E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Pančava

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov


 

IV

Rychtárová, malá, útla osôbka, s tvárou predčasne ostarlou, na sedliačku až veľmi jemnou, už po rachote voza a strmom dupote koní vedela, že jej muž má zase hada. Veď do brány, hoci bolo urobiť prudký zákrut, vrazil plným behom; on, ktorý šetrí kone viac než samého seba, spotil ich na krátkej ceste zo Slamnice až do bielej peny. To mohol urobiť len had.

Od tých čias, čo dobrý, samostatný, ba vždy vzdorovať náklonný Juro Zábojník stal sa rychtárom, často sa opíjal; jeho dávna panovitosť proti žene zvýšila sa na surovosť — jeho vzdor proti pánom ustúpil úslužnosti a plazeniu, keď bol triezvy.

„Daj toho krúcanca, babo!“ riekol, hodiac remenné opraty paholkovi, stojacemu u voza, „hosťa ponúknuť, babo; viem, že iného nemáš.“

Čierny, trochu vytriezvený rýchlou jazdou, steperil sa s voza. Ondrichová skĺzla s voza zručne, ako by ju bolo vyhodilo. Badala, že nedobre byť na očiach rychtárovi, keď má hodne pod čapicou.

„Ďakujem za odvezenie, pán rychtár!“ riekla, a nepozorovaná obzerala sa skúmavo po dvore.

Rychtárová, bledá, ako bielené plátno, šuchla do komory pre krúcanec. Tam jej slzy vyhŕkly a zmáčaly chudé ruky i pečivo. Zuzka, vediac, že otec počne svadu, pri ktorej ona matke nepomôže, ako myška pred kocúrom, šibla stodolou na záhumnie. Starého Čierneho nemohla vystáť od národu.

Za stodolu na kopu pazderia sadla Zuzka a počala neobyčajnú robotu: premýšľať. To bolo zriedka; žila tak, ako kvitne charpa na poli; či kvietku treba sa trápiť myšlienkami? — Ale teraz je iné… Tu Ďuro Čiernych, tam otec, ktorý mu žičí. Potom i Janko Dubec, s ktorým bolo tak sladko hovoriť i tančiť — i ohne preskakovať na Vajana. A tomu otec nežičí, ani matka, tak sa zdá; a keby i žičila, nemá v dome slova. A teraz sú starí spolu… pôjdu na „obecné“, to jest do krčmy. Mať sadne na truhlu, zaplače, bude vykladať… a potom pôjde za otcom… Tam bude stáť u dvier… prosiť, plakať. Bude i bitka… „Jáj, jáj!“ zavolala Zuzka hlasne a vystrela útle, mladé telo na pazderie. Zdedila po matke útlosť i jemnosť čŕt, len vyššia bola a strojnejšia. Aká krásavica ležala tu na hnedom pazderí, ruky zalomené pod hlavou! Mladušká, polovyvinutá, taká svieža, ako nedozretá jahoda. Sukničky priliehaly k jej útlym bokom, útlunká mladá hruď vlnila sa pod snehobielou riasnou košielkou, čižmy kordovánky lisly sa tuhým, čiernym leskom. Vlasy vydraly sa zpod ručníka a ako ľahký tieň padaly na pekné biele čelo. Neležala ticho, ale trhala sa vnútorným nepokojom.

„Ďuro — veď by ta bol…“ počala deva nezvyklú prácu premyšľovania. „Za ním lipne i Zuza Králiková, i Tera s konca… Ale pije… počula som ho hulákať o polnoci. I on bude biť…“

Brána na stodole, nezaložená svorňom, vrzla, a zpoza ťažkého brvna ukázala sa tvár Ondrichovej.

„Sama si, holúbok?“ pýtala sa sladkým tónom. V Kožuchove hovorili spevavo, no Ondrichová už až temer viac spievala, než hovorila.

Nečakajúc odpovedi, babka šuchla celá čez málo odchýlené, veľké vráta, ktoré práve tak spevavo povrzgávaly, ako ona vravela.

Ondrichová počala zďaleka. O zlom a nepravom svete, o starých, dobrých časoch, o dobrej Zábojníkovej, o zkaze rychtárstva, o starom Čiernom, ktorý otca svádza a potajmo mu škodí, o Ďurovi, ako nezbedníči a po nedeliach karty hrá na Podbrežných trávniku… A tak pomaly prešla na hlavnú a jedinú príčinu, pre ktorú sa zakradla k Zuzke na záhumnie. Starenka lichotive kľakla si u kopy a vzala Zuzku za ruku. „U krivej vŕby, zachovaj si!“ sipela ako had.

Zuzke skočila krv do tvári… odvrátila sa hnevno od starenky a vytrhla ruku z jej dlane. Ale srdce počalo jej biť tak silne, že to i sama čula, aj iste vedela, že čuje i Ondrichová… A také teplo vbehlo jej do útlych, mierno oblých pŕs, akého predtým nikdy necítila. To bol pre ňu celkom nový, polo úzkostlivý, polo radostný pocit. Neslýchaný návrh stareny najprv vzbúril jej detinský cit, panenské zahanbenie vrazilo jej krv do tvári, rovno zo srdca, ako by ju vstrieknul, a potom neobyčajnosť svoditeľstva nahnala jej strachu, tak že krv z tvári razom ustúpila, a ona zbledla… Taká bola bledá, ako bielené plátno.

„Čo si len myslíte…“ počala konečne Zuzka a vzpriamila sa.

„Azda niečo zlého! Dvadsať ráz som odriekla, sto ráz povedala: nie, nie, nepôjdem. Bojím sa i starých i Zuzky… Ale aký ti bol — kameň by sa bol zľutoval… len zaplakať… A potom hrozil… strašne hrozil. On vie, čo tí opilci chcú; vie, holúbok môj sivý. On život dá za teba. On, šuhaj, urastený, ako konopa, bez chybky… A pohovoriť, veď to ešte nič neznamená! K hrdej Válkovej nocou pod oblôčik chodievajú, a nie jeden… A čo? V kostole stáva v prvom rade, lakťami by iné vyštuchala s prvého miesta, odmenu vraj dostane, ako prvá panna dediny.“

„Ondrichová!“ zavolala Zuzka, „vy ma chcete len pokúšať, hádam to všetko ani pravda nenie! Kto vás poslal? Viete, že vás otec nerád… viete, ako vám nadal; chráňte sa. Čo ja mám s vami?“

„Jaj, aká si ty prchká! To bolo! Bol opilý, a hlas opilého ani toľko nestojí, ako čo pes zabreše. Opilému sa i Pán Boh vyhne! Nie tak. I teraz zo Slamnice sám volal ma na voz — „Poďte, tetuška,“ riekol, „dobre sa nám povodí, keď vás odvezieme.“

Zuzka už nepočúvala, čo hovorí Ondrichová; jej brieždilo sa v ume, srdce ako by sa bolo razom rozvilo, ako ľalia nad ránom, nové svetlo akési jasalo pred ňou… Dubec, taký švárny, dobrý! Aký skromný je pri nej, aký krotký a slabý, a aký hrdý, víťazný medzi mládenci. On jej zle nechce, nemôže chceť. Ale čo jej má povedať? Pravda, on do domu nesmie. V Kožuchove ho nenávidia, lebo mu závidia. Ale čo si pomyslí o nej, že prišla na prvé zavolanie? Matke riecť? Ona povie otcovi. Otec to z nej vybije!

V tom bolo počuť ťažké, neisté kroky stodolou, brána roztvorila sa do korán, tak že udrela starenku, kľačiacu pri kope. V bráne knísal sa rychtár, ako starý topoľ vo vetre.

„Kde ste, jašterčie plemeno! Groše som si zabudol… A ty, dievčisko, na pazderí, ako sučka!“ obrátil sa k dcére, ktorá od ľaku nevládala vstať. Údy jej zmeravely. Pevne myslela, že otec už všetko vie.

„Kde je mať? Zas niekde skučí? Ach, ty obludo polnočná!“ zreval, keď zbadal dosiaľ bránou zatienenú Ondrichovú. „Ký beťah ťa doniesol, vari si na trlici priletela? Na mojom humne! Či sú tu krížne cesty?! Ha!? Na sečku ťa domrvím!“ A pošiel prosto na Ondrichovú, dvíhajúc svoju rychtársku lieskovicu. Už nebol viac červený, ale bledo-modrý v tvári.

Slabušká, malá žena jeho pribehla s kľúčom od armary za mužom, ako veverica, a chytila jeho pozdvihnuté rameno.

„Pre Boha, nerob hriech, nerob tartas! Ľudia sbehnú sa na diváky!“

Najprv zamĺkol, no spamätal sa:

„Ty mi chceš rozkazovať?!“ Chcel odsotiť ženu, ale ona ako by sa bola vpila do jeho mohutného ramena, tak zostala tesno pri ňom. To rozzúrilo ho ešte väčšmi. V očiach mu zasvetielkovalo.

„Tak… baby tu budú hospodáriť?!“ a schytil ženu, zdvihol, potácajúc sa, dohora a hodil na trávnik. Potom udrel Ondrichovú palicou po pravom pleci.

„Mamička!“ zvolala s plačom Zuzka, vyskočila a dvíhala mať. Medzitým Ondrichová, zajajkajúc bôľom, chmatla sa za udreté miesto a ušla zadnými dvierkami humna. Za plotom bolo počuť tlumený smiech. Zpoza plota ukázaly sa blyskavé oči mladých dedinských výrostkov, ktorí mali radosť zo scény.

„Daj kľúč!“ riekol žene. „Súsedi čakajú, dnes je veselo. Pijeme oldomáš. A kto platí? Rychtár platí… Zabijem každého, kto povie, že za obecné…“

Mať stíchla, ako zajačik, keď naň hľadia oči zmije.

„Ale ty neboj sa, Zuzulienka! Takú svadbu ti vystrojím, že jej Kožuchov nevidel…“

„Radšej by ste mater nebili!“ ozvala sa mladá deva a hrdo zopäla sa, že jej takej nikdy nevidela jej vlastná mať. Mať žasla.

„Ach, ty šteňa nepodarené!“ zareval Zábojník chripľavým, opitým hlasom. Zdalo sa, ako by hnev bol zväčšil jeho chmeľ, počal sa tackať silno, „holoplúšťa, ako drzo piští!“ a pošiel neistým krokom k dcére, chcejuc ju chytiť za krásny, dlhý vrkoč. „Sem tie škuty, nech sa s nimi poihrám!“

Čierny, polo vytriezvený, vošiel bránou, chytil rychtára za rameno a silou odviedol ho do stodoly.

„Spať? nič spať!“ bolo počuť hlas rychtárov.

„Nuž, teda poďme… čakajú nás,“ riekol Čierny.

Rychtár vošiel do chyže, neistou rukou otvoril trojhranú kasničku v kúte pri stole, vzal šupáky a odišiel s Čiernym zase do krčmy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.