ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavlovský chotár prilepil sa na juhovýchode k chotáru varvarovskému. A Varvarovci dobre nažívali s pavlovskými, tak ako sa na súsedov patrí. Jestliže pavlovský pastier zahnal statok na varvarovské pastviská, spásali varvarovskí na súsednom. Len muziky odbavovali s najväčšou žiarlivosťou a z Varvarovky do Pavlovky na muziky prichádzali len dvaja-traja najodvážlivejší bitkári. A hoci sa pavlovskí mládenci nikdy nikoho nebáli, predsa medzi nimi bitkárov nebolo.

Zamotané to bolo so sviatkami. I v Pavlovke i vo Varvarovke boli katolíci, preto bolo nepochopiteľné, prečo si Varvarovka odbavovala sviatky riadne a pavlovskí vždy až o týždeň neskoršie. Bolo to veľmi veselé, lebo za týždeň po pavlovských slávili vždy pravoslávne sviatky Rusi, tak že víno tieklo a muzika hrala vždy za tri týždne bez prestania, aby ľudia pochopili milosť a dobrotu božiu a vystreli raz za čas svoje ustaté údy.

Slnce vždy pripekalo, obloha bola vždy jasná, i pri tej práci bolo dosť veselo žiť. A tak ťahaly sa dni ani med, sladké cez poludnia a ešte sladšie za večerov, a tieto dedinky, vklínené medzi hory a vrchy, žily a oddychovaly a málo dbaly toho, aké vetry dujú zpoza morí a po širokých diaľkach zeleného sveta.

Maly svoj soviet, do ktorého si volily svojich zástupcov. Sedávali chlapi v obrovských baraniciach v su-psechskej škole a rokovali. S času na čas zablikaly okná škôl v ostatných dedinkách, sišli sa chlapi i baby i mládež na schôdzu, vyvolili komisiu, akú bolo práve treba voliť, pokričali si, popľuvali zem a pohrýzli slnečnicových semien, a rozišli sa domov.

Niekedy boly schôdze divoké. Vyvolení členovia sovietu obracali sa ani mlynské koleso v prúde rečí a výkrikov, dym plával miestnosťou v šedivých mračnách a z tých ani keby boh hovoril ohňom a sírou:

— Súdruhovia, dajteže mi slovo…!

— Dosť rečí!…

— Ja vám vysvetlím… — kamaráti, súsedia…!

— Nechceme!…

Boly časy, keď i predsedovia KKOV-ov, čiže roľníckych výborov obecnej svojpomoci, až k zemi sa hŕbili pod ťažkým obvinením celej dediny a odnášali si zo schôdzí zlé splátky svojich falošných účtov. A v takých prípadoch dlho sa hovorilo po dedinách, rozdúchávaly sa iskierky súručenstva, pospolitosti a vykúvaly sa pomaly reťaze, spájajúce zdravé jadro dediny v pevný záujmový celok.

Dych jednotlivcov sa vyrovnával.

Zo široka oddychovaly — dediny.

Vo Varvarovke už dávno pohundrávali na kováča Polykarpiča. Do paroma vraj s takým KKOV-om, keďže doň len platiť treba. A hoci by to bolo len niekoľko kopejek do roka, za takéhoto predsedu i to škoda.

Polykarpičovi dlho vrela pod nohami zem.

Až len nedávno — z takej sprostej príčiny vzbĺkol požiar.

Anton Selecký, jeden z najchudobnejších Varvarovcov, pracoval na vinohrade v tých dňoch, keď slnko do žerava roztápalo vzduch i zem. S večerom vrátil sa domov, navečeral, ľahol si a nariekal. Hlava bola ani v ohni. Jeho žena, Marfa Safronovna, mohla si vymýšľať najnemožnejšie lieky — nič nepomáhalo. A tak sa vybrala napokon ku kováčovi Polykarpičovi.

Polykarpič sedel s niekoľkými chlapmi v kuzni a pil.

— Ty si predsedom KKOV-ov, tak napíš môjmu ceduľôčku na bezplatné liečenie. Hlava sa mu ide rozskočiť — tak sa mi vidí, že sa ho úpaľ chytil, — hovorí Safronovna a plačlivo smrká do dlane.

Polykarpič sa zvŕtol na nákove a zlostne blysnul očami:

— Teraz si spomenieš na Polykarpiča? A o polnoci si už prísť nemohla? Teraz už ani mŕtvych do neba nepúšťajú. Ráno si príď. Ráno ti ceduľku napíšem.

— A teraz…?

— Nenapíšem…!

Zatočil sa celý svet v očiach Safronovny — a potom tma.

Vybehla z kuzne na cestu, na sviežom vzduchu jej v hrdle odľahlo a kričala:

— No veď dočkaj, dočkajže ty… ty korhelisko, ja ti osladím tvoje predsedníctvo!… Človek by mu mohol pod nohami zdochýňať — a jeho od pohárka neodvedieš!

Beží, beží za cestou, psi ju sprevádzajú brechotom a na oblohe — čudná vec — hviezdy sa trasú v teplej májovej noci.

— Ja ti už len ukážem, čo je povinnosť a aké právo má chudoba. Ja — ja som ženská sovietska — a vyznám sa!

V družstevnej predajni, okolo ktorej Marfa bežala, zavolal ktosi z otvoreného obloka:

— A čože je vám, Safronovna, či vám strechu nad hlavou zapálili?

V predajni sedel predavač a ešte Dmitrij Vasiljevič Zjazulin, sekretár komunistickej buňky pri soviete.

— Nezapálili, — hovorí Safronovna, — Polykarpičovi však treba strechu zapáliť!

— No…!? — čudujú sa za oblokom hlasy.

— Môj leží v horúčke, slnečný úpaľ sa ho chytil, a Polykarpič ceduľku k lekárovi nenapíše. Naslopaný je až no. A že vraj ráno je času dosť.

Marfa nestačí členiť reč. Leje sa z nej ten prúd zpenených hlasov do modrej noci, noc leží sladká a vášnive vyzýva podmaľovanými očami hviezd.

— Ja som ženská sovietska… so mnou nech si nezahráva…!!

Obaja chlapi vyšli do noci pred dom. A sekretár hovorí:

— Upokojte sa, Safronovna. S Polykarpičom budeme v týchto dňoch robiť poriadky. Pošleme naň revíziu… práve sme o tom hovorili. Pôjdete aj vy na Polykarpiča s revíziou. Veď my vás známe, vieme, že… no, že ste ženská sovietska. A teraz len choďte k felčiarovi a povedzte mu, že vás ja posielam. On k vám už zajde a poradí.

Marfa sa strhla a letí tunelom noci.

Zašiel k nim felčiar, Antona obzrel a poradil:

— Nemocnica!

A v brieždení, keď ďaleké ešte slnce vypilo už hviezdnu rosu noci, drkotal voz cez úvaly a vrchy k Anape. Na ňom ležal Anton Selecký, zrelý pre nemocnicu.

Hneď v nasledujúcich dňoch prišla k Polykarpičovi revízia. Dvaja sedliaci a Marfa Safronovna.

— Tu je všetko, — hovorí potmehúdsky Polykarpič, — papiere, účty, knihy. Vŕtajte v nich, ak viete!

Vŕtali dlho, až sa dovŕtali. Prekrásny poriadok zaviedol Polykarpič v svojpomocnom spolku! Stroje nepožičiaval potrebným, zato bohatým gazdom hocikedy. Dotazník sovietu, koľko zrna na sejbu bude treba spolku, zostal bez odpovedi, hoci bolo známe, že mnohí gazdovia pýtali si pôžičku zrna. O tom, komu boly vydané poukázky na bezplatné liečenie, nebolo vôbec žiadnych záznamov.

Z týchto troch revizorov bola Safronovna najgramotnejšia.

— Spisuj protokol, Marfa, — hovorili tí dvaja.

— Ej, ste vy len chlapi, — uškiera sa zlostne kováč, — fúzy len zpoza sukne vytŕčate.

— Ty teraz čuš, — zahriakli ho zrazu všetci revizori. A Polykarpič videl, že zabŕdol do tejto historie po uši, zlosť ho naplnila horkým prúdom a musel dobre stískať pevnú hať zubov, aby sa prúd nevylial a nevzkypel prv ako treba.

A práve vtedy, keď Marfa pichla za posledné slovo protokolu obrovský bod, vovalil sa do izby sekretár KKOV-u.

— Vítaj, Lavrentevič, — ide mu kováč v ústrety, no nestačil urobiť tri kroky a Marfa volá:

— Tu je protokol… podpíš sa! Obaja sa podpíšte. Tak i treba.

Kováč zastal stred izby, zakymácal sa ani strom vo víchrici a zaťal päste. Čiernym haluzím vlasov, ktoré mu do očú spadúvaly, šľahaly žeravé blesky pohľadov a krv zaliala mu špinavé hrdlo. Konečne vybuchol:

— Ty mi tu… baba sprostá… v mojom dome nehuč a nerozkazuj! Ešte slovo a z domu ťa vykopem, až sa… Vtedy ti bude tvoj protokol dobrý!

— Zle robíš, Polykarpič, — hovoria chlapi a chcú ho upokojiť. — Podpíš protokol a basta.

— Nepodpíšem!

A od tohoto slova už kováč neodstúpil.

Odišli.

Schyľovalo sa k nedeli, na ktorú bola oznámená schôdza. V soviete sa rozhodli dať do programu i zprávu o činnosti KKOV-u. Upovedomili Polykarpiča, aby sa mohol pripraviť. Ten však len zamával rukami, zasmial sa a odpľul si vysokým oblúkom — vraj — na celú tú komédiu.

Safronovna obišla si po dedine baby.

— Takého predsedu treba poslať do horúcich pekiel, — rozpráva všade a rozhadzuje rukami, — z takého ide len zkaza na nás na všetkých. Pomyslite si len… — a teraz vypočítava všetky hriechy kováčove. Počúvajú vo všetkých chalupách, na dvore i na záhumní, ženy sa rozpaľujú a kričia, podupávajúc hlucho bosými nohami. Všetky pohľady sa slievajú a spájajú v jeden zlostný, ktorý sa nepriateľsky navalil na kováčov dom.

— A v nedeľu že by ste prišli všetci na schôdzu!

— Už sa len neboj, Safronovna, prídeme!

V nedeľu v škole hučali ani na bazáre. Všetky lavice boly plné. Všetci chlapi si z machorky skrútili cigaretľu. Všetky baby rozprestrely pred seba vreckovky a hrýzly slnečnicové semienka. Mládež sa šťuchala pod oblokmi a v kútoch a starci si odpľúvali a odkašľávali.

Mračná dymu a suchý zvuk luštených semien roztrhol hlas predsedov od povale až na zem. Predseda schôdze otvoril shromaždenie.

— Na programe je zpráva o činnosti tunajšieho KKOV-u za posledný rok. Zprávu podá jeho predseda. Súdruh Bugajov, — obracia sa na Polykarpiča, — udeľujem vám slovo!

Kováč šibol po predsedovi schôdze posmešným okom, vstal a začal:

— Súdruhovia, občania… vy mi už prepáčte. Ja len tak kladivom po nákove… Rečniť však neviem. — Tu sú papiere, knihy, pohrabte sa v nich…!

Smiechom sa otriasla celá škola. Starčekovia sa až zadŕhali a ženy vykrikovaly:

— Netreba rečniť!…

— Povedz… tak prosto, čo… si robil!…

— Prečo si mne, vdove, pluh nepožičal…?

— A ceduľky,… ceduľky k felčiarovi…!

To volala Safronovna.

Rozhliadol sa kováč dookola, zaškrípal zubami a zahnal sa na kohosi do prázdna: — ty kuš!

Predseda schôdze napokon predsa sa vymotal z húšťavy kričiacich hlasov a sám teraz volal:

— Občan Bugajov, tak to nejde. Pripomínam vám vašu povinnosť! Podajte zprávu!

— Áno, — volajú hlasy, — začni už raz!

— Nehuč! — osopil sa znovu Polykarpič na kohosi neznámeho. — A vinu toho, že náš KKOV neprejavoval činnosti… svaľujem na… soviet a buňku strany…! Nestaraly sa…

— To je lož, — vyskočila Safronovna, — sám sa nestaral!

A znovu celá škola zahučala.

— Občan Bugajov, pokračujte! — kričí predseda.

— Ja som dokončil! — odfŕkol kováč a utiahol sa do úzadia.

Všetci priamo ani čoby zmeraveli. Až jedna zo žien vykríkla:

— Nech Safronovna povie!

— Pravda, — pripojujú sa všetci, — ona vie najlepšie!

Predseda žmurkol na Safronovnu. Tá však už sama vybehla pred lavice, v ruke protokol, a začala:

— Ľudia boží, verte… ani svine všetko dorýpali. A všetko proti zákonu. Veď pravda, zákon stojí za chudobu… a oni… proti nám. Tu, tu v protokole — všetko sme zapísali… Počúvajte!

A začala čítať protokol. Oheň a síra padaly na hlavu kováčovu. Ženy jajčaly, chlapi sa uškierali škodoradostne a Safronovna je ani živá božia kázeň nad zástupom. Zástup sa zvlnil, zakolísal.

— Tri razy som k Polykarpičovi zašiel za zrnom… vypožičať… tri razy sľúbil a nedal, — hovorí jeden gazda.

— A ja som zas vlani vejalku potrebovala, — spomína vdova, — mne nepožičal, kulakovi však hej… veď on vie, ktorému…!

— Čuješ? — volá Safronovna kováčovi do očú, — a ešte si protokol nepodpísal. Že vraj je nesprávny, nepravdivý… Teraz ti pravdu do očú hovoria — bodaj ti oči vyklala!

Vzduch bol dusný a otvorenými oknami padala do miestnosti horúčka dňa. Pod oknami sa spokojne hraly deti — a tu odbavovala dedina ťažkú povinnosť. Tu riešili otázku, ktorá v každom prípade znamená chlieb alebo groš. Preto bolo treba riešiť ju čím lepšie. Preto padla výzva: nové voľby predsedníctva KKOV-u.

Dlho ešte hovorila dnes Marfa Safronovna.

— Ja, — hovorí, — som ženská sovietska… a tak i tak…

— Pravdu má Marfa…! — kričaly ženské, plné sebavedomia. A chlapi sa k nim pripojili.

— Pravdu má, — potvrdil i predseda schôdze. — Nazdávam sa, že mne netreba o tej veci viac vyprávať. Pristúpime hneď k voľbám. — Podávajte návrhy!

A ani nik nezbadal, ako sa Polykarpič shŕbil a tíško-tichúčko vytratil sa zo školy. V ňom ani v kotle vrel hnev a pohana na celú dedinu.

*

Zpráva o Safronovne a jej víťaznom spore letela všetkými dedinami práve v tých dňoch, keď v každom gazdovstve miešali skalicu s haseným vápnom, pripravovali striekačky a vychádzali do viníc striekať vinič. Začiatok júna v horúčavách upíjal dúškom čierne noci, dni stály v priestore i čase ani kalená oceľ a práca ľudských rúk zunela na všetkých stranách ako verše evanjelia. Kŕdle špakov, dogazdovavších na posledných čerešniach a višniach, odletúvaly na iné strany, a v sadoch sa začaly zardievať marhule a zamatové broskyne. Obrovský, blankytný boh šťastlive sa usmieval zlatým okom slnka a to všetko, čo bolo na kyprej zemi, zachvievalo sa v nekonečnej slasti dozrievania a rodenia. So všetkých vrchov, od Špičiaku počínajúc, rozlievala sa medová vôňa júna po všetkom vidieku, nevyhýbajúc sa najmä Pavlovke.

Matúš Repka, nakúpivši v Anape vápna a skalice, rozhodol sa tiež striekať svoj vinič.

S Matúšom Repkom bolo však zle. Hoci sám nikdy neskúmal, na ktorej planete sa zrodil, predsa si bol istý tým, že v kolese šťastia nikdy mu nepadne prajné číslo. On, strojný zámočník, vytrhnutý svetovou vojnou z rušnej práce, šmýkaný bol po frontoch Ukrajiny a Perzie, a keď ho koniec vojny zaviedol k otcovmu hrobu na pavlovskom cmiteri, bolo mu jasné, že je treba ujať sa rozvráteného gazdovstva. Jeho kladivá a kliešte sa vojnou roztratily, a bolo treba do rúk chytiť rohy pluhu.

Ťažko bolo počas revolúcie zveľaďovať gazdovstvo. Vojenský komunizmus, rekvirácie a neúroda doľahly na dediny, kozáci s chútorov kántrili dubové hory, biele i rudé vojská, partyzáni i banditi prežehnávali neželaným krížom celú krajinu. Čo bola platná práca pluhu, keď vychádzajúce žitá znovu zadlávily v zem kopytá koní?

Širokými vetrami naplnilo sa vo vojne Matúšovo srdce, a tu teraz ležala pred ním zanedbaná zem — zohni nad ňou chrbát a pripútaj sa.

Hodil Matúš rukou a opustil znovu otcovskú zem, po ktorej chodily denikinské rekvirácie — a zutekal do hôr k rudým partyzánom.

A vtedy, keď posledný denikinský parník odvážal do sveta Martina Tremboša, vtedy, keď severný Kavkaz po prvý raz oddýchnul si zo široka a zhlboka, vrátil sa Matúš znovu domov.

Dedina sedela v potoku ani striehnúca mačka. Odnaučila sa veriť a nepriateľsky pozerala na všetky nové oznamy, výzvy a proklamácie. Ďaleko za horami, až hen v novorossijskom prístave bol — proletariát. Tu, v Pavlovke a všade dookola sedliaci. Ďaleko, zdalo sa, je od jedných k druhým…

O tom však Repka, rudý partyzán, nemal času rozmýšľať. Zem mal pod nohami zdlávenú dlhým radom rokov. V gazdovstve nebolo ani riadneho pluhu a ničoho, čo dávalo záruku chleba. —

Rozmyslel si teraz Matúš, že treba striekať vinič. Nemal však striekačky, a preto zašiel k súsedovi Stráňavovi, ktorý bol nielen členom sovietu, no bol i predsedom svojpomocného spolku.

— Počúvaj, Jozef, treba mi postriekať vinič. Požičaj mi na jeden deň KKOV-skú striekačku, veď na mojej štvrť desatine mi ani dlhšie netreba.

Zažmurkal Stráňava neisto očami, poobšmietal sa nerozhodne po izbe a potom vravel:

— Dočkajže, Matúš, za dva-tri dni, bo som ju požičal Rakovi. Veď vieš, — i on potrebuje…

— A na akého paroma má mať Rak striekačku tri dni? Veď má práve tak ako ja iba štvrť desatiny vinohradu…?

— Keď ho vráti skorej, dostaneš aj ty skorej, — odvetil strmo Stráňava. A ďalej sa k reči nemal.

Vyšiel si Matúš za dom, do vinohradov. Ťahaly sa po celom návrší hneď povedľa dediny, rozdelené kamennými priehradami a zelenými medzami. Matúšov vinohrad súsedil s Rakovým a za tým potom mal celú desatinu bohatý Petráň.

V úvale dole, na zelenom trávniku pásly sa husi. Niektoré zašly až tam, kde Matúš mal záhon slnečníc. Vzal hrudu a zahnal sa za nimi. Husi zjašene zagágaly a — ťažko mávajúc krýdlami — zastavily sa až pri plote školskej záhrady.

Repka došiel až k viniciam. Kráčal pomaly po návrší, prešiel svoj diel a zamieril k dielu Rakovmu, aby sa s ním porozprával ohľadom striekačky. Raka však vo vinici nebolo. Až tam v tôni bohatej Petráňovej vinice, počul hlasy. Petráň pracoval na jednom konci a Rak na druhom. A Matúš zastal pred Rakom:

— Počúvaj, Štefan, tá striekačka patrí spolku, však?

— Hej! — brýzgol mu Rak priamo do tváre opilým smiechom. Bol známym korheľom a o jeho vystrájaní rozprávalo sa všade po vidieku.

— A čo ty… bohatých napomáhaš? Sám tamto hľa, — a ukázal Rakovi na jeho vinohrad, — sám vyjdeš na psí tridsiatok a iných tiež do škody donášaš! Že by si ešte dnes striekačku odovzdal…!

Rak sa zas opilo zaškľabil, pokročil tam, kde mal pod viničom kabát a veľkú čutoru, otvoril ju a podáva Matúšovi:

Nehundri, Matúš… veď načo je ti ten hnev? Napi sa, však my už dáko svoje bohatstvo postriekame.

Matúš sa zalial krvou až po korienky vlasov.

— A čo si ty myslíš… že sa dám kupovať?

— Maj rozum, bratku… — zajakáva sa Rak, — a pi! Dva-tri dni nám už nezaškodia, a… Petráň vyvalí z pivnice vedro vína.

— Netáraj hlúposti, reku… zahriakol ho znovu Matúš, — a dnes večer žeby bola striekačka u Stráňavu. Si mi ty pekný… ej veru, takým ľuďom nech potom KKOV poľahobu poskytuje! Za čutoru vína predáš seba i nás všetkých!

Rozhneval sa a odišiel na cestu, ktorá sa návrším zvlnila ako chrbtová kosť. Nepočúval už Raka, ktorý za ním ešte volal:

— Odovzdám, Matúško… odovzdám!… Len — pekne ťa prosím — nikomu… nič…

Keď došiel na vozovú širokú cestu, cez ktorú kde-tu kráčaly namáhavo k jarkom korytnačky, zastavil sa, odlomil lieskový prút a zlostne ním roztínal zlatý vzduch. Jeho zrak sniesol sa s vrchov dolu, všade zeleňaly sa šťavnaté vinohrady a sady, pokrývaly i nížinu, kde ťažko sa potili su-psechskí Gréci, a zastavily sa až pred veternými mlynmi, ktoré už pol storočia ako obrovskí vtáci máchaly ťažkými krýdlami a predsa od Anapy ani len na piaď neodletely. Anapa podobala sa kŕdľu bielych husí, odpočívajúcich na brehu blankytného mora. A potom už len voda, belasá rovina mora, s ktorou splynul pohľad Matúšových očí.

Po ceste od Varvarovky zadupotaly kopytá koňa.

— Zdorovo! — volá veselo sekretár buňky Zjazulin, — pozeráte, ako mlyny melú?

Matúš priložil dva prsty pravej ruky ku štítku čiapky a napolovic prehltol pozdrav.

— Eh, — strhol sa zlobne, — oštara taká… u nás v dedine. S KKOV-om si kulaci zahrávajú…!

— Aj u vás v Pavlovke? — začudoval sa Zjazulin. — Čože sa to porobilo…?

A Repka výprava mu o striekačke. Pekne rad-radom, ako to bolo, ako kulaci využívajú Rakovho korheľstva, a že je to akiste všetko dohovorené. Stráňava ako člen sovietu, dobre vie, ako to navliecť. Rak je biedny, nemá náčinia a ničoho a preto prvý má nárok na pôžičky. Rak je však ožralčisko — a za kvapku vína požičia KKOV-ské náradie kulakovi. Tomu najprv, a za druhých ho hlava nebolí.

Zjazulin krútil hlavou. To bola nová, celkom nová vec v Pavlovke — toho nebývalo.

— Jestli večer nebude striekačka u Stráňavu, — hovorí, — oznámte mi to. Spravíme poriadky. O Varvarovke ste už počuli, však?

— Hej.

— A ten Stráňava… spomína Zjazulin; viac však nehovorí.

— Najprv treba spraviť poriadky so Stráňavom. To on… všetko. Taká múdra hlava. Ide im po ruke — a predsa zákona neprestúpi.

Matúš šľahol do vzduchu, až hvízdlo. Kôň pod Zjazulinom poskočil — tak sa zľakol.

— Nuž, do videnia, — podáva ruku Zjazulin, — a zajdite, Repka, častejšie do sovietu.

Keď sa vrátil Matúš do dediny, stretol sa pri studni opäť so Stráňavom. Ten sa už zďaleka zeleno uškieral a hlasom falošne sladkým volal:

— Tak už si môžeš prísť pre striekačku… práve ju Rak doniesol!

— A nebol to Petráň? — zaťal sa do Stráňavu Matúš. Potom však sa obrátil na bosej päte a prudko kráčal k domovu.

Vinohrady potemnely. Blízko za dedinou ozvaly sa zvonce kráv. Pastierov korbáč neškodne strieľal do vzduchu bezvadné salvy. Nad dedinou sa tkal jemný závoj.

Za Anapou ležala spokojná voda. Zapadajúce slnce, zrudlý korheľ, naklonilo si k večne smädným ústam pohár mora, ani čoby ho chcelo vypiť jedným dúškom.