ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poštu do Anapy privážajú s jednej strany parníky, s druhej zas autobusy z Tonnelnej. Vezú ju nekonečnými, nebezpečnými serpentinami cez niekoľko kozáckych staníc, prekonávajúc tridsaťpäť kilometrovú vzdialenosť.

Archip Fjodorovič Procenko bol kandidátom strany a preto mu sverili poštársku kabelu, v ktorej roznášal listy a noviny a kolportoval knižky po všetkých piatich dedinách su-psech-varvarovského sovietu. Zatiaľ, kým Fjodorovič prijímal v anapskom úrade poštu, jeho žena na bazare predávala sviežu cibuľovú vňať a kyslý šťavel. Nazad išli spoločne, avšak hneď pri prvom su-psechskom dome, do ktorého mal Procenko zaniesť poštu, sa vždy rozlúčili. Od tej chvíle až do večera preplietal sa medzi vinohradmi, vysedával pred blankytnými domčekmi sadovníkov, roznášal poštu, svlažoval vínom vyschnuté hrdlo a zajedal chlebom, paradajkami a sviežimi uhorkami. Domov prichádzal až večer, a na druhý deň doručoval poštu do ostatných dedín.

Jedného júnového dňa pred obedom vybral sa Archip Fjodorovič k Pavlovke. Zastavil sa na hradskej a vyčkával. Po ceste vracali sa z Anapy čierni, nosatí Arménci, s úbohými koníčkami, potkýňajúcimi sa na každom kameni, a lenivo snímali kučeravé baranice na pozdrav. Potom ešte išiel voz naplnený tovarom; to gazda Stuchlík viezol varvarovskému konzumu solené ryby, plátno a soľ. Archip Fjodorovič rozdelil poštu: Arméncom pre Sukko, Stuchlíkovi dal poštu pre Varvarovcov — a teraz mal na starosti už len Pavlovku, lebo Odrezok je odrezaný od sveta a zabudol naň i Pánboh sám.

Pavlovka bola zaliata horúcim slnkom, zdalo sa, ani čoby práve preto boly jej strechy takej jasnej, čerešňovej farby, slnce stekalo so striech na podstení a s obidvoch svahov k potoku, ktorý strmo pretínal dedinu a zastal v behu až hen pri ošarpanej pastúške, aby sa pod vrbinami rozlial v smradľavý močiar.

Pri prvom dome oproti cmitera šialene zrevala ceckatá suka. Archip Fjodorovič sa na ňu zahnal kameňom, čo iba zvýšilo jej útočnosť a ešte viac podlomilo jej hlas. Zagágaly husi, zakričaly deti a pod vŕbami na zelenej pažiti vyvalilo sa žriebä žlté ani med. A Archip Fjodorovič sa zastavil, rukávom sotrel s čela pot a myslí si:

— Ej, ale by som sa aj ja…!

Zrazu uskočil na bok. Za ním zacvakotaly kopytá koňa a ktosi volal:

— Vítajte do dediny, Fjodorovič! A mne žiadna frajerka nenapísala?

Bol to Repka Matúš, bez čiapky a bosý, horel priamo ohňom, a sivý kôň potriasal plecami a chvostom marne roztínal vzduch.

— Čoho by ste ešte nechceli — hundre s úsmevom Fjodorovič. — A vaša žena potom čo? Veď by mi kožuch vyprášila!

Zem pod nohami i všetka dookola je teplá ako medový koláč. Muchy poletujú, kôň nohami na mieste preberá a Matúš hovorí:

— Z Varvarovky idem — od kováča. O daňových komisiach treba hovoriť, bo zbožia dozrievajú. A chlapi u kováča len sa zasmiali, keď som im spomínal. Nesmejte sa, hovorím im, a to sa vám do komisií kulaci nahrnú. Sami sebe poľahobu zaondia, a my budeme pod daňami stonať.

— Tak. Treba už rozmýšľať o tom, koho do komisií vyvoliť, — hovorí poštár. — Takým Trembošovcom, Zlatníkom, Petráňovcom pri voľbách treba päty vyraziť. Zajdite do sovietu, tam vám už poradia.

Slnce vždy viac pieklo do bielej cesty. Obaja sa pohli do dediny. Pred biednou, ošarpanou školou, s ktorou súsedil Matúš Repka, mrvily sa deti v chudobnej tieni agátov. Tam sa zastavili.

— A kdeže vy máte zamierené? — pýta sa Matúš.

— Len tuto do školy, novinky rozdám deťom, a brošúry, čo majú predplatené, a potom už len hen ku starému Trembošovi, šľak by ho trafil. Akýsi list mu došiel, z Charkova sa mi vidí…

— Z Charkova… No, majte sa dobre, do videnia! — a Matúš sa vynáša s koňom na breh povedľa školy, kde sa svietia nalíčené múry jeho dosiaľ nedostavaného domu.

Poštárovo „do videnia“, ktoré opätoval, zaniklo už v radostnom kriku školákov, ktorí ho obkolesili v tesnom kruhu.

— Zdravstvujte, Archip Fjodorovič! — volajú, a poštár odpovedá otcovsky:

— Zdravstvujte, deti. Novinky prišly, a tie knižočky vám nesiem tiež. Ktože z vás si po dvoch kopeječkách priniesol?

Dievčatká i chlapci skladajú svoje kopejky a Archip Fjodorovič si sadá na podstení tam, kde agát hodil tieň, otvára koženú kapsu, novinky vyberá, detské knižočky na čítanie rozdáva a pýta sa:

— A Michajl Petrovič kde je?

— V záhrade ešte s chlapcami pracuje. Zavolať ho?

— Nie, netreba… Hovorí to poštár iba tak, akoby v snách, nevie skutočne, či by bolo treba s učiteľom prehovoriť. Zatiaľ však jedno z dievčat pobehlo za školu, ruky priložilo k ústam a rozťalo žeravý vzduch:

— Haló… Michajl Petrovič… nech sa páči k nám!

— Nie, netreba volať! — vyskočil Archip Fjodorovič — netreba! Potom však máchnul rukou, akosi bezmocne, bez záujmu, a posadil sa znovu tam, kde prv. Aj deti posadaly popri ňom, niektoré z knižiek čítajú, iné z novín šlabikujú, hlávkami potriasajú a napomáhajú si.

— Dobre je to veru — myslí si poštár. — Deti neruské, rozumy sa im ešte len otvárajú a už v dvoch rečiach sa vyprávajú, čítajú i píšu. Molodci, títo Česi a Slováci, veru!

Zo záhrady pribehol Michajl Petrovič, košeľa až na zarastené prsia rozopätá, plátené nohavice a bosé nohy, na čele jagá sa pot. Poštárovi ruku potriasa, po pleci radostne potľapkáva a hovorí:

— Zajdite dnu, Fjodorovič, troška sa osviežite. Veď ale už dnes pripeká naozaj nemilosrdne!

— Nie, nie, prepáčte, Michajl Petrovič, dnes nezajdem. Domov mi treba ísť, vo vinohrade budem vinič podväzovať.

— Ľa-ľa, Michajl Petrovič, knižky sme dostali. Také pekné!

Deti poskakujú okolo učiteľa. Rady ho majú. Michajl Petrovič Sládek je Čech, zo starých kolonistov. Narodil sa na Volyni, doma pracoval pri gazdovstve a až len po revolúcii sa stal učiteľom. Tu medzi kavkazskými rodákmi žije druhý rok.

— Veru pekné… prisviedča deťom. Potom sa obracia ku poštárovi a pýta sa:

— S Repkom ste hovorili?

— Hovoril.

— Voľačo mi spomínal… akúsi knižku by chcel… zabudol som.

— Hej, predvčerom mi hovoril. O daňovom zákone si chce prečítať. Potrebná knižka. Ale mi sedliaci všetky odkúpili. Nabudúce mu donesiem.

Podali si ruky a rozišli sa.

So zvonice, čo stála neďaleko bielej kaplnky bez veže, rozbehol sa po dedine zvon. Udychčaný chudáčik nemal sily, aby zastavil prácu a pozval ľudí k modlitbe. Lebo život prežehnal dedinu za posledné roky už niekoľkokrát inakším krížom, a tento zvuk zvona sa opakoval každodenne tak, ako sa v zatuchlých dobách opakujú staré historie bez toho, že by sa im prisudzoval zvláštny význam.

Zo všetkých dvorových vrát vybehly statné kone k napájadlu. Zem odletovala pod ich kopytami, žrebci erdžali na celú dedinu, až sa hen slnce otriasalo, jeho lúče sa zvlnily v horúcom vzduchu a vlnilo, točilo sa a jasalo všetko, zvon zanikal a všetko navrelo teplým, bujným životom z práce a lásky.

Mladí chlapci, veselo pokrikujúc, kráčali s vedrami ku studni.

*

Udrelo do starého Tremboša ani hrom z čista-jasna. List ležal na stole ani zdrap špinavého snehu, ruky bezmocne ovisly a on celý, tak ako bol, sosunul sa ťažko na lavicu.

— Martin sa vracia domov… splynulo s jeho modrých, starých pier bezhlasno, tak ako zvuk lanských víchric a dávno usmierenej búrky.

— Čo hovoríš… o Martinovi? — precedila cez riedke zuby stará Trembošová. Lebo takéto slová treba najmenej dva razy opakovať, aby vnikly do vedomia.

— Domov sa vracia…! — zreval hnevivo. Tu… prečítaj si, čo píše.

Aj by si prečítala, aj by si okuliare na nos posadila, no nemôže. Tak sa jej akosi srdce sovrelo, zachvieva sa bojazlivo, bo tu ide o jej jediného synka a ona sa ničomu nerozumie. Všetky rozumy sa v tých posledných rokoch kdesi potratily, ľudia sa celkom zmenili, len tí starí zostali takými ako kedysi. A preto stará Trembošová upiera svoje zraky na Martinov list, pozerá, ale nič nevidí.

— Peniaze, prosím vás, pošlite, — hovorí strmo Tremboš, — do charkovskej väznice. Zadržali mladého pána, bo prešiel hranice bez dokumentov. A teraz nemá na cestu. A čo — rozkríkol sa divo — čo ty na to povieš?

Trembošová zažmurkala neistými očami, zasmrkala, zaplakala kratúčko ako dieťa v kolíske a hovorí:

— Nerozumiem sa tomu, na môj’ dušu, nerozumiem. Poslať však treba Martinovi na cestu výkupné… ači… No veď je to náš Martin!

Ťažký mrak doľahol na Trembošov bohatý dom, leží ako obrovská ťarcha a neodchádza.

Ďaleko je dvadsiaty rok. Dohrmely delá po bielych cestách, posadal zlatý prach na vyprahlých vŕškoch Rajevskej, vstala zdlávená tráva na lúkach Vladimírovky, vzkriesily sa vinohrady Chlebovky a Abrau-Ďurso a vtáci i psi dávno ohrýzli zdochliny koní bielej armády, ktorá sa navalila v šialenom úteku na Novorossijsk. Doznely sirény parníkov, na ktorých sa chúlili rozbití denikinci, a ani pamiatky neostalo na obzore po poslednom parníku, na ktorý sa nevdojak vlúdil Trembošov Martin. Hlava sa mu vtedy zapálila trmou-vrmou nepochopiteľných dní, osemnásťročná hlava a dobrodružné sny vydaly sa na pospas krútňave, v hukote ktorej sa rodila historia.

Martin Tremboš, osemnásťročný chalan, skrývajúci sa v sukkovských horách pred denikinskými asentírkami a vyhýbajúci sa súčasne rudým partyzánom v zelených kádroch, ztratil hlavu vtedy, keď stará Kozlicha pod Špičiakom na hradskej prvého rudého kavaleristu vítala s chlebom a vínom. Nemal inej cesty ako tam, k moru, do novorossijského prístavu, kde v dokách denikinci nakladali posledný parník, zatiaľ čo robotníci čistili ulice pre prichádzajúcu rudú armádu.

Martin Tremboš, osemnásťročný chalan a syn najbohatšieho gazdu z Pavlovky, dostal sa do sveta, aby ho zkúsil a niesol na slabých nohách. A hoci jeho mať bola z Turca a otec od Trenčína, nikdy Martinovi ani v snách na um neprišlo, ako by mohol hľadať Trenčín a Turiec a ani si nevedel predstaviť, ako sa hovorí v starej vlasti, keďže slovenské rodiny v Pavlovke splynuly rečove s pavlovskými Čechmi — a títo zas tonuli v mori kavkazských kozákov a Rusov. A predsa sa Martin dostal do vlasti svojich otcov, zmietaný životom a hladom, každý deň zbičoval ho ako morský príboj, a svojou horkou vodou smýval s očú opar a hmlu.

S času na čas prichádzaly do Pavlovky zprávy od novorossijských Čechov: ten a ten zostal pri vojsku v Československu veľkým pánom, ten zas si zariadil obchod a iný dokonca odišiel až do Paríža. Zprávy boly z tých obrovských diaľav nadúvané nepravdivým vetrom a za zimných večerov, keď je dedina zaliata blatom a hustou omáčkou morskej hmly, dozrievaly v legendy.

A jedna z tých legiend vyprávala o Martinovi…

Ťažký mrak doľahol na Trembošov bohatý dom, leží ako obrovská ťarcha a neodchádza. Vlhkým jazykom olizuje sladkú legendu o Martinovi, legenda sa rozplýva, rozpadáva, mizne a premieňa sa na špinavý kus papieru, na ktorom Martin píše:

— Peniaze, prosím vás, pošlite do charkovskej väznice…

Búri sa krv v srdci starého Tremboša. Búri sa tak ako vtedy v dvadsiatom roku, keď ho jediný syn zanechal na tvrdej zemi so zodretými rukami. A keď už pohádka o neobyčajnom šťastí, ktoré stretne vo svete Martina, začala sa v Trembošovi prijímať ani biblické zrnko horčičné, a začala zmäkčovať prvý hnev, parom odkiaľsi doniesol tento list. Bolestne umiera sebecký sen starého srdca, a teraz azda už len ľudia budú škodoradostne na Tremboša zaliečať, aby sa spýtali: — A Martin čo? — —

— Poslať však treba — veď je to náš Martin…

Tak hovorí Trembošová a v duchu sa bojí i raduje súčasne.

A ešte tu bol jeden ťažký kameň…

Čo bolo platné, že dávno v marci 1920. roku dohrmely delá, doznelo húkanie parníkov, ktoré odviezly Martina do sveta, keďže on sa zas po rokoch navracia domov? Snáď už ani on nespomenie si na tú noc, v ktorej sa zvrátila v jeho náruči Anna nazad, zmámená čiernym tichom a bielymi hviezdami, kedy on prenikol ju horúcim dychom i celým žiadostivým telom, aby počala.

Láska s parníkom do diaľav odplávala, bolesť zostala, no i tá prebolela, reči sa zabudly a Anna vychovala malú Jelenku, dievčatko roztomilé, ktoré ešte v šiestich svojich rokoch malo svoj malý svet a veľké biele margaréty, zatiaľ čo mať jej žila bojazlivé noci a šedivé dni.

Len u starých Trembošov nemohli Anne odpustiť, že ona, dvadsaťpäťročná dievka, nevedela napraviť hlavu ich osemnásťročnému Martinovi, že sa s ním zabudla a stala sa tak večným nebezpečím pre ich dom bez poškvrny.

— Chlapčisko sprosté, tento Martin, — vykrikoval Tremboš na celý dom každodenne, — z dobrého miesta odchádza a tu vopchá krky do chomúta. Ej, veru, peknú nevestu nám do domu donesie! Keby sa aspoň vedelo, s kým to ona… Šľak by ho trafil — sprostý, sprostý!

Stará Trembošová sa len tichúčko prežehnávala krížom, keď starý spúšťal svoje bezbožné hromobitia.

— A veď nevyprávaj… ešte nevedno, či si ju vezme a či nie. Akiste ju ani chcieť nebude, ba ani Anna — — —

Avšak Anna nemohla nikdy zabudnúť tej noci nie snáď pre tú prchavú chvíľku zmámenia, no pre tých šesť rokov, ktoré ju na rukách a na srdci sputnaly a do cesty postavily hať.

A Anna si myslí: nemôžem Martina milovať, mám naň však právo. Prehryzla som sa k nemu hŕbou bolesti a odriekania dlhých šiestich rokov.

— Martin…

— Trembošov Martin príde…

— Vracia sa domov…

Chalupy šuškaly jedna s druhou, celá dedina prijala túto zvesť a slaný morský vietor ju roznášal po pučiacich sadoch a zelených úvaloch, po vonných chlievoch a bielych izbách, všade, kde boli ľudia a starý, mrtvý čas.

— A čo ty teraz, Anna? — pýtajú sa ženské, keď prichádzajú s viníc do dediny cez Repkov dvor.

— Ej, dobre ti teraz bude, veru… prepichujú ju očami.

— Nachystaj vína, — hovoria chlapi, opierajúc sa o čakany, — budeme piť na tvoje šťastie!

Poškrabkávajú sa v zátylku a odpľúvajú vo veľkých oblúkoch na zem.

Anna sedí na podstení, slnce sa snáša poza vrch, vinice sú zlaté i vzduch je zlatý, ku chlievu so stráne prichádza malé teliatko a bolestne múka za svojou matkou, ktorej zvonec cengá ešte v čriede za dedinou.

— Nachystám, nachystám — núti sa Anna do smiechu, — len sa najprv musím s Martinom dohodnúť, že koľko vám dáme!

— Nevyprávaj do vetra, — hnevá sa Matúš, Annin brat, — a to si posmechu narobíš po celej dedine. Aspoň teraz maj rozum, keď si ho nemala vtedy. A či nevidíš, že sa ti smejú?…

Slnce sa celkom spustilo za vrch. Anna hladká Jelenku po ľanových vláskoch a srdce ani keby do zeme pochovávali…