ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného dňa na vyšnom konci dediny zamrvilo sa deťmi. Tam, kde pod jeseňmi, javormi a hrabmi ukladala sa chladivá tôňa na rovnú zem, tam, kde trávička nevyhorela ani v sparne júlových dní, rozhlaholil sa krik. Deti sbieraly kamene, hádzaly na hromadu, urovnávaly motykami zem, kde aký hrb, vytínaly slabými rúčkami pichľavé tŕnie a hrabaly, rovnaly, čistily celé to miesto ako dvor v sobotu večer.

Pani Zina sa belela medzi nimi, riadila prácu a mihala sa medzi tými hybkými mravcami ani kráľovná.

— Pani Zina, — volaly deti sborom, — ešte aj toto!

— Aj toto odpraceme!

— A toto kde?

Pani Zina sa usmievala, odpovedala, behala tu i tam, dohovárala sa s deťmi a jej tvár, postlaná zlatými vločkami slnca, presievanými hustým sitom stromov, bola naplnená uspokojením.

Večer, keď už všetko bolo očistené, urovnané a kamenie poukladané na hromade, prišiel Zlatník s vozom, naložil kameň a prv, než sa pohol ďalej, aby ho vyviezol na cestu, žmurkal nenápadne na pani Zinu a pýtal sa:

— Tak čo, deti, tešíte sa?

— Tešíme! — odpovedaly sborom.

— No vidíte… o tom sa vám ani len nesnívalo. A naraz budete mať ihrisko!

Decká cerily zuby v radosti.

— Choďte už domov, deti, — radila pani Zina, — a zajtra príďte. Aj s tými najmenšími… postaráme sa už…

— A ihrať sa budeme?

— A spievať…?

— Aj. Nejakú rozprávku vám tiež poviem, keď budete poslúchať… Nuž choďte! Dobrú noc!

Po dedine od domu k domu preskakovala otázka:

— Čože to bude?

A keď sa Zlatník vracal s prázdnym vozom domov, zastavili ho súsedia s tou istou otázkou.

— Nuž… ihrisko pre deti. Aby maly ženské cez deň voľnú ruku.

— Hm…

— Veď to v každej dedine teraz tak, — pridáva Zlatník.

— A že vy sa odrazu tak staráte, — šibol Zlatníka Matúš, ktorý práve išiel s okovmi ku studni.

Zlatník stisol čeľusti, dočkal, až Matúš prešiel, a vycedil:

— Treba deťom spraviť radosť.

Na druhý deň večer nevyšla dedina z udivenia. Po práci, keď už ľudia vrátili sa s poľa domov, strhol sa na vyšnom konci dediny hrmot a krik. Chlapci mali staré bľachové hrnce priviazané na bruchu ako bubon a bili do nich palicami, dievčatá zas duly do píšťaliek a fŕkačiek, kričaly a hulákaly, a celý ten sprievod smejúcich sa detí tiahol dole dedinou. Ľudia vybehúvali z izieb a z maštalí, zastavovali sa na ceste a pri studni, a tu deti vyrážaly mocnejší krik:

— Haló! Divadloóó! Na ihrisku bude sa odbavovať divadloóó!

Prešly celú dedinu a vracaly sa nazad k ihrisku. Za nimi ťahala sa mládež i dospelí, valili sa ako mútna rieka, hučali, odkašľávali a smiali sa. Keď sa už blížili k ihrisku, ktosi tam na strome zažal lampion. Potom druhý… tretí… krásne papierové lampiony, ktoré svojimi farbami teple žiarily do modrého večera.

A keď už sa ihrisko podobalo úlu, zaznel mužský hlas:

— Posadajte si na zem, občania!

Nuž čože — posadali. Ktosi v tej čierňave veselo vykríkol:

— A teraz že by ste každému dali vína!

Ženské sa rozlehlily:

— A posteľ! Posteľ by ste nechceli, strýko?

Odrazu na vyvýšené miesto postavilo sa chlapčisko ako špunt. Spustilo akúsi ruskú rýmovačku. Jazyk sa mu krútil po česky, a chlapec smiešne pohadzoval hlavou, akoby pomáhal jednotlivým slovám von.

— Povedz, čí si! — vybuchol v smiechu znova mužský hlas, a k nemu sa pripojili ostatní. Kričali, smiali sa, kašľali, tlieskali a ženské sa divily:

— Ale sa vrtíš, ty potvorka!

Za chlapcom vystúpily dve dievčatká. Strýko Hlaváček, ktorý vopred vedel o tejto pripravovanej atrakcii, spustil pod stromom na harmoniku. Jednotvárna melodia častušky rozletela sa tmou. Dievčatká — jedna bola Zlatníkova, druhá Petráňova — chytily sa za ruky a krútiac sa podľa piesne v boku, spievaly smiešnu sovietsku častušku.

Prítomní vybuchli v hromový smiech.

— Ej, vy žabyl Ale sa vyznáte!

— Hneď aj za Čičerina, mršinky!

— Mňa by si nechcela? — kričí Jefim, až mu žily na hrdle napuchajú. Dedko Kubešov sa pripojuje:

— Alebo mňa! Veď… Čičerin je vraj už tiež starý!

Divadlo sa ľuďom veľmi páčilo. Lampiony sa hojdaly na konároch stromov a nad Špičiak vyplával nový a väčší — mesiac. Nikomu sa nechcelo ísť domov.

Napokon pani Zina vystúpila a oznámila koniec. Tak a tak… nemohla viac výstupov nacvičiť. Je to len začiatok… a ona ešte všetky deti nepozná. Nabudúce budú vystupovať nie len Zlatníkove a Petráňove, aj iné.

Potom nasledovalo hlavné prekvapenie: pani Zina zadovážila z Anapy pre deti zmrzlinu a cukríky. Pre dospelých dala vyvaliť vedro vína.

Na papierových miskách začali deťom rozdávať zmrzlinu, a každé dostalo ešte malú papierovú lyžičku-lopatku. Nikdy toho v Pavlovke nebolo. Deti sa oblizovaly, mľaskaly, pozeraly, ktoré z nich má viac a opatrne, labužnícky nechaly vzácnu maškrtu rozplývať na jazyku.

Ktosi vykríkol:

— Detiská… domov spať!

A deti sa skutočne začaly tratiť s ihriska, na ktorom zostali len chlapi a ženy. Zabávali sa dlho do noci v hlučnom kriku a smiechu a každý z nich cítil, že toto je niečo neobyčajné, príjemné a milé a s paňou Zinou že vstúpil do dediny nový duch, bodrý a jarý.

Len Matúš Repka ešte vždy mlčal.

Matúš často hútal nad poslednými udalosťami. Prítomnosť panej Ziny v Pavlovke, ktorú si nikto dosiaľ nevybral za letovisko, bola mu záhadou. Prišla — nevedno odkiaľ, a vpila sa do rečí chlapov i žien, hovorí s nimi, usmieva sa a zas mlčí, koná svoje cesty na Sukko, a keď sa spýtaš Martina: kto je to, tá Zina, a čo tu chce? — Martin pokrčí plecom a povie: Neviem!

Veď i sám Martin je v bludnom kruhu. Prišiel, ukonaný svetom, chcel rukami-nohami zabŕdnuť do spokojnej práce, aby našiel akúsi postať, pokoj a rovnováhu, aby sa obzrel, čože to vlastne je, pred čím kedysi zutekal, a aby si našiel pre seba miesto v tom závane víchríc a zvuku práce — a hľa, vidí: rozťali sedliakov na dve nerovné strany, menšia má silu vo vačku, väčšia v počte a on stojí medzi nimi uprostred. Víchre dujú hneď s tej, hneď s druhej strany a medzi tými dvoma stranami stáť nemožno, lebo ho víchre smetú. Avšak prv, než by si mohol rozmyslieť, prichádza cudzia žena, Zina, vystiera za ním neviditeľné ramená, sputnáva ho neviditeľným pradivom a vlečie ho… vlečie… Kam? K sebe? K tým či k oným? Nevie. Martin vie jedinú bezpečnú pravdu: že Betka je pekné, ružové dievča, avšak cesta k nej že je samá hať…

Preto ho stále čosi bolí.

V jednom z týchto posledných dní prekvapil starý Tremboš Martina neočakávanou narážkou:

— Tak sme si so starou rozmýšľali… či by si sa predsa nemal oženiť… s Annou.

Martinov zrak rozdrapil sa zo široka.

— To vy…!?

— Tak… My… Dosť zlých rečí sme sa napočúvali… A potom… akosi ľúto človeku. Nemôžeš ju nechať tak… v hanbe.

Starej Tremboške bolo trpko. Nerozumela teraz svetu. Raz tak a raz zas tak. Spomenula len na pol slova:

— Aj pani Zina hovorila…

Na Martina dopadaly slová hlucho ako hrach a nevstupovaly do vedomia. Len na povrchu, na spánkoch šumely — a či to bola vzbúrená krv? Blysla ním spomienka na nedávny deň: obloha, piesok, a more, to všetko v plameni polnočných očú, to všetko v plameni horúcich bozkov — a dnes: Mal by si sa oženiť s Annou… i pani Zina hovorila… To všetko, čo žije, to všetko, v čom väzí, je ani krútňava, ktorá sa so dňa na deň rozrastá, zosilňuje a prehlbuje, a jestli si sa včera nazdával, že si hore, dnes padáš dole a nad tebou šumí a hučí a reve všetko, čo je nad tvoje sily, čo nemôžeš zachytiť, zvládnuť, ba ani pochopiť.

— Anna… nie je zlá. Tetka Stráňavová si ju chválila…

Martin vybehol z domu.

Starí stáli v izbe proti sebe, tvár roztiahnutú do rozpačitej bezradnosti, a cítili: ťažko radiť. Kedysi tak… a dnes naopak. A Martin je dosiaľ zjašený, ešte sa poriadne po okolí neobzrel a ničomu sa tu nerozumie. Až neskoršie… dá si povedať.

A Tremboš si odľahčil:

— Asnáď mu aj pani Zina povie…

A tým sa u nich všetko skončilo. Avšak to nebol ešte koniec.

Tetka Stráňavová bola ani boží mlyn a mlela historiu. Od chalupy k chalupe — s výnimkou Repkovho domu — roznášala chýr:

— Martin sa udajne ide ženiť…

To bola zpráva ani päsť na oko. Čeľusti povolily, ústa sa otvorily:

— Nevravteže! A koho si…

— Nuž… starí chcú, aby si vzal… Annu.

Ženy zjajkly v udivení. Mnohí chlapi však dlaňou do kolien udreli, až vystrelilo, a rozrehotali sa:

— A ono… Martina sa starí pýtali…?

Stráňavová zostala odpoveď dlžná, a odbočila:

— Anna je dobrá dievka… Veď — večná hanba Matúšovi, že ju… vyhnal.

Odchádzala ďalej, do druhých chalúp, opakovala tie isté slová a všade zaštepila dušu žien zvedavosťou. Len chlapi, nedomýšľajúc sa významu týchto rečí, zprvoti hmkali, potom však pohadzovali hlavami a hovorili:

— Eh, ktože by sa staral… o babské pletky!

Keď sa Matúš Repka stretol za dedinou s Martinom, pristúpil k nemu blízučko, pozrel sa mu otvorene, trocha strmo do očú a zamlknuvši na chvíľku, vravel:

— Je to pravda?

Martin najprv neisto zažmurkal očami, sklopil zrak k zemi. Tá otázka šibla ho bolestne ani korbáč a on, hoci vedel, o čo ide, spýtal sa ticho:

— A čo?

— S Annou…

Martin si uvedomil všetky tie reči, čo tetka Stráňavová roznášala po dedine. Pripamätal si i ktorýsi nedávny večer, keď sa vracal zo Su-Psechu okolo Stráňavovho domu. Anna stála pri plote, a keď ju pozdravil, odpovedala radostným hlasom, vystúpila na cestu a vravela: — Nuž čo, Martin… ešte sa hneváš? Nebola v tých slovách vyzývavosť, skôr dôvera a nádej, ktorou ju nezodpovedne živily zlé jazyky a zámerné reči. Martin vtedy hodil rukou a odišiel ďalej bez odpovedi. Teraz tu stojí pred Matúšom, ktorého má rád, a mal by mu odvetiť. Čo, čo však povedať Matúšovi?

— Neviem, Matúš, na môj dušu sa tomu nerozumiem… Odkiaľsi sa reči narobily, a ja som s Annou odtedy… od prvého razu ani nehovoril… Nevyznám sa.

— A domá u vás… čo?

— Aj otec mi hovoril. Vraj… rozmysleli sme sa… nemôžeš ju nechať v hanbe… A kedysi… bol by ma z domu vyhnal, keby som Annu čo len spomenul.

Martinovu tvár prešiel zatrpklý úsmev. A Matúš vidí: skutočne, Martin nevie o ničom. Martin sa dostal do rečí, nevie ako, zlé jazyky poskakujú s chalupy na chalupu ako nebezpečné plamene a treba hasiť, aby nevzbĺkol požiar. Ako však hasiť?

Vo vzduchu trblietaly sa zlaté nitky slnka. Zalialo vinohrady ako teplý dážď, vinohrady sa v ňom kúpajú a keď nad nimi poskočí ľahúčky vietor, slnce kvapká so zelených listov a vpíja sa do zeme. Sukkovské hory nakaderily hlavy a v hlbokých, prervaných brázdach sedí tam modravá tieň. Po hladine mora ako lastovičky skĺzajú rybárske vetrilá. Vysoko vzdulo sa bezoblačné nebo.

— Vidno… u teba sa pravdy nedozviem, — hovorí ľahostajne Matúš. Potom ani čoby na všetko zabudol, zaškeril sa veselo do vyhriateho vzduchu a pýtal sa:

— A pani Zinu… ešte vozíš na Sukko?

Martin bol rád, že zadul nový vietor, a usmial sa tiež:

— Ešte. Teraz však… s tým ihriskom…

Matúš však hodil rukou, ako keby chcel povedať: komédia! Nevravel však nič a rozišli sa.

Dochádzajúc k vyšnému koncu dediny, počul Martin radostný detský krik. Pod stromami, na urovnanom ihrisku, hraly sa deti, prebehávaly s miesta na miesto, kričaly, šťuchaly sa a niekoľko chlapcov knísalo sa na konároch vysoko v slnečných korunách stromov. Niektoré dievčatká prevíjaly na zemi decko, iné zas hupkaly s nemluvniatkami v kruhu a všade sa ozýval radostný smiech. V tôni javora stála pani Zina a pri nej dvaja mužskí. Čítali čosi v novinách a živo debatovali. Martin poznal toho s priezračnými rukami, čo vysedával po večeroch u Petráňa… a ten druhý, s hustou bradou… Aha, Procenko, spomenul si Martin, a súčasne si pripamätal svoju rozmluvu s Matúšom, keď sa kedysi vracali z Anapy domov.

Pani Zina, otvárajúc noviny, vybehla Martinovi v ústrety.

— Hľa, Martin… už ktosi napísal aj o našom ihrisku!

Martin prebehol zrakom tých niekoľko riadkov. Nuž — to nie je zlé. Pochválili Pavlovských… za ihrisko. I Zlatníka spomenuli, že sa zaslúžil. A ešte… ostatné obce su-psech-varvarovského sovietu môžu si brať príklad z Pavlovky!

Martin číta v novinách. Zina číta v jeho tvári. Pery sa jej zachvievajú, oči sú hlboké a spokojné, nevieš však, čo sa v nich skrýva.

— Ktože to asi písal? — pýta sa so strojenou zvedavosťou pani Zina. — Neviete, kto je v Pavlovke roľdopom?

Martin pokrčil ramenami a neodpovedal. Bol rád, že sa o ihrisku hovorí aj píše, a myslel si: pani Zina sa zaneprázdni. Bude žiť s deťmi a zabudne na Sukko. Nebude ho mučiť, vyzývať a vábiť, nebude sa mu vpaľovať do duše svojimi žeravými očami, nebude ho opriadať nebezpečným pradivom a strhávať do tej krútňavy, ktorej sa Martin bojí a ktorej si zas žiada, aby svoju okyptenú mladosť naplnil po okraj všetkým tým, čo vypustil z ruky a neznal. V jeho podvedomí sa chvela obava, strach, bál sa tých nebezpečných očú, ktoré sa temnely ako hlboké tône, a zachraňoval sa márne spomienkou na Betku, ktorá bola otvorená, jasná a čistá sťa poľný kvet.

Pani Zina sa pritočila k Martinovi, v každom oku mesiac v jazere, a tlmeným hlasom sa pýtala:

— Martin… poveziete ma zajtra na Sukko? Otázka zasiahla Martina ako blesk. Čosi sa v ňom vzpínalo ani naľakaný kôň, čosi sa rvalo s tej mocnej reťaze, na ktorej bola prikutá jeho vôľa, chcel by zaryčať, rozmnožiť riavu, čo hučala v spánkoch a v hlave, vo vedomí, chcel by skríknuť: nie! — až by sa slnce roztresklo a spadlo k zemi… šibol však bezradne ramenom, sklopil zrak a s rozpakom v tvári odvetil:

— Poveziem…

Až potom len, ako by tá otázka nebola vôbec dôležitá, spýtal sa ledabolo:

— A s ihriskom…?

— Nech sa s deťmi Betka zaoberá… Poradím jej. A potom… ja s nimi môžem len po rusky, a ony predsa dokonale nerozumejú — sú to ešte len deti. S Betkou im bude lepšie.

Čas zmeravel a chvíľka bola mŕtva. Pani Zina zpod dlhých mihalníc pozorovala účinok svojich slov. Martin však zachoval pokoj, obrátil sa a pozoroval, ako deti pomaly odchádzajú domov. Počul, ako pod javorom ten cudzí dokazoval čosi tlmeným hlasom poštárovi, a zachytil len jednotlivé slová.

— … to všetko treba… pre sovietsku vlasť.

Procenko privrel oči a neodpovedal. Potočil sa čelom k dedine. Nad dedinou, presekávané šikmým slncom, zhlboka oddychovaly bujné vinohrady. Kamenné ohrady medzi nimi belely sa v húšťavách viniča. Po chodníčkoch kde-tu schádzali k dedine hospodári.

— Burgundské dozrieva, — hovorí Procenko, — po nedeli treba ho už rezať.

Po ceste s polí prichádzal Matúš so sekretárom Zjazulinom.

— Kto je to… ten druhý?

— Sekretár buňky, — odpovedá Martin Zine a vychádza im v ústrety. Pripojuje sa i Procenko a kráčajú dole dedinou. Na ihrisku zostala len Zina s tým, ktorého veľmi dobre pozná. Pozerajú sa za odchádzajúcimi, ktorí sa hlučne dohadujú, rozhadzujúc rukami.

— Ej, keby toho tak… ku všetkým čertom…! — hodí hlavou za Zjazulinom a obracia sa do Petráňových vrát. Zina však ešte dlho stojí na svojom mieste, belie sa v šerej tôni stromov, na ktoré padol ľahký súmrak, stojí a vpíja sa do vlastných myšlienok, tajomných ako je ona sama…

U Matúša rozsadili sa mužskí na podstienku.

— A čo ty… hen s tým su-psechským? Akosi družne…, — obracia sa Zjazulin k poštárovi. Jeho hlas bol zvučný, živý, avšak za ním stála vážnosť a ostražitosť.

Procenko sa zachmúril. Vycítil v slovách Zjazulina upodozrievanie a cítil sa urazeným. Preniesol sa však cez nevoľný pocit, prehltol ostrejšiu odpoveď a vravel:

— Tak si už dávno myslím… treba človeka skúmať. Niekdy sa ti vidí: človek-anjel… a na jednom slove sa ti v čerta zvrtne. A ten tam — parom ho vie — do žalúdka nevidíš…

Zjazulinove pery sa zachvely v úsmeve.

Po dvore prechádzaly sliepky a jedna za druhou vyletúvaly na pánt, mávajúc hlučne ťažkými krýdlami. Zjazulin sa znovu usmial, vystrel ruky hore nad hlavu a povzdychol:

— Hu!… a ja dnes… ešte najmenej do polnoci!

— Ihrisko naše ste si všimli?

— Tam hore? Na vyšnom konci? — obracia sa Zjazulin k Repkovi. Procenko zatiaľ využíva príležitosti, obracia noviny a hľadá článoček.

— Tuto-ľa, už aj v novinách Pavlovských vychvaľujú…

Zjazulin i Matúš skláňajú sa blízko nad noviny, premáhajúc očami súmrak. Martin ich sleduje spytavým zrakom a tají radosť. Hľa — Pavlovka môže byť vzorom ostatným dedinám. Plní svoje kultúrne úlohy.

Matúš však fíknul zpomedzi zubov a oči sa mu roztvorily dokorán udivením a zlobou.

— Čo?… Čože?… „Občan Zlatník odviezol kamene…“?

Zjazulin stiahol obočie a vrásky nad nosom sviazaly sa mu v pevný uzlík.

— Kto u vás zvykne dopisovať do novín?

Matúš rozhodil bezradne rukami a slová sa mu drobily medzi zubami v nesrozumiteľné zvuky.

— Nikto nepíše, pokiaľ viem… iba keď niekedy ja… malú zprávičku… — vysvetľoval napokon prekvapene.

Martinovi bolo to všetko príliš nepochopiteľné. Aké čudné — Pavlovských po novinách vychvaľujú, že idú po sovietskej línii… a tuto hľa: Matúš, ktorý by za soviety dušu dal, i Zjazulin, sekretár buňky, máločo z kože nevyletia! Nemohol si to nijako srovnať v hlave. Pozoroval Zjazulina: mihá rozčulene očami, hneď otvára, hneď zas skladá noviny a potom vstáva, aby sa shŕbil a ruky vrazil až po ľakte do vačkov. Matúšovi na čele navrela hrubá rozsocha žíl. Svaly na líci sa mu kŕčovite napínaly, ako svieral čeľusti a stískal zuby, a bolo vidno, že vo vnútri kdesi bojuje ťažký boj. Napokon vstal, obrátil sa zoči-voči k Martinovi, zpod čiapky trčaly žlté vlasy ako slama a obočie, tiež ako slama, sa naježilo:

— Ty si to písal, Martin… priznaj sa!

Tri páry očú spočinuly na Martinovi ako ťažké kamene. Pochopil teraz… čosi je zlé, to, z čoho mal pred chvíľkou ešte radosť, mení sa v ostrú zbraň — proti komu? Proti týmto trom? Proti všetkým, ktorí ako oni dňom i nocou nespia, chodia cestou-necestou, pracujú, bijú sa, odbíjajú sa a horia ani fakle?

Chcel sa brániť, chcel vysvetliť, chcel vyvrátiť Matúšovi túto nešťastnú myšlienku, hlas sa mu však zlomil ako suché raždie a naprázdno, akosi bez zvuku vravel:

— Nepísal…!

Zjazulin studeným, oceľovým tónom precedil:

— Dozvieme sa skoro.

Hneď nato odchádzal s poštárom ku Su-Psechu. Matúš ich odprevádzal za dedinu.

Martin zostal sedieť na svojom mieste. Bol odrazu sám sebe cudzí, v cudzej dedine, medzi cudzími ľuďmi. Jediný Matúš bol človek, ktorému chcel a mohol by veriť. A tuto hľa — zjaví sa článoček o Pavlovke, a oni hneď ani keby palicou žďuchol do osieho hniezda. Martin nerozumie, prečo by mal byť zlý ten článok, vidí však: Matúš i Zjazulin ani čerti. Musí byť zlý. Bo Martin verí týmto ľuďom. Prečo však Matúš, tento dobrý a úprimný kamarát, ukáže priamo naňho: Ty si to písal! — a prečo má oči hneď plné žlče? A či je Matúš presvedčený, že práve on by mohol podnikať zlé veci a škodiť?

— A čo ty, Martin… sám si zostal?

Tak sa pýtala Repkova žena, keď vybehla z domu na dvor dávno po tom, ako ostatní odišli smerom k Su-Psechu.

Martin sa rozpačite obzrel, prešiel rukou ťažké čelo a bez jediného slova odchádzal k domovu.

Na vŕšku, tam, kde sa biela cesta svažovala nadol, všetci traja sa zastavili.

— Musíte toho mladého Tremboša vyskúmať, — obracia sa Zjazulin k Matúšovi.

— Postarám sa už…, — prediera sa Matúš hŕbou myšlienok, ktoré ho odrazu zavalily. Bola mu tak nepríjemná táto udalosť, a rozpomínal sa na všetko, o čom kedy s Martinom hovoril, či by snáď nenašiel nejakú nitôčku, po ktorej bolo by možné bezpečne ísť k rozriešeniu. Mohol sa skutočne v Martinovi mýliť. Hoci aj prešiel Martin svet, no bol to svet iný, cudzí, a potom… bol synom starého Tremboša. U Trembošov v dome razí starinou, a je to, ani keby od časov revolúcie neotvorili okná, nevymenili vzduch. I reči vedú sa tie isté ako kedysi, a jestliže predsa starý Tremboš hovorí o dneskajších veciach, stojí proti nim ako dub. Martin ten vzduch dýcha, tie reči počúva a vstrebáva do seba odporný zápach rokov dávno minulých, pre ktoré niet už a nebude nikdy návratu. A Matúš si uvedomuje, že nesmie podliehať prvému dobrému dojmu, že musí Martina ešte za dlho prevracať na rub i líce, musí sa hlboko a pozorne započúvať do jeho slov a hľadať v nich skrytý smysel, ktorého tŕň bol by snáď namierený proti nemu, proti nim…

— Tak ty myslíš… vy myslíte, že tú chválu na kulakov písal on?

Zjazulinov zrak zavŕtáva sa do Matúšovej tváre, avšak ťažko čítať v tme, ktorá sa srážala a hustla v kroviskách okolo cesty. Matúšovi bolo ťažko odpovedať.

— Neviem. Tak som si myslel — zkúsiš ho. Možno, že sa vyzradí, keď priamo udreš. Tak mi to len na um prišlo. Nuž a potom… kto by to mohol byť?

Matúš pokrčil ramenami.

Zpomedzi húšťavy hôr predral sa mesiac a zostal nastoknutý na vrcholci Špičiaka. Uškieral sa nad zúfalým zavýjaním psov, ktoré sa vznášalo z tmavomodrej doliny a od sadovníckych búd, a medzi touto miešaninou psích hlasov a ticha vynikol náhle jasný zvuk, ktorý sa vlnil, mohutnel a zas slabnul, pohltený širokým spiacim priestorom. To parník zastal pred Anapou a zažmurkal slabými svetlami. Ostatne nevedno, či sú to svetlá parníka, alebo veľké hviezdy, hojdajúce sa na vlnkách prístavu.

S času na čas, z rozličných strán, vo vinohradoch sa ozvaly výstrely. Vartáši chodili po zelených chodníčkoch, objímali sa s dievčatmi a tie sa im v náručí vlnily práve tak ako harmonika, ktorá hystericky plakala, klebetila a ujúkala do sladkej noci.

Zovšadiaľ voňalo ovocím, prírodou a láskou.

— Zajtra cestujem do okružného sovietu. Zastavím sa aj v redakcii. Snáď sa nám podarí vypátrať pisateľa… toho článku.

Pri týchto slovách podal Zjazulin Matúšovi ruku a vykročil. Za ním i Procenko rozbehol sa po bielej ceste. Matúš potom ešte dlho stál sám so svojimi myšlienkami a pozeral sa za nimi, ako sa vždy viac zamotávajú do striebornej siete mesačného svetla, dokiaľ nezmizli v zákrute cesty…

Toho istého večera ešte stretol sa Martin s Betkou. Prichádzal práve ku dvoru, keď Betka vybehla od nich z domu a volala ešte za starou Trembošovou do pootvorených dverí:

— A povedzte Martinovi, aby hneď z rána zapriahol!

Tremboška, zatvárajúc dvere, zamrmľala čosi v odpoveď. Nevidela, že pri vchode do dvora stretla sa Betka s Martinom.

— Ach, — tu si! Že vraj máš zajtra z rána zapriahnuť. Pani Zina chce ísť na Sukko.

Betka bola krásna v tejto mesačnej noci. V očiach sa jej jagaly dve veľké hviezdy. A keď tu tak stála, zlatovlasá a driečna, v zvlnenom jase mliečnej žiare, keď sa jej veselý hlas rozliehal mäkkým a sladkým vzduchom, neubránil sa Martin, aby nepovedal:

— Nech ide celá pani Zina k čertu!

Betka sa naň prekvapene pozrela tázavým zrakom.

Martin vysvetlil:

— Radšej by som teba vozil, Betka. A to nie len na Sukko, ale… všade a vždy… Taká si — neviem aká…

Betka sa rozosmiala zo široka a úprimne:

— Čo ty táraš, Martin! — a ľahko ho udrela po ruke. Potom si založila ruky za hlavu, vzdychla zhlboka a po chvíli vravela:

— Tak je mi niekedy smutno…

Na konci dediny vrešťala harmonika. Mládež išla do Su-Psecha.

Martin sa zachytil Betkinej poznámky a nepopustil.

— Smutno… I mne je smutno. Nikoho tu nemám. A keby sme tak my dvaja… keby si zajtra zas večer prišla… a napozajtre…

Betka mlčala. Bolo jej dobre, hviezdy padaly jej do duše sťa zlaté zrno a ťažká vôňa zo záhrad a vinohradov naplnila ju sladkým omámením.

Pri kamennej ohrade dvora stála lavička. Posadili sa na ňu a vdychovali zhlboka vzduch noci.

— Vidíš, Betka, — začal nesmelo Martin, berúc ju za ruku. — Pochodil som toľko sveta, že sa mi až odnechcelo. Tak naraz to akosi na mňa prišlo… a ja len domov, domov. Nič ma tam už nemohlo udržať, vždy som si predstavoval len náš dom, role, Pavlovku… a že budem pracovať a uspokojím sa. A že sa ožením, budem sa starať… a že budem mať aspoň pre koho žiť. Akýsi cieľ… a vtedy musí človek stáť na tvrdom. Teraz, keď som prišiel domov, nenachádzam ani to ani ono. To ti je strašné, Betka, keď je človek medzi ľuďmi tak sám…

Betka počúva a nerozumie všetkému. Vie len, že Martin je dobrý, že ho však asi niečo trápi, a keby vedela, čo je to, chcela by mu pomôcť. Martin pokračuje:

— Pozri sa, tu za tou ohradou mali sme kedysi složené drevo. Nik ho však nepílil ani nerúbal. Pod ním bola jama, kameňom vyložená a prikrytá doskami, a v tej jame ma otec skrýval pred asentýrkami. Inokedy zas behal som po horách… tam však bolo tiež nebezpečne. Napokon ma to už najedovalo — to keď nastupovali bolševici — a ja som zutekal z domu. Aj tak som strelil capa. Keby som sa bol pridal k partyzánom… ako tuto Repka Matúš, bolo by lepšie. A to teraz tak akosi… taký cudzí som, a medzi cudzími. Nik mi neuverí, že som zutekal z chlapčenského nerozumu, a pre tú vec… hen s Annou.

— A veď sa vraj ideš s Annou ženiť, — namietla Betka.

— Aj ty si to počula… — a kútiky úst sa mu zaviazaly do trpkého úsmevu. — To ľudia hovoria… a ja o ničom neviem. Keby som však vedel, že by si ma chcela ty, Betka… Betuška, rozkričal by som to do celého sveta!

Stisol jej ruku a pritúlil ju bližšie k sebe. Nevravela nič, len malinové ústa pootvorila a dýchala prudko v pocite náhleho šťastia. A keď ju začal hladkať po vlasoch, keď ju zvrátil do svojho náručia, keď zamknul jej pootvorené ústa dlhým bozkom, odpovedala mu rukami, ktoré oddane zavesila okolo jeho šije.

Martin v tom okamihu pocítil, že nie je na svete sám, že nestojí v cudzej a neznámej barine, ktorá sa pod jeho nohami nebezpečne rozostupuje, otvára studenú, čiernu gambu a mlčí; uvedomil si, že toto je za dlhý čas prvý krok, ktorým vstúpil na pevnú zem, a poddal sa úplne mohutnej vlne šťastia, ktorá ho zaliala.

Odprevadil ju k Petráňovmu domu. Nemohli sa nijako rozlúčiť. Po oblohe putoval obrovský mesiac a bolo to ako pred nočnou slávnosťou, keď zažnú prvý lampion. Dva páry hviezd Veľkého voza tančily štvorylku. Zem vzdychala zhlboka v sladkom mámore noci a záhony kvitnúcich ďatelín sa ani nepohly v hustej medovej vôni.

— Dobrú noc, Betka!

— Dobrú noc, Martin!

Dobrá noc…