ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Belasé more zahryzlo sa pravideľným oblúkom do zlatého piesku pobrežia. A okolo toho oblúku soskupily sa domy, tiež belasé a jasné, s oknami na more a s nízkymi strechami, drevenými bránkami a bielymi dvorčekmi, a celá tá Anapa, veselá v rušnom nedeľňajšom ráne, vyzerala ani kŕdeľ kurčiat, ktoré sa sbehly ku kvočke — starej tureckej bráne. Okolo brány a za bránou — veselý bazár, a na ňom chumelí sa ľuďmi, rozlieha sa krik, kone erdžajú, sliepky zúfale bedákajú a prasce kvičia ani malé deti, len ryby, nedávno z mora vytiahnuté, na rybárskych stánkoch zachovávajú dôstojné mlčanie.

Prišli Arménci zo Sukko, s úbohými koníčkami, prišli Varvarovci i Pavlovskí, prišli Gréci zo Su-Psechu, na rozheganých vozíkoch doviezli sa kozáci z Natuchajevskej, priviezli prasce, hydinu, zeleninu a ovocie, priviezli drevo a pníčky z vykolčených strání, predali čo mohli a potom obliehali štátne konzumy, aby nakúpili tovaru na rubášky, cukru a soli, pohádali sa s anapskými Arméncami, čo na zemi rozložili ľahučké, ozdobné topánočky a sandále, a do konopných vriec napchali striebristých rýb, ktoré na rybárskych stánkoch zúfale lapaly po vzduchu.

Celý bazár hučal tisícom rozličných hlasov a zvukov, pestril sa najjasnejšími farbami, zapáchal konským potom a striasal sa bučaním kozáckych býkov, voňal kvetmi a poslednými višňami, kyslým šťaveľom a egrešom.

V zátoke mora, do ktorej príboj nahnal zbytky hnijúcich chalúh, chlapci s veselým krikom kúpali kone.

Oproti bazáru, za nezariadeným parkom bez stromov, v ktorom sa len úzke cestičky v slnci bolestne svíjajú, stojí veľká a vysoká budova — soviet anapského rayonu. Z tejto budovy vychádzajú neviditeľné nitky po celom vidieku, aby bystré oči i uši tejto budovy počuly, čo sa robí v Su-Psechu, Pavlovke, Varvarovke, Odrezku i Sukko, čo hovoria kozáci v Natuchajevskej a iných svojich staniciach, ako žijú Nemci v Džiginke a ako sa novému životu prispôsobujú Čerkesi vo svojich auloch.

Tenučké nitky ani telefónna sieť bzučia už celý rad rokov, nehmotné oči i uši vidia i počúvajú celý kraj. Na ľahučkých vozíkoch prichádzajú niekoľko razy do týždňa predsedovia dedinských i volostných sovietov, prichádzajú mlčanliví, energickí sekretári komunistických buniek, aby referovali, prichádzajú sami sedliaci k zverolekárom a poľnohospodárskym inženierom pýtať radu, pomoc a smernice. Preto všetky tie dediny, kozácke stanice, kolonie a čerkesské auly ležia v anapskom soviete rozložené na stoloch, zaradené do príslušných regálov, so všetkými svojimi obavami, bolesťami, potrebami a otázkami, a tá budova je skôr veľkou nemocnicou, na jej stoloch ležia dediny ani pacienti, ktorých skúmajú, liečia a operujú…

Ľudia sa chumelia na bazáre…

Kostnatí chlapi pozerajú k oblokom sovietu, a nie je to pohľad jednaký. Podajedni si myslia: ďas nám bol dlžný hen ten… soviet — a pod nasopeným obočím rodí sa hnev a vzdor. Druhí si myslia: ech, všetko jeden čert! Platil si vtedy, plať aj teraz… a ľahostajne, s tým istým pocitom chodia v nedeľu na bazár a v týždni sa skláňajú k tej istej robote ako kedysi… pred rokami. Mnohí a mnohí však, stretávajúc sa na bazáre, rozprávali si dnes s netajenou radosťou:

— Sváko, poznáte Krjumina?

— Prečo nie — poznám!

— Ej, ale ho pritisli… na soviete!

— A čo?

— Robotníka nezahlásil… že vraj rodina. A teraz hromží na celý svet, že vraj koľko mu treba pokuty platiť…

A chichocú sa s oprávnenou škodoradosťou.

Na bazáre stretol sa Matúš Repka s Martinom.

— Aj ty si tu?

— A tak… odpovedá na pol slova Martin.

— Musel som do Su-Psecha, prihlásiť sa na soviete. Tak som sa už rozbehol až do Anapy.

— Pešo?

— Nuž a?

— Nazpät ťa odveziem, ak chceš, — hovorí Repka. — Som tu s vozom.

Okolo nich prešiel Jefim so svojou náhodnou ženou.

— A ktože dnes kravy pasie?… volá na Jefima Matúš veselo.

— Pánboh… a Sergej! — odpovedá so šťastlivým úsmevom Jefim, nadúvajúc svoje suché hrdlo popri Nine ako pyšný holub.

— Kupovali ste?

— Hej, tuto… — odpovedá Jefim, ukazujúc na ohnivé dievča, — na nové šaty.

Nina blysla čiernymi očami a pôvabne sa potočila na pružných nohách. V jej vyzývavom pohľade, ktorým premeriavala Matúša i Martina, bolo skryté čosi, hlboko v každej buňke jej mladého tela, čosi, čo volalo a dralo sa von, nasilu zdržiavané.

— Kto je to? — pýtal sa Martin, keď odišli.

— Náš pastier, Jefim, — odpovedá Matúš. — Dobrý chlap. Až tuto… do cesty mu prišla hen tá… taká túlavá dievka. Sám Pánboh vie, odkiaľ sa tu vzala. A u Jefima sa usalašila. Jefim s ňou žije ako so ženou.

— To je mu žena? — čuduje sa Martin.

— Nuž tak… na divoko, bez sobáša, — usmieva sa Matúš na Martinovom udivení. A potom dodáva:

— To sa teraz môže… Dohovoríš sa s dákou, že spolu budete žiť, a basta. To zákon dovoľuje. Bez sobáša, dokonca i bez zápisu. A keď sa to znechutí jednomu alebo druhému, rozídu sa! — a Matúš sa usmieva celkom prirodzeným smiechom.

— A čo keď sú deti?

— Deti… to už zákon chráni. Na deti sa musí platiť.

— Už dávno tak ten pastier žije? — pýta sa Martin.

— Čo by! Tuto — asi pred týždňom sa starík zblaznel. Sama k nemu na pasienok odkiaľsi prišla a tak si ju večer priviedol domov. Je ani pominutý, chudáčisko. Vidíš… všetko jej kúpi, čo sa jej zachce. I sliepky kúpil… A ona mu na zimu akiste zutečie… so Sergejom.

— S kým?

— To je druhý, mladší pastier… Sergej. Veď to dá rozum… tento Jefim, taký krpec zodratý. A ona má asi osemnásť rokov. Už sa aj po dedine reči trúsia…

Repka odviazal od zadu voza kone, shrnul rozhádzané seno a hodil na voz, zapriahol a potom vravel:

— Pôjdeme?

— Nedbám, — odpovedal Martin, sadajúc na voz.

Vyhrkotajúc sa po zaprášenej ceste cez niekoľko kvartálov, octli sa za mestom. Tam už stály len staré, drevené veterné mlyny. Vietor, skĺznuvší sa po blýskavých vlnách mora, nastupoval na pevninu, opierajúc sa mocne do rozheganých krýdieľ mlynov, ktoré v čapoch žalostne nariekaly.

Zem za Anapou bola ani stôl. Prešli pomedzi pšenicou a slnečníkmi, a potom už zelenely sa vinice, jedna za druhou sa rozlialy ako zelené more a ťahaly sa ďaleko k Su-Psechu, zatopily ho celý a potom vyše, do vrchov, k Špičiaku, až na strmé brehy mora, aby sa navalily na Pavlovku v tom víťaznom zelenom útoku.

Sedeli na voze mlčky. Kone mierne pohadzovaly ožiarenými zadkami a Martin sa obzeral dookola, do očú vstupoval mu celý ten známy kraj, páchnuci slaným vetrom a bujnejúci viničom, zaliaty slncom, pekným časom a požehnaním. Bolo to všetko ako kedysi, pred rokami, len vinohrady potisly sa bližšie k Anape a kde-tu vyrástol uprostred zeleného mora nový belasý domec s červenou strechou, veselý, jasný.

— To si postavil ten, to zas ten… — ukazoval na domy Repka, a Martin sa čudoval:

— Ako… Veď ten vinohrad patrí…

— Teraz patrí Baranovu… Čuduješ sa, že nemal nič a teraz má? — A Matúš sa usmieval. — To je tak: Baranov slúžil od prvopočiatku s nami, s partyzánmi. Tu… v sukkovských horách. Nuž a tak podelili všetkých, komu treba bolo. Odobrali bohatým Grékom a Rusom a im dali. Toto… ukázal Matúš dookola… sú samí noví gazdovia, čo nič nemali.

Tam, kde prestala rovina, začala sa cesta nerovná, kamenistá. Vinula sa Su-Psechom a to všetko — domy porozhadzované vo vinohradoch — vyzeralo ani zelená záponka s jasnými kvetmi. Na úpätí stretli sa s Archipom Fjodorovičom, ktorý sa so svojou koženou kapsou potuloval od domu k domu s lišiackym úsmevom, skrytým v mohutných fúzoch.

— Roznášate? — volá naň Matúš Repka.

— Tak trochu, — odpovedá poštár. — K vám dôjdem až zajtra.

— Že by ste niečo doniesli!

— Ak bude, prečo nie?

Prešli a Martin sa pýta:

— Nemôžem si spomenúť… Kto je to? Taký známy!

— Procenko, Archip Fjodorovič. Ten, čo stromky štepil…

— A teraz?

— Je poštárom.

Martinovi bolo to všetko také nepochopiteľné. Všetko sa akosi zmenilo, neznámi ľudia, za ktorými kedysi ani pes nezabrechal, stali si na vidnejšie miesta a chodia po tejto prajnej zemi s akýmsi sebavedomím, vážne a tvrdo.

— Dobrý chlap. A zaslúži si toho… Veď on… to ty asi sotva budeš vedieť… on sa už dávno dral… za túto vec. Ešte za cára tu prvý zakladal organizáciu, proklamácie tajne tlačili a rozhadzovali pomedzi ľudí. No a ľudia sú svine… oznámili ich a potom sa Fjodorovič za niekoľko rokov trápil v Turkestane, vo vyhnanstve.

Toho veru Martin neznal. Vtedy sa ani ľudia o také veci nestarali… a najmä už on nie, chlapčisko.

— Teraz je členom strany… tento Procenko, — pokračuje Matúš. — Len keby ho pijatyka nekazila. Veď nemyslím tak, že by vôbec nesmel, aj ja si vypijem trochu vína… no on niekedy priveľa. A to partijný človek nesmie… hanbu robiť a do sveta vyprávať.

Martinovi sa zdalo, ani keby Matúš bol prišiel z nového, cudzieho sveta, ani keby pred ním poodhrnul záclonu, za ktorou bolo vidno nové usporiadanie ľudí, vecí a ich vzťahov, a videlo sa mu, že tento Matúš, ktorý celé dni zápasí so zemou a vynakladá sily, aby uživil seba a rodinu, nemá len tento jeden cieľ, no že je ešte akýmsi strážcom toho nového, nepochopiteľného a úporného, čo vidno za tou poodhrnutou záclonou. Nevedel si to vysvetliť a preto sa potočil k Matúšovi s otázkou:

— Povedz, Matúš, ty si… komunista?

Bolo v tom čosi strmého a Matúš, ktorému po toľkých rokoch bolo už všetko také prirodzené a jasné, tejto otázky neočakával.

— Prečo?

— Nuž tak…

V prvej chvíli išli mlčky ďalej. Voz krok za krokom jednotvárne hrkotal po kamenistej ceste. Až neskoršie sa zas Martin ozval:

— Predstavoval som si vždy, keď som bol vo svete, že tak ako ty vyprávajú len komunisti. Že len oni to všetko tu… robia.

— Ako… oni? A ty myslíš, že by to všetko mohli, keby to nebolo dobré? Keby to… ľuďom škodilo? Veď ich je len hŕstka, a nás… ojój! — A po chvíli dodal:

— Nie som komunista… Robím len, čo treba.

— Ja že… na môjho otca akosi zle vyskakuješ.

Matúš sa usmial, ukázal hrubým koncom korbáča na veľkú murovanú budovu, okolo ktorej sa práve viezli, a vravel:

— Poznáš… su-psechskú školu. Tu sa odbavujú schôdze sovietu zo všetkých našich dedín. A v týchto dňoch sa tu tiež konal súd nad Barčukom… poznáš ho azda?

— Poznám. Ten čo má toľko vinohradu?

— Ten. Nuž a prišlo sa na to, že on po celé tri roky šialil daňovú komisiu. Vždy zahlásil o poldruhej desatiny vinohradu menej… pomysli si! To aby sa mu ušlo menej daní platiť. A tak mu to na súde nasolili. Musí zaplatiť to, o čo za tri roky štát okmínil, a ešte tri tisíc rubľov pokuty. Vieš ty, čo je to za pokuta?

Martin, hoci ešte nemal dosť dobrej predstavy o tej sume, predsa zpomedzi zubov len tak zafíknul.

— Pri tom súde sa zúčastnila celá dedina, — pokračoval Matúš. Potom len spozoroval, že zostal dlžný odpoveď na otázku Martinovu, a bolo treba, aby mu vysvetlil.

— Nevyskakujem na tvojho otca… to sa ti len tak vidí. Azda sa ponosoval doma?

— Hej. Vtedy, keď ste úrodu pozerali… „na zadných dieloch“. Veľmi zlý bol na teba.

— Nuž, pozri sa, Martin. Strýko je práve taký ako ten Barčuk. Aj on by vždy najradšej daňovú komisiu okmínil. Lež u nás, v Pavlovke je to ťažko. Tých tridsať čísiel… jeden druhému vidí dobre do hrnca. Preto oni, strýko, Petráň, Zlatník a ešte dvaja-traja chcú sa vždy dostať do daňových komisií. Pre svoju poľahobu… a nás, slabších, aby mohli zavaliť.

— A tam, „na zadných dieloch“, čo bolo?

— Čo bolo! Smiešna vec. Chodíme po záhonoch a myslím, že si už videl. Žitá sú tohto roku troška slabé. Tak na šesťdesiat, sedemdesiat percentov u každého urodily. Len vaše žito — neviem prečo — stojí husté ani kefa. Strýko prv zasiali a tak sa prichytilo. Zapísali sme mu úrodu na sto percentov. Ináč nemožno… k vôli druhým. A on sa tam začal stavať, že nám vraj ukáže. Vyhrážal sa, hromžil a napokon ukázal na taký kopček prostred záhona, kde je žito troška riedke, a že či to vraj je tých sto percent. Nuž čo tam… ten kúsok v celom záhone nepoznať. Tak sme i zapísali: sto.

— Otec už je starý, — vravel Martin, ako by ho chcel ospravedlniť.

A Matúš prisvedčil:

— Je. To tu však nerozhoduje… Svoj rozum za to má ešte vždy. Ej, keby si vedel, čo nám koľko razy našarapatili — s ostatnými. To už… nie je tá Pavlovka, ako si ju znal kedysi.

Tvrdá cesta, venčená húšťavou mladých dúbkov a tŕpkami, začala sa svažovať k Pavlovke. Jej červené strechy jasaly v slnečnej žiare a okná sa jagaly ani zrkadlá.

— Tebe sa vidí, že som… komunista, — nedokončil ešte Repka. A ja — ako som už vravel: robím len to, čo robiť treba. Dostali sme sa k právu a treba ho brániť… proti všetkým. Ty myslíš, že je to tak ľahké… na dedine? Keby som bol zostal pri svojom remesle, bolo by ináč. Robotníci… však vieš, to sú inakší ľudia. Tuto súsedia si myslia, že ja sám z toho niečo mám. Mám… to je pravda! Niekoľko zarytých nepriateľov. To však už ani ináč nemôže byť. Po hlave nás hladkať nebudú, keď sme im… opraty vyrazili z rúk. Ešte že ľudia pomaly rozum dostávajú a idú s nami. Ty do toho ešte nevidíš, ale časom poznáš…

Kone zahýbaly do Repkovho dvora. Martin soskočil s voza a poberal sa domov. Cesta zvonila pod jeho krokom ako dobre vypálená tehla. A ten zvuk… zdá sa mu… ako veľký zvon hlaholí ponad stepy i ponad hory a volá:

Všetky ruky — k dielu!