ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dni kráčaly zvoľna, nasýtené slnkom, a keďže večery a noci boly krátke, ani čoby si rukami tlieskal, maly tým hustejšiu tmu.

V jednom z týchto bezmesačných, čiernych večerov u Trembošov horela lampa neobyčajne dlho. Okolo stola sedeli chlapi, svetlo, čo od povale sťa zlatá rosa padalo na zem, zachytilo sa na ich zväčša holých temenách, sklonených pod akousi ťarchou nad stolom. Tremboš i Zlatník hľadeli tupo pred seba, Petráň bubnoval na stôl ťažkými prstami a potom tu bol štvrtý, v sivej rubáške a s čiapkou furiantsky do zátyľku posadenou, ktorý hovoril zo všetkých najviac, chytro a nezvykle vyberanými slovami, v ktorých sa zachvievala skrytá vášeň a hnev. Bol inakší ako Zlatník, Tremboš a Petráň; nad nosom čelo rozťaté dvoma energickými čiarami, čierne, smiešne maličké fúziky zdôraznily úzučké pery, a nespokojnými rukami, priezračnými a jemnými, sprevádzal svoju reč.

— Vdovu Žemčugovu, — hovoril spomínajúc, — poznáte ju, v Anape, pred týždňom odviedli na GPU a vyslúchali.

Petráň s Trembošom pocítili na svojich sedliackych telách zimomriavky, no ich ruský hosť, usmievajúci sa, pokračoval:

— Že vraj sa u nej tajné schôdzky odbavovaly, báťuška že ľudí podpichoval. Nič z toho nebolo. Nedokázali nič a prepustili ju.

Stará Trembošová sa pri peci modlila a prežehnávala tichými krížikmi. Tremboš naplnil pohárik zlatistým vínom, vypil, pretrel si rukou staré ústa, vzal kúsok údeného mäsa z taniera, odlomil si chleba a cez nadžgané ústa precedil:

— Jedzte, pite!…

Ruský hosť nebral mäso svojimi priezračnými rukami. Pred ním ležala vidlička a on si ňou vybral najlepší kúsok. Vykonával to akosi obradne, vyberanými pohybami, a ústa si utieral vreckovkou.

— O našich daňových komisiach vám už Zlatník vyprával? — spýtal sa hosťa Petráň. A Tremboš, ani čoby z druhého sveta, strmo vybúšil:

— Bodaj ich porantalo!

— Hej, počul som… — ozýva sa hosť. — Zle vám to vyšlo. Tak by sme sa nikdy k slovu nedostali. Ináč pracovať treba. Od chalupy k chalupe musíte, každého osobitne prehovárať. Toho… takého Repku… poriadne pritisnúť. A všetkých, čo za ním idú. Ničoho sa nesmiete báť. I zostudiť ich treba, na smiech sveta vystaviť… To veľmi pomôže.

Petráň zažmurká očami a potom zo seba zvoľna súka:

— Veď… ľahko hovoriť. I to my vieme. A… na čom ich prichytiť… ako zostudiť takého Repku?

Tremboš pokyvuje hlavou a potvrdzuje:

— Ako?… Nepije, so ženou sa nevadí…

— Veď už sa len na niečo príde, — navádza hosť.

Žlté svetlo lampy vypĺňa izbu, oknami sa derie von, do čiernej noci. Ťažké myšlienky navisly nad starými v izbe, srdca, ktoré čosi nenávratne ztratilo, zmocňoval sa nepokoj, zatiaľ kým noc ako smola zaliala dedinu hustou tmou.

Dedina oddychovala v tej noci ako človek ukonaný prácou. Bolo treba nabrať síl, osviežiť myseľ, bo zajtra je znova deň, ruky budú pracovať a hlava premýšľať, bude rásť čosi nové, čo každým rokom vyrastá a každým rokom zmiera, aby život nezastal, a aby silným, mocným, vždy mocnejším krokom kráčalo sa vpred.

*

Na vŕšku, v päte Špičiaka, kde stála chalupa, nepatriaca ani k Su-Psechu, ani k Pavlovke, strhli sa divo psi. Ich chrapľavý hlas valil sa ako vlny do dolín a potom zmĺkol. Onedlho zabrechala suka pri prvom pavlovskom dome, ale tak akosi z polosna, a na tvrdej ceste, ktorá sa ako biela, spenená rieka valila hore dedinou, zaznely osamelé kroky. Obrovské oko noci ešte vždy bolo zavreté a v čiernom sne, len na východe — zdalo sa — sa jeho víčko málo-maličko pootvorilo a tam sa tma zachvievala v akomsi tlmenom, nebadateľnom žiarení.

— Onedlho sa začne brieždiť, — pomyslel si.

Zastavil sa na ceste pred školou, ktorá sa, kosá, na brehu vzpínala ako malé biele kozliatko s čiernym chrbtom. A zas mu v úsmeve preletelo hlavou:

— Ešte vždy tá stará…

Povedľa školy, za ošarpaným plotom stál dom Matúša Repku. Už nie je to ten starý dom, aký tam pred rokami bol, drevený, shrbený. Obnovený, biely, no Matúšovi akiste dych nestačil, bo predná časť s veľkou izbou, obrátená do dediny, hľadela do noci čiernymi dierami oblokov ako slepec. Čo asi robí Repka Matúš…? Vojnou prešiel, medzi partyzánmi bol, dlhý rad rokov zvŕtol sa mu pod nohami v hroznej neistote… ale sa vrátil a už — hľa — dom mu stojí. Kus práce vykonal.

Za domom, tam, kde sa breh prevažoval na druhú stranu, černela sa zahrada krivými slivkami. Tam… tam to bolo vtedy… Za lásku platil striebrom mesiaca a potom dlhým radom okyptených rokov…

Pohol sa vpred — a tu do očú mu vpadlo svetlo, ktoré sa vklínilo z jednoho okna do mäkkého tela noci. Bolo to hore v dedine. Srdce sa mu zadrhlo… vykročil vpred a hlavou mu blúdila otázka:

— A prečože ešte svietia…?

Keď sa blížil k domu, brehom sa snášal opatrným krokom neznámy človek ani tieň. A na preddomí počul známe akési hlasy… také známe… Akiste pili víno, pomyslel si.

— Choďte s Bohom! — počul ešte, a potom sa dvere zavrely.

Zvuk zámky nestačil zatíchnuť v pustej, priestrannej predsieni, a na prahu stál už on, bezradný a tichý sťa bitý psík. Počul jasne buchot vzbúrenej krvi na sluchoch, hruď sa mu sovrela v neviditeľných kliešťach a ruka, pripravená zachytiť za kľučku, bezvládne ovisla povedľa tela. V izbe zaznievaly akési hlasy, nejasné, tlmené dverami a prerývané suchým kašľom, hlasy zlostné a plné jedu a vystreknuvšej nenávisti.

Zabúšil na dvere, aby, keď nič iné, aspoň tým zvukom, preťal žravú neistotu a neznesiteľný stisk, ktorým boly prsá ani kameňom zavalené.

— Kto je? — zaznelo z pootvorených dverí izby.

— Ja som… otvorte!

— Kto je to — ja…? — pýtal sa ďalej nedôverčivý hlas.

— No ja… či ma už nepoznávate?

Okamih ticho, čierna, neistá tma sa kdesi v kúte rozdrapila a tam, v tom mieste, sa zachvievalo čosi ako kus neočakávanej, obavami zahlušenej radosti.

Prv, kým mohol odpovedať svojím vlastným menom, v izbe sa striasol všetok ťažký vzduch a na jeho vlnách, tak ako pena na mori, vykvitol radostný výkrik:

— Martin!

Ním stará Trembošová vítala svojho syna.

A teraz tu Martin stál, zaliaty žltým svetlom, vo svojej bezradnosti a rozpačitosti, hrdlo navrelo tisícom radostných slov, no stisnuté pery ni jediného nevypustily, díva sa na mamku a na otca, ako zostareli, a oni zas pozerajú mlčky na neho, ako vyrástol, zmužnel. Chcel by ich vyobjímať, polaskať sa s nimi, chcel by porozprávať všetko, čo prešiel a zažil, no nemôže viac ako týchto pár slov povedať:

— Tak… už som doma! — A zdá sa mu to aj tak zbytočné.

— Hladný si… — ľútostivým hlasom ho hladká mať, a z komory prináša kus údeného mäsa. Otec nakláňa fľašu, tú veľkú, štvrťvedrovú, v ktorej ešte čosi vína zostalo, a naplňuje pohárik až po okraj.

— Nuž — na tvoje zdravie!

Vypije, znovu naleje a hovorí:

— Aj ty, starká!

Až potom len postavil plný pohár pred Martina, ktorý sa zatiaľ pustil do jedla, odkrajujúc zo šťavnatého mäsa veľké kusy.

— Veľa vína ste vlani natlačili? — pýta sa otca.

— Chvála Bohu, — hovorí otec, — dosť. Hen to už je z posledného… Však — skoro bude nové.

Mať pozerá si Martina s tou známou pečlivosťou, do všetkých podrobností, a vidí sa jej: vyrástol, zmužnel. Hľa, na hornej pere černejú sa mu malé fúziky. Pristanú mu. Len škoda, že je ostrihaný. Také pekné vlasy mal…

Martin sedí a ešte vždy jie. V tmavomodrom, nezvykle, po pánsky pristrihnutom obleku videl sa im taký čudný; tak si ho nepredstavovali. Otec berie látku kabáta do hrubých prstov, zkúša, či sa nemačká, a potom s povzdychom hovorí:

— Dobré súkno… Takého tu nedostaneš.

V izbe bolo ticho. Zdalo sa, ani čoby vo vzduchu okrem lampy viselo ešte čosi, čoho sa nik nechce dotknúť, aby nenarazil, aby seba alebo druhých neporanil, a aby všetko, čo sa tu odohralo, prešlo cez brieždenie ako noc k jasnému dňu.

Martin vstal zpoza stola a rozplývajúc sa v akomsi vnútornom šťastí, ktorého neľzä prejaviť, vyhodil ruky do vzduchu, vystrel sa a veselo sa pýta:

— Nuž akože sa tu mávate… po toľkých rokoch? Vyprávajte predsa!

— Ty by si mal vyprávať…, — vyhýba otec, a mať dodáva:

— …viac si videl, viac zkúsil…

K ničomu však nedošlo. Do okien nazerala riednuca tma. Von sa brieždilo. Stará Trembošová pripravila postele a bez zlej výčitky už, skôr s úsmevom vravela:

— Ľa-ľa, akí gazdovia: keď druhí vstávajú, my ideme spať!

A bolo to skutočne čudné, keď spoločne vraveli: Dobrú noc!

Na dvore kohút prísne vykríkol: Kikirikí!

Na druhý deň nebol snáď vietor preto, žeby po dedine rozchýril príchod Martina, a tak — jednoducho: letel s vlajúcimi, slnkom prežiarenými vlasmi, rodil sa na mori z mliečnej rannej hmly a práve tak zo široka, frontom napredoval k pevnine.

Martin sa prechádzal po dvore, pri poukladanej hŕbe polien pechorily sa sliepky, kohút sebavedome štrngal ostrôžkami a husi, kolíšuc sa v mäsitých bokoch, schádzaly dolu dedinou k mláke. Suka, priviazaná k búdke, tá stará suka, ho ešte poznala: hojdala svojím hladkým chvostom so strany na stranu a keď sa k nej Martin priblížil, pritisla svoju uplakanú gambu k jeho kolenu, pozerajúc sa šťastne oddanými, zrudlými očami.

Na záhumní vyhrievaly sa tri teľce, strakaté, smiešne dôverčivé, s ružovým pyskom a kučeravou hlávkou. Prichádzaly k Martinovi, olizovaly mu ruku a potom odskakovaly na bok celým telom, aby sa znova vracaly, márne hľadajúc šialivý cecík neprítomnej matky. Zpoza humna vidno bolo zelené sady, vinohrady, slnečníkové záhony, kukuričné polia a ďateliny, rozprestieraly sa po úbočiach, vklínené a ohraničené húšťavami dubín a bučín, ktoré vyliezly bokom na Špičiak a zkaderavily jeho zelenú, pyšnú hlavu. Zpoza Špičiaka počuť dnes hukot a šum mora…

Martin to všetko ohmatával svojimi smyslami, obnovoval si rozpomienky živou skutočnosťou, hladkal celý obzor svojimi očami a dával sa na pospas všetkému, čo bezprostredne vchádzalo do jeho vedomia. Chcel sa so všetkým sliať, sžiť, srásť tak ako kedysi, nohami vrásť do tejto zeme, ktorá berie, aby mohla dať.

Pred obedom prišiel Martina privítať dedko Kubešov. Šuchotal drobnými krôčkami, vysoké, tenké nohy sa mu v kolenách podlamovaly a žltá hlávka sa mu hojdala pod ťažkým širákom.

— Tak si sa vrátil.

— Vrátil.

— A či ti tam zle bolo?

— Všelijako, dedko, všelijako. Aj dobre, aj zle.

— Hm…

Dedko chvíľu mlčí a potom sa pýta:

— A v Prahe… si bol?

— Raz.

— Aj ja. Keď sme sa sťahovali sem, do Ruska, išli sme cez Prahu. Vtedy mi bolo… dvanásť rokov.

— To je už dávno!… V ktorom to bolo roku?

— Neviem už, chlapče. Nazdávam sa… v sedemašesťdesiatom.

Slnko hreje a oni sedia na podstení, každý z nich spomína Prahu, a u každého z nich je celkom iná.

— Teraz je Praha veľká, — rozpráva Martin. — Je to tam ani v pekle. Ľudí plné ulice, ani nevieš, keď ideš, kde nohu položiť… Chceš prejsť ulicou na druhý bok — a hneď máš jeden autiak na chrbte a jeden pred očami. Také mesto… to nie je žart! A vlastného slova nepočuješ… taký krik a šum.

— Policajti vtedy mali také klobúky s kosierkami.

Martin sa usmieva. I na policajtov si dedko spomenul! A dodáva:

— Teraz už nemajú…

Na obed prichádzajú súsedia s polí do dediny. Zastavujú sa s Martinom, vítajú sa s sním, potľapkávajú so smiechom po pleci a hovoria:

— Nuž povedz… ako?

— Mnoho nového — v starej vlasti?

— Čo by… — odpovedá Martin, zavalený otázkami a nevediac na ktorú prv odpovedať. — Ako sa to vezme. Aj staré je, aj nové.

— Všade treba drhnúť, však! — rozrehlí sa jeden a tlieska sa do tvrdých dlaní. A Martin prisvedčuje:

— Všade.

— No ty si tak veľmi nedrhol… po rukách vidno.

— Cestou mi zmäkly! — smeje sa Martin za odchádzajúcimi, a potom si myslí: Vždy sú jednakí. Bijú sa od detstva tu s tou zemou, stínajú, kolčia, orú, sejú a vinič opatrujú — od svitu do mraku. Ani kopec mravcov v spokojnej ruskej stepi. Z mrtvých otcov žije v nich len reč, a živení súc tradíciou, rozžúvanou po dlhých zimných večeroch, sú plní starodávnych predstáv zeme, z ktorej vyšli a do ktorej sa nikdy nevrátia. Počúvaš ich, ako uplatňujú pri poháre vína rozpomienky rodičovské, ktoré sa budú uchovávať s pokolenia na pokolenie, a naraz pocítiš, že toto nie je storočie dvadsiate, že tu už sa nevzteká motor a nejasá elektrická žiarovka, ale že ťa preniesli do minulého storočia, sedíš pri peci pri smolnej fakli a po balvanistej ceste rozvážajú tovar starí furmani.

Je dávno po vojne. A mohutné výkyvy ľudského mora rozbily bralá a okovy starých, večitých skalísk, za ktorými už ľuďom prístupu nebolo, obrovská búrka zvlnených ľudských davov rozmetala staré múry a zmenila tvárnosť sveta.

A tu?

Martinovi sa vidí, že nič sa nezmenilo, a že iba v Su-Psechu, kde bol dom bohatého sadovníka, visí jediný jednoduchý znak zmeny: tabuľa s nápisom „Soviet“.

Odpoludnia, keď bola dedina tichá, slnkom ukonaná a bez ľudí, dospel Martin k veľkému rozhodnutiu. Vykročil zo dvora a dal sa dole ku škole. Mať za ním na preddomí volala, no on sa len obzrel, usmial a išiel ďalej. Zastal až pred Repkovým domom, chvíľku postál na bielom, zametenom dvore a potom otvoril dvere tichého domu, v ktorom ani keby mrtvý bol, nič sa nerušilo.

V predsieni malé, zlatovlasé dievčatko ihralo sa s bábkou. Spočinulo na neznámom Martinovi nezábudkovými očami, zatíchlo a utiahlo sa do kúta.

Martina ani keby pod hrdlom schytil.

— Tak to je ono…, — pomyslel si a pozeral si asi šesťročné nesmelé dieťa v umazaných šatočkách, ružové, zlaté a kučeravé. Pristúpil k nemu, pohladkal ho po jasnej hlávke a nežne, aby tiché dievčatko nezastrašil, sa opýtal:

— A mamička je doma?

— Hen! — ukázalo dieťa na vedľajšie dvere a znova sa zapodievalo svojou bábkou, ktorá sa naň tak veľmi ponášala.

Martin vykročil, otvoril tíško dvere, práve tak tíško za sebou zavrel a zastal hneď pri vchode. Ten okamih bol azda najťažší, bo potom už sa osmelil a temer nečujne vravel:

— Prišiel som sa pozrieť…

— Ježíši Kriste — Martin! — vykríkla v neočakávanom údive Anna. Priskočila k nemu, privinula sa a šepká: Vítaj!

Martin však stojí nepohnute ani dub, neoblapí ju ramenami a aby tu nebolo žiadneho omylu, opakuje:

— Prišiel som sa pozrieť… na dieťa.

Annu táto odpoveď zabolela. Pozrela na Martina oddanými očami, v ktorých sa zachvievala obava a strach, a tichúčko hovorila:

— Predsa si ma nezabudol…

Martinovi bolo akosi nepríjemne. Tu pred ním stála Anna, o ktorej hovoria, že je matkou jeho dieťaťa, Anna, ku ktorej okrem toho dieťaťa nemal žiadneho vzťahu, ktorá bola o veľa staršia, vychudnutá starosťami a chorobami a ku ktorej nikdy v živote neprišiel s radostným srdcom. A cítil, že je treba raniť, aby sa mohly staré rany zahojiť, aby sa osvobodily ruky i myšlienky a oči aby mohly pozerať priamo vpred, ako sa mladým ľuďom v živote patrí.

Anna, rozplývajúc sa v akejsi nepoznanej radosti, s úsmevom vyprávala:

— Hneď, ako sa rozchýrilo, že prídeš, prichádzali súsedia, že by som víno chystala na svadbu. Takí smiešni… Hovorila som im, že sa s tebou najsamprv dohodneme, koľko vína dáme…

Martin trpko stiahol pery.

— Hlúposti vyprávate… Bože — také reči!

A potom, sťaby sám pre seba odvŕkol:

— Myslím, že sú to zbytočné starosti.

— Prečo…? Anne sa zadrhlo srdce v hrudi.

— Myslím, že sú to zbytočné starosti, hovorím, — opakoval Martin, sadajúc na peľasť postele. — Akože máme my strojiť svadbu, keď…

Slová mu akosi viazly v hrdle. Anna sa pričupila ani chalúpka v mraze, bola taká maličká, zostarelá a bojazlivá, najradšej by si uši rukami zakryla, aby nemusela ďalej počúvať, keď Martin pokračoval:

— Čuješ, Anna… neviem, ako ti to najlepšie povedať. Netreba vystrájať ďalej takúto komédiu. Hovoríš, že dieťa je moje — nuž dobre… vezmem si ho a postarám sa. Ženiť sa však… nemôžem.

Ťažko z neho vyšly tieto slová.

Anna sa v kúte rozplakala. Modrou záponkou utierala si oči i nos, celé telo sa zachvievalo v kŕčoch a srdce sa dralo bolestne až k ústam, keď slzami rozmočila ťažký vzdych:

— Ty takto… Martin…!

Martin vstal, pristúpil k nej, skmásnutej žiaľom ako žltý list, a presvedčivým hlasom vravel:

— Maj rozum, Anna! Veď… či možno tak? Nepoznáš mňa a ja nepoznám teba. A vtedy… tá jedna noc… či tá nás má na veky spútať? Je pravda, zle sme z nej vyšli obidvaja, ale to predsa ešte… nemôže byť všetko? Bolo mi vtedy osemnásť… chlapčisko nerozumné. Nehovorím, že si mala mať rozum ty… tak už to prišlo a je. A keď som potom zutekal… priznám sa ti: zutekal som do sveta nie len preto, že by som nemusel k vojsku — však s bielymi som utekal — ale aj preto, že som sa bál… tohoto tu.

Anna plače vždy viac, celé telo sa strháva, ani keby sa bránilo tým slovám, ktorými Martin bičuje jej boľavú dušu:

— Ťažko sa mi tam žilo, je pravda. Ale som akosi zabúdal. Ruky sa mi rozpútaly. Ten kameň so srdca odpadol. A predsa to ešte nebolo všetko. Nemal som… ako to… nemal sam žiadnej postati. A tak som si predstavoval: tuto Matúš, tvoj brat, tiež sveta pochodil, ale se vrátil a pracuje, tú jeho prácu očami vidno… a mnohí a mnohí iní tu… všetci. Už dávno chcel som sa vrátiť, len tejto… našej veci som sa bál. Dnes som sa však vrátil, som tu a myslím si… porozumieš. Nie je to možné, Anna, nemuč ma! Veď by som si ťa aj vzal, povedzme… no pomysli si… čože to bude za život… bez lásky?!

Kút izby sa striasol novým, návalom plaču:

— Ach, Martin, Martin… dosť! — nariekala Anna.

— A zákony sú tu vraj teraz už také, — pokračuje Martin neúprosne, bo — cítil — raz to už musí vypovedať: — aj tak by sme sa skôr alebo neskoršie rozišli. A vtedy by to bolo ešte horšie. I tak sme si… život dosť pobabrali.

Anna sa napokon utíšila. Utrela oči, vyvýšila sa pred Martinom a hlasom, ktorý znel odrazu akosi tvrdo, vravela:

— Tak ty si… takto prišiel…?!

— Tak.

Martin cíti, že vo vzduchu visí čosi ťažkého, kameň, ktorý hrozí zavaliť ich, slovo, ktoré chce preklínať, hriech, ktorý sa ešte len rodí.

— Pozri sa, Anna: veď som mohol domov prísť a tebe vyhýbať, teba obchádzať… a ja som sa naučil priamo. Prišiel som v noci a dnes už ti hovorím: tak nemožno. A… ako som už vravel: o dieťa sa postarám. Domov ho vezmem…

— Nedám ti dieťa, — vraví strmo Anna. — Ešte by u vás tak obišlo ako mať. A hen to… však ty… obanuješ!

V plameni jej očú horel Martin ani smoľná fakľa. No okrem tých očú nezostalo z nej nič, bola úbohá, do seba zrútená a bezmocná, čosi sa jej v ceste skrížilo, čosi cestu zavalilo, dáka víchrica, čo zlostnými rukami sráňala všetky nádeje a sny, a tak tu po odchode Martinovom zostala v izbe stáť ani bleskom zasiahnutá rozčesnutá sosna, že ani nepočula, keď sa jej Jelenka belasým pohľadom spýtala:

— Mamička… a prečo plačeš? — — —

Na ceste domov stretol sa Martin s Matúšom Repkom, ktorý sa so ženou skoro vracal domov, bo chcel ešte pred večerom s komisiou prezrieť aspoň časť polí, aby zistili úrodu alebo škody.

Privítali sa — po toľkých rokoch — veľmi priateľsky. Obzerali si jeden druhého dôkladne a — zdalo sa — boli spokojní. Ako sa z osemnásťročného chalana zmenil za tie roky, — myslel si Matúš, a Martin zas usmieva sa na územčistého, slncom opáleného Repku a vraví:

— Do paroma, aké je z teba sedliačisko!

A smejú sa zo široka obidvaja.

— Kdeže si bol? — pýta sa Repka.

Martin najprv nerozhodne mykol plecom, hneď sa však odhodlal a vravel:

— U vás som bol… pozrieť dievčatko.

— A? — Repka očakával prirodzene ešte niečo viac.

— Anne som hovoril, aby… Azda sa nenahneváš: aby na mňa nemyslela. Si rozumný a uznáš. I tak sme si život dosť zkazili.

Pozrel tázavo na Matúša. Ten zamĺkol, potočil sa bokom a zamžikal očami, neskoršie viac pre seba vravel:

— I ja som jej hovoril… Robilo by to zlú krv. A to keď sa rozchýrilo, že prídeš domov, ženské i chlapi ju nablazneli.

— Nemôžem to skrývať… rozumieš? — pokračuje Martin. — Je treba, aby bolo medzi nami jasno. Veď i tak človek už vytrpel, mladosť si zkazil. A Boh vie, čo ešte…

— Však o tom mi ešte rozpovieš… hovorí Repka. A potom, tvrdo akosi, no priamo a zkrátka, lúčiac sa končí:

— Tak sa mi páčiš. Priamo ideš… a neobchádzaš. Si chlap, vidno. A povedz oteckovi, že by vyšiel „na zadné diele“, ideme s komisiou ešte pred večerom obzerať úrodu. Nezabudni!

Rozišli sa.

Martin bol prekvapený. Takéhoto privítania veru neočakával. Vedel, že Matúš je rozumný chlap, sveta zkúsený, a že sa všetkému vie prizrieť zoči-voči. No že by takto? — Veď predsa vyrástol v tejto zatuchlej dedinôčke, vsiakly doň všetky názory, zvyky a predsudky, ktorými rodičia živili svoje deti, i on podliehal všetkému, čo sa tu rodilo i udržiavalo, čo sa sem prenieslo odkiaľsi, čo nik už nepozná a čo sa už len ako stará tradícia premieľa po večeroch. Ktože ho zmenil? Svet? Veď aj on, Martin, bol v svete — a predsa tohoto od Matúša neočakával.

Martin vypadol odtiaľto ako kameň z obrúčky na dlhý rad rokov. A za ten čas — kto ho vie, čo všetko sa zmenilo, akými zostali ľudia, ktorých ako chlapec poznal, a čo všetko, čo všetko je nové v tejto starej diere…

A keď sa večer otec, strašlive najedovaný, vrátil s poľa domov a hromžil na celý svet, poznával pomaly Martin, že veru ani Pavlovka nie je už tá ako bola, keď ju pred siedmimi rokami opustil, že sa tu veľa zmenilo. Videlo sa mu, že už boly zabudnuté súsedské pomery, pri ktorých bola bieda jedných a dostatok druhých samozrejmé, a kedy sa vyskytnuvšie nedorozumenia tak ľahko zabúdaly pri poháriku vína.

A skutočne: dnes stála celá dedina v znamení dvoch táborov, v ktorých súsedstvo a známosť hraly podradnú úlohu, a tieto dva tábory stály proti sebe, každý mal svoju osobitnú silu, ktorej využíval v boji na život a na smrť.

Martin v tom neznámom, zmenenom svete mohol len pozorovať.

— Ej, už len tak vyfackať treba takého Repku aj s celou komisiou, — reve ani besný starý Tremboš v izbe.

— A čože sa vám porobilo, otec? — pýta sa Martin, nechápajúc.

— Čo sa porobilo…! Krivda! Nech Boh karhá takú komisiu naničhodnú! Jestli to tak ďalej pôjde… na môj’ veru… so sveta ma snesú, potvory!

Martin ešte vždy nechápe, no pýtať sa nechce. Stará Trembošová však sama položila otázku:

— A Matúš… čo zas spravil?

— Nuž, čo, — strháva sa v hneve starý, — zbožia nám pozerali… „na zadných dieloch“. Je pravda, žitá tak mnoho tohto roku neukazujú… a práve preto: všetkým zapísali, že vraj 60, 70 percentov… len naše, hovoria, urodilo na sto.

— Na sto…? — začudovala sa stará.

— No a? Ono… to treba priznať… naše žito je zo všetkých najlepšie, pravda, nuž ale… keď všetkým spustili, prečo mne nie? — a šermoval vo vzduchu suchými rukami. —

Ukázal som im do prostriedka záhona… tam na tom kopčeku je žito slabé v jednom mieste… a len sa tak, potvory, zasmiali. To vraj v celom záhone sa ztratí.

Prechádzal izbou so zaťatými päsťami a napokon sa složil pri stole na lavicu ani ťažké vrece.

— Však som Matúšovi hovoril, že sa chce vyvŕšiť na nás… za Annu. Aj som mu vravel, nech si nemyslí, že… že si Annu vezmeš!

Pozrel sa priamo očami na Martina. Ten však hodil rukou a s opovržením v hlase vravel:

— Myslím, že sa zbytočne do rečí privádzate, otecko. Túto historiu som si už sám dnes vybavil. I s Matúšom, i s Annou. A… myslím, že… že ste strelili capa.

Obrátil sa a vyšiel z izby von, na dvor a za humno. Cítil, že zapadol odrazu do akejsi jamy, z ktorej bude ťažko vyjsť, prehrýzť sa tisícom prekážok a prehltnúť tisíce trpkostí. A veď on prišiel s ružovými nádejami, s čistými túžbami, s očisteným srdcom i mysľou, chcel do zeme nasadiť pluh, aby mohol siať a svážať plody svojej práce, ktorá by bola len čiastočkou tej rušnej lopoty, ktorá rodí radostnejší život.

Trpko mu bolo, že staroba stvrdla na kosť a nemení sa, trpko, že stavia hať jeho nádejam, snom, trpko, že otec sa s ľuďmi žerie a závidí, klebetí a že v mene čohosi, čo bolo Martinovi nepochopiteľné a čoho neznal, vystavuje sa otec na posmech sveta…

Starí Trembošovci sedeli v izbe až dosiaľ mlčky a s otvorenými ústami, ovalení poslednými slovami Martinovými…