pustili ich tuhým behom.

Ondrišov kôň, najsilnejší, viedol predok, za ním, ťažko vydychujúc, trielili ostatní. Martinko Belohlávek zase mal biedu so sedlovým, veľmi čujným, plachým zverom. On zase pozaostal, čo ako bil svojho koňa nahými pätami do bokov a ťahal sedlového za ohlávku. Pozrel na pravo na pančavu, keď ho boli predhonili, a zakríkol piskľavým hlasom: „Bože!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.