ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od Kožuchova smerom k Slamnici tečie malý, temer vždy kalný potôčik, obrastený s oboch strán vŕbami, najobľúbenejšími stromami žírnych Kožuchovanov. Do zeme zarytí autochtoni neradi starajú sa o ďaleké, budúce časy; keby nebolo vyššej vôle, oni by i chrám a vežu uplietli z vŕbového prúťa, len tak pre seba, nech trvá do ich smrti a nech ďalej starajú sa podobne potomci. Preto, že vŕba vyrastie za pár rokov a už je užitočná, čo i veľmi skúpo, preto ju sadia, kde len možno. Kto by to čakal na lipu, ktorú len potomci alebo prapotomci uvidia v sile a kráse! A potom chceme mať od nášho ľudu historické rozpomienky! Sám ľud k tomu nepríde, a keď nebude mať učiteľov, básnikov, prorokov, bude i ďalej žiť ako lastovice, od jari do jari, nestarajúc sa ani o prešlosť ani o budúcnosť.

Potôčik, „jarkom“ zvaný, slizne hadovito; nad ním, verne za jeho behom, krúti sa biely chodníček, medzi jarkom a bujnými konopniskami a kapustniskami. Konope kožuchovské sú chýrne: vyrastú napospol zvýše chlapa. Kožuchovania predávajú semenec na merice, nie ako inde, na holby. Tiež taký slávny je mak. V Dieloch kožuchovanských urodí sa viac maku, než v desiatich iných chotároch. Zábojník, sediac u Uršuly, často chvastal sa, že utŕži viac za mak, než pol Lieskovian za raž. Kapustné hlávky rastú tam biele, ako sneh, tvrdé ako oceľ a krehké ako špargľa. Kožuchovský hlúb z kapusty je lepší, než lieskovanské jabĺčko. Diely sú vôbec perlou Kožuchova, jeho záhradou a zmaznaným deckom. Kto nemá v Dieloch čiastky, nie je ani gazdom. To je len taký zkade ruka, zkade noha.

Slnko už dávno zapadlo, len ako kráľovský povlek zanechalo na obzore brokátovú žiaru. Nad ňou tisly sa, ako by dosť miesta nemaly na širokej oblohe, obláčky a rozstrapkanými krajmi zachytaly zlatohlav zapadlého slnka. Ale keď už bledly ich rozstrapkané kraje, alebo povlek kráľovnej svíňal sa za obzor, počaly vystupovať a hľadať si miesto na širokej oblohe. Azda boly slnku len dvoranínskym sprievodom. Kraj potonul v mäkké, slabo priehľadné šero, okraje obzoru tratily ostré línie a rozplývaly sa, zrovna akoby roztavené. Biele steny vysokého, na vŕšku stojaceho chrámu šedly, až konečne tiež stopily sa v temno-šedom celku.

Dolu Dielmi chodníčkom išla Zuzka rychtárova, nie však svojím veselým, pružným krokom, ale ticho, ako lasica; jej čižmičky-kordovánky neklepkaly. Krokom za ňou išla Ondrichová, zaostávajúc. Vyhovárala sa šeptom na záduch, ale vlastne strachom meravely jej staré údy. Šero večerné budilo v nej svedomie. Tak je to, veselá jasnota dňa uspáva svedomie a tma ho budí. Nemohlo by to byť naopak?

Suknička Zuzkina šumela, dotýkajúc sa konopí, rozvoniavajúcich silným aromatom. Ľahunký, ledva pozorovateľný, teplo-vlhký vetierok kolimbal strapaté hlávky konopné, a keď zavial zprava, vôňa temer zadúšala. Mala ona v sebe akúsi tajnú vládu, nie uspávajúcu, nie rozdražďujúcu. Až ľahko bolo Zuzke, keď more konopné pretrhnuté bolo kapustniskami; i dýchalo sa voľnejšie, i chodník bol vidnejší. Potôčik v hlbokom záreze (pôda bola hlinistá, samý humus na siahu do zeme) tvoril tu i tu malé vodopády, a len tam šumel a dával sa znať: hľa, i ja som tu; kde nebolo takých vodopádikov, plazil sa bez šumu, ako hádik.

Už nemaly ďaleko ku krivej vŕbe; vŕb bolo dosť v Dieloch, i krivých dosť, ale táto mala to meno preto, že bola stará a mohutná (ju akosi náhodou neobtínali každú jar) a stála neďaleko chotárnej línie, na zákrute k poľnej ceste.

„Zuzička, ja ďalej nevládzem!“ riekla Ondrichová, ťažko dýchajúc. „Môj záduch… večerná vlhkosť… A ty bežíš, ako srnka; nepamätáš, že mi bude na Michala šesťdesiatpäť rokov!“

„Nesľúbili ste? Nedala som vám…“

„Nože, no!“ šeptala starena. „Nemusíš hneď prekypeť… ja si tu sadnem na staré mravenisko… počkám; čo mňa do vášho rozhovoru… a keď zachceš, zavoláš… uf, uf! Staroba — choroba! Kútik a perina… to, to! Ale nie vláčiť sa poľom, keď netopiere lietajú… Bodaj by ťa… vidíš, práve jeden frkol nám ponad hlavy; ešte sa ti do vlasov zamotá!“

Zuzka stála nerozhodnutá. Čo tu robiť? Na nejakú zradu nepomyslela, ale predsa čo robí, zle robí, to je nie vo zvyku. No domáci výstup ju rozhorčil; videla, čo bola aká mladá, že otec je v nepráve, že krivdí matke, že má nepekné výpočty so starým Čiernym. A tu jej kynie východ — aký, nevedela určite. Ale cítila, že k nej siaha silná, pomocná ruka. On je taký hrdý, sám sebe svoj, mocný… On priskočí i jej i matke na pomoc i spásu… Otcove divoké dni hustnú — kam to zajde? Už opíja sa každý týždeň, panští…

Ale predsa, to by verabože neurobila ani jedna Kožuchovianka, čo ona teraz… Ešte je čas. Vráti sa s Ondrichovou, a nikto nezvie o tom… Srdce jej búchalo.

Zďaleka ozval sa slabý piskot. To iste jarabica uspáva svoje holoplúštence.

„Už len choď, holúbok,“ šeptala Ondrichová takým posmeľujúcim, dôveru budiacim hlasom: „Neostaň na polceste.“

Zuzka prekrižovala sa na čele a pošla, ešte tichšie, ako dosiaľ; už ani suknička nešumela o trávu, vysoko vyrastlú na úvratiach, lebo si ju k telu pridŕžala oboma rukami. Vodopádik šumel pred ňou na desať krokov, šum zosilňoval sa každým jej pohybom, už temno, prísne spieval pri jej boku… potom slabol, až zatíchol. Rady vŕb redly, kapustniská a konopniská zamieňaly sa úzkymi pruhmi. V polotme, neďaleko, vynorily sa kontúry pančavy. Už tu musí byť krivá vŕba.

Ondrichová, sotva odšumel ľahký, mladý krok devy, razom skočila so starého mraveniska, zahodila sukňu čez hlavu, ako robia ženy, idúc z kostola, keď ich prekvapí dážď, aby im drahé, čipkované čepce neumokly, a bežala strmo, temer mladistvo chodníkom. O záduchu nebolo už ani chýru. Nie bez príčiny tak bežala. Zbadala v konopách niečo podozrivého. Tak nešumí roľou večerný vietor, tak nedupká zobudený zajac, idúci na nočnú pašu. Na strašidlá nemyslela. Oj, nie. Ona len iných strašila ohnivým hadom nad komínom, sama bála sa niečoho iného, a hadom, hoci neohnivým, bola sama. Prišlo jej na um, že Pahrabovi vyklebetila tajnosť. Svedomie ju hnalo. Bežala hore jarkom, ako striga, a zmizla za zákrutou, ako jašterica do hustej trávy.