E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Pančava

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov


 

III

„Čierny Ďuro poslal svatov do rychtárov,“ riekla na trhu v Slamnici Ondrichová mladému Dubcovi s takou radosťou, s akou donášajú ľudia nemilé chýry. „Nuž veru tak!“ remzila s natešenou tvárou a blyštiacima očima. „Že by mu ju nedali, ani pomysleť! Na Padelkoch bežia im role jedna pri druhej, ako stuhy, lúkami súsedia. Rychtár bol so starým v hneve, že mu odkáša, ale sa naskutku pomerili. Dnes bol u advokáta odvolať žalobu. Nuž tak.“

„Ale Zuzka za Ďura nepôjde!“ riekol Janko slabým hlasom a zapálil sa. Pritom sklonil hlavu, tak, že hrdý kosírek triasol sa mu nad čelom.

„Talafatky, nepôjde! Vari sa jej opýtajú… Rychtár sedí u Uršuly a pije s Čiernym. Tak si pripíjajú… a majú už v hlave. Čierny platí, to sa ľúbi tomu skúpemu starygáňovi rychtárovi. Nikdy nepije za svoje. Ale dievčaťa škoda, to je už svätá pravda. Bol by z vás za párik, bol. A ten ozembuch shrabne i dievča i veno…“

„Ondrichová,“ riekol Janko a chytil ju za ruku, „tu, toto je vaše… povedzte Zuzke, že ju čakám v Dieloch, pri potoku u krivej vŕby.“

„Ale čoby to, čoby to! Vari som ja taká…“ ale pritom schvátila dva strieborniaky, ako mačka myš.

„Bože chráň! Veď ste vy vysoko vážená matróna, pán farár modlili sa za vás, keď ste mali zapálenie pľúc.“

Ondrichovej páčila sa „matróna“ ešte viac, než strieborniaky. Rýchlo ich tri razy popľula a skryla do vrecka na sukni.

„Ako je to možno? Dievča chránia, ako zrenicu oka… a striehnu za ňou dňom i nocou…“

„Vidíte, sami hovoríte, že rychtár pije so starým Čiernym u Uršuly… Príde domov, vlastne dovezú ho jeho tučné rakúske kone, a potom, hajde, zas do krčmy na dedine. Odkedy je rychtárom, tak sa rozpil. A rychtárka v taký čas ani kroka od krčmových dvier… Úbohá, hľadí oblokom alebo dvermi a čaká… Čaká muža, vie, že dostane bitku, a predsa len čaká…“

„Veru Bože, poľutovať ju musí každá poctivá duša… už chodila i k bohyni Bošáckej… nič nevychodila… mohla len ko mne prísť! Ja viem také zeliny… ani sto bohýň mi neodorie…“

„Teda urobíte mi to?“

„Bohyňa jej poradila, aby mu naliala tajne do pálenky odvar z pavúkov a čriev z netopiera…“

„Ondrichová moja drahá…“ netrpelivo pretrhol tok reči Janko.

„Ach, s tou Zuzkou! Ale veď ona nepríde! Či je to zvykom v Kožuchove, aby sa dievčence schádzaly s prezpoľnými frajermi… a to pri potoku — neďaleko pančavy!“

„Ak nepríde… to nebude vaša vina… Prisámbohu, Ďuro nedožije do svadby…“ Hlas Jankov triasol sa, tak že sa starena naľakala.

„Nie tak, Janíčko, ja ti iné poradím…“ Chcela si ľahko zarobiť strieborniaky. „Zabehni ty k bohyni do Bošáce… Ona svobodným pomáha… Tak počaruje rodičom, že všetko zrušia. A keď to nebude môcť, dá ti taký liek, že na veky zabudneš na Zuzku… Veď hovoria, že tvoj otec bol u bohyne, keď ťa svobodil od vojenčiny. Ona tak zaslepila oči pánom, keď si bol pod mierou, že chlap ako buk, zdravý ako Rus — a untáglich… a Vindrákov Ondro, mykám sa mykám, od zeme nikam, chriašteľ — duša chodí doňho spávať — a musí kanóny pucovať…“

Rapotanie stareny do sĺz najedovalo prchkého, trochu k násilenstvám nakloneného Janka. Zabudnúť na Zuzku! Pod hrdlo chytiť, starú babu! No potlačil hnev a dal sa ju zas len prosiť.

Vec bola náhla. Ďuro Čierny bol nebezpečný súper. Majetný jedináček a Kožuchovan! Dubec mal malý majetok, bratov a sestier pol tucta, a Lieskovan!

Rovnej cesty k Zuzke nebolo, a hlavne, či bol istý, že ak pôjde dvermi, ona neukáže mu chrbát? Pravda, bola mu vždy milá a pozerala naňho zpod hustého obočia tak šelmovsky a pritom, keď myslela, že toho nepozoruje, s takým milým, sesterským pohľadom. Možno, jej lichotilo, že on, taký mocný, až báli sa ho pri muzike, víťaz pri pasoch a prvý junák pri šialených kúskoch, ju, takú veľmi mladú, slabuškú, tenkú, vyznačuje pred dievkami, z ktorých budú „roby ako levy“. Pravda, i pierko mu raz dala. Ale či len jednému dávajú bujné krásavice Kožuchova pierka? Veď ony sú pýcha celého kraja! Tvrdé tielce, ako kremeň, kroj bohatý, krátke suknice, čižmičky kordovánky, nôžky malé… známa vec.

A tak si on to rozmyslel v svojej tvrdej hlave: ak príde Zuzka ku krivej vŕbe, nikto mu ju nevezme; ak nepríde, pôjde na vojnu, do Ameriky, za more suché i drevenú skalu, ale najprv tak postíska Ďura, že mu budú skôr na pohrab vyzváňať, než spievať na sobáši. Bohuprisám, tak!

Ondrichová konečne sľúbila. „Ale o mne ani muk!“ doložila. „Mala by som sa! I tak mám nepriateľov plnú dedinu. Starý Čierny povedal, že som stará klebetná trlica. Ja — klebetná! Čuším, ako hrob. A vedela bych mnoho! Azda neviem, čo robieva pisár u Lazníkov? Že vraj assekuráciu vymeriava… Áno, s mladou…“

„Ondrichová, ale i o tomto treba naozaj mlčať…“

„A hluchý Žid vedel by mnoho rozprávať, keby nebol i nemý, ako mŕtve dieťa.“ Ondrichová nedala sa tak ľahko pretrhnúť. „A Krnáčka čo behá tak často na poradu do Slamnice a potom ulicami fŕľa…“

„Tak dnes večer, v Dieloch, pri jarku, pri krivej vŕbe,“ zlobne riekol Janko a temer by bol babke hrozil päsťou.

„Ach, ja biedna stvora! Ja opustená vdova! Čo si to beriem na staré väzy? Takú zodpovednosť! A ak sa niečo stane?“

Janko šupol do ruky stareny ešte jeden strieborniak a riekol:

„Ale ma neošudíte? Ondrichová, rozvážte si to! Ak nemáte vôle — sem zlatovky… a choďte!“

Starena nevdojak vzala do hrsti sukňu, kde bol zdnuká prišitý konopný vačok…

„Jaj, Kriste Ježiši, ako som sa ľakla! Čo tak kričíš na úbohú starenu! Máš svedomie?!“

„Buďme priatelia,“ poníženým tónom riekol Janko; „len som vám chcel pripomenúť, že žartu neznám!“

„Tichšie, tichšie…“ šeptala Ondrichová. „Vidíte, pred Uršulou sadajú na voz… Ešte ma i vezmú.“

Naozaj, pred krčmou sadal na predné sedlisko rychtár, červený, ako uvarený rak… na longo chcel stúpiť Čierny, a vždy mu noha odkväcla.

„Či by ste ma neodviezli, pán rychtár?“ prosila Ondrichová. „Len tam na zadok, stará žena obsedí hoci za šragľami.“

„I pán veľkomožný tak povedali,“ hovoril rychtár Čiernemu, ktorý konečne našiel longo a prevalil sa na voz. Čierne širokochrbté kone rychtárove trhly nervózne od dlhého čakania. „Tak povedali, a to musí byť pravda! Farár patrí na kanceľ…“

„A rechtor za organ,“ prisvedčil Čierny, odpľúvajúc. Kúril cigaru. To len vtedy, keď bol nadratý.

„Čo to mňaučíš?“ obrátil sa rychtár k starene. „Nuž sadni, striga, ale neohováraj!“

Starena vysadla.

Rychtár odmotal opraty od lušne a praskol bičom do koni. „Hió! mitrhy! Pozri, súsed, ako idú, ani paripy! Hió! Nech tú starú strigu ztratíme! Všetci sú huncúti! I farár, i rechtor, i slúžny! Never kabátnikovi! Hió! hió!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.