ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Dubec ihneď vedel, že je zradený. V žilistej hrsti trímal svoju baltu, „Kalenou“ zvanú, ktorá už neraz obránila ho od nápadov… No ona nemôže obrániť česť jeho Zuzky. Keď ich tu dopadnú, deva bude zkazená! Hrnce jej budú biť pred oblokom, vence z ovsenej slamy viť a hádzať jej pred nohy, keď pôjde do kostola. Jej, krásnej, milej, útlej Zuzke, ktorá v omámení lásky nič nepočula, nič nevie, čo jej hrozí! Utekať! Hrozné mu je utekať pred Čiernym Ďurom, ale k vôli nej…

„Zuzka,“ zašeptal jej do ucha; odstrčená, ihneď hodila sa k nemu a milo klonila hlávku k jeho prsiam: „tu nás videli… Čierny Ďuro číhal v konopách… Poďme,“ a ťahal ju za sebou. Ona pošla s ním. I keby ju bol do ohňa pekelného tiahol, nebola by sa sprotivila. V nej horel prvý oheň lásky a oddanosti.

S troch strán blížili sa behom mládenci. Voľnou ostala iba jedna dráha… k pančave. Dubec šiel rovno, pred ním otvárala sa hlboká chotárna hrádza. Vzal Zuzku do ramien a preskočil priekopu. Ešte niekoľko krokov, a bol u pančavy. Zuzku vtisol do dvier. Sám postavil sa pred dvere, trímajúc v pästi „Kalenú“.

„Poďte!“ zakričal takým hlasom, že i široké rovné pole dalo ozvenu. „Tu som, poďte!“

V tom tuhým behom leteli obnôckári na svojich koňoch. Kone zafŕkaly a prešly v divý galop… Ďuro Čierny so svojou gardou ako zarazený zastal u priekopy. Dupot koní, piskľavé zakríknutie: „Bože!“ hrozný hlas od pančavy zastrašil ho a ešte viac jeho kamarátov.

„Hľa, pozrite… nad komínom!“ zavolal jeden, sekajúc zubmi. Nad komínom bolo šedo-temné nebo, ale hlas mládenca mal svoj účinok… Všetci neskôr boli by prisahali, že sa tam čosi zablyslo, ako ohnivý chvost…

„Pahraba nás ošudil…“ jaktajúc zubmi, riekol mládenec, stojaci popri Ďurovi, „to nebol Dubcov hlas, to straší!“

Zľava odznieval dupot koní… Temná mrákava od severa vystúpila už až do pol neba. Hrozivo hľadely dva obloky zo stien pančavy…

„Ošudil, ošudil!“ riekol ustrašene Ďuro. „Len aby sa o tom nedozvedela Ondrichová. Poďme…“

Ticho, ako kmíni, plazili sa mládenci popri jarku k dedine, zahanbení a smutní.

Cestou doviedol Janko svoju Zuzku domov. Otec bol prišiel z krčmy, ľahol na posteľ perinami vystlatú a spal, ako zarezaný. Zuzka šuchla, ako myš, do chyže.

„Mamička,“ riekla, kľaknúc k jej posteli, „bola som s Jankom Dubcom na Dieloch; sľúbila som mu, že budem jeho. Mamička, ináč nemôžem!“

„Nu, nu, dcéra moja… Dobre bude… Otec pobil sa s Čiernym na ,obecnom‘. Všetko tam dolámali. Zajtra pôjde zas advokátovi o tú lúku… Choď spať. Boh pomôže… Ďura sa už neboj… Rozkmotrili sa starí.“

Zuzka ľahla k materi a dlho plakala na jej chudej, utrápenej hrudi. Svitalo, keď sa zobudila. Zábojník, bledý, blížil sa k žene. „Odpusť mi, stará, to včerajšie… už je konec! Zajtra složím rychtárstvo! Ale som aspoň Čiernemu ukázal… Idem na lúky!“

*

Zábojník složil úrad, prestal piť za obecné i za svoje. Janko Dubec priženil sa do Kožuchova, no ešte ani deti jeho neboly uznané za pravých Kožuchovanov, ale keď prišlo k sporu, len za také „zkade ruka, zkade noha“. Pančava klesla v rum; teraz tade, kde stála, ide pluh oráča.