ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V čase, keď Pavlovskí začali skášať „na zadných dieloch“ ťažké zbožia, a keď bolo treba v každom dome čím viac rúk, Repková Anna odsťahovala sa s dievčatkom z domu.

— Nemôžem žiť pod jednou strechou s Matúšom, keďže sa vedel spojiť s Martinom. Ešte ho proti mne podporuje… — hovorila, plačúc do modrej záponky, všetkým ľuďom po dedine, a k udiveniu všetkých preniesla sa — do Stráňavovho domu.

Matúša najprv ani keby porazilo. Takáto pohana na jeho dom! Hovoril, pravda, Anne vždy:

— Martina nemôžeš donútiť k tomu, aby si ťa vzal. Ba ani by som ti to neradil. Aj tak by si sa… sklamala.

No Matúš smýšľal s Annou dobre a nikdy jej nechcel týmito slovami ublížiť. Anna však mala iný rozum, žila v inom myšlienkovom svete a more duševných múk, ktorým za šesť rokov potopená šla, hučalo jej vo vedomí: Na Martina máš právo! A keď už Martin prišiel domov a okyptil všetky skúpe sny a nádeje, nazdala sa, že aspoň vlastný brat bude jej oporou. Matúš však súhlasne s Martinom vravel: Maj rozum, Anna… nevidíš, že sa ti ľudia po dedine smejú?

Dedina prežúvala túto udalosť, Martin bol bezradný a jeho rodičia nič nevraveli, len Stráňava sa usmieval potmehúdsky a jeho žena, posbieravší kde-aké ponosy od rozlútostnenej Anny, roznášala ich po dedine s významným zdôraznením.

Raz večer stretol Matúš svoju sestru pri studni.

— Že som ťa vraj vyhnal z domu, vyprávajú ľudia… Že ty si hovorila. Prečo takú lož roztrubuješ?

Anna zmĺkla. Nevedela, čo odpovedať. A Matúš pokračoval:

— Ty myslíš, že som ti zle chcel? Veď len pravdu som ti hovoril. Nebolo by to možné… aby ste sa vzali. Videla by si… a bolo by už neskoro. A ty takto pohaníš celý dom.

— Pohaníš…! — zaškerila sa zlostne Anna. — A či nie je to pravda, že si sa s Martinom proti mne spojil?

— S Martinom… proti tebe? To preto, že som ti vyhováral tú vec… čo si si v svojom hlúpom rozume usmyslela? Či som ti to isté nehovoril už vtedy, keď sa rozchýrilo, že Martin príde domov? Len sa rozpamätaj… a potom poznáš, čo si nadrobila.

Každý z nich ponechal si svoju pravdu a tak sa rozišli.

V tom čase Anapa bola už plná kúpeľných hostí a do Pavlovky — zvláštna vec — prišla tiež bývať jedna dáma. Všetkým to bolo veľmi čudné, bo ešte nikdy si Pavlovku nikto nevyvolil za letovisko, keďže prístup k moru bol veľmi nesnadný a na sukkovské pobrežie, kde bol nádherný piesok, dubové háje a čisté, hlboké more, bolo treba viezť sa na voze za celú hodinu.

— Tu toho mora mnoho neužijete, — hovorili Pavlovskí panej Zine. To meno sa im akosi zapáčilo a ona ho z ich úst prijímala s pôvabným úsmevom. Bola driečna, zaujímavá a veľmi pekná žena čiernych očú a vlasov, podobná tým ženám, aké mnohí Pavlovskí vídali počas vojny v Zakavkazsku, v Gruzii a pri Kaspickom, s ľahkým driekom, naplneným až do poslednej buňky južným ohňom, s lenivými pohybami rúk a tichúčkou chôdzou srnky. Nik nevedel, odkiaľ prišla, nik nevedel, kto jej poradil letovať práve v Pavlovke. Pavlovskí neboli na také veci zariadení, a hoci v každom dome mali aspoň jednu veľkú izbu, ktorá po celé horúce leto bola prázdna a hluchá, obávali sa, že v čase pilnej práce sotva by mohli vo všetkom hosťom vyhovieť.

Na to sa ich však nikto nepýtal. Nik nehľadal žiadnej súvislosti medzi príchodom panej Ziny a medzi návštevou toho človeka s priesvitnými, nervóznymi rukami, ktorý asi pred týždňom večer zašiel ku Petráňovcom a jakýmsi rozkazujúcim spôsobom vravel:

— Vezmite kúpeľného hosťa na byt!

Zostali najprv prekvapení a najmä Petráňová snažila sa nesúhlasiť s návštevou, ktorá v čase žatvy a mlatby znamenala by hŕbu nezvyklých povinností.

— Nebudete mať žiadnej práce… s tou návštevou. Pani Zina bude mať so sebou dievku, Betku Marčekovie… starý Marček, čo je kováčom v Anape, je predsa váš dobrý známy…

Petráňovci nemohli nič iné ako súhlasiť, a tak sa stalo, že v Pavlovke po prvý raz objavil sa kúpeľný hosť.

S paňou Zinou prišla Betka Marčekovie, ružové, mladé dievča so zlatým vlasom; hybká a veselá, s bosými nohami behala Pavlovkou skoro ako doma. I tak tu bola trochu známa — Pavlovskí často dávali podkúvať kone u jej otca v Anape alebo opraviť voz, keď sa im po ceste na bazár pokazil.

Pavlovka bola od toho času, čo prišly, akási celá zmenená. Ľudia boli v podvedomí akosi hrdí na to, že Pavlovke dostalo sa — boh vie prečo — takejto cti. Šuškalo sa po dvoroch i na humnách, viedly sa reči večer doma, a zraky s úľubou pozeraly k Petráňovmu domu, pred ktorým často postávala pani Zina, pozerajúc, ako husi s gagotom prechádzajú dedinu.

Sám Matúš Repka, idúc s prázdnym vozom na pole po zbožie a stretnúc sa na ceste s Martinom, vravel hneď na druhý deň po príchode panej Ziny:

— To pozeráš, čo? Taká česť na Pavlovku! — Skrýval svoj úsmešok a dodal: A ešte aká… šikovná! — Pri tom si hlasno lusknul prstami. Snáď aby Matúš mohol závidieť, odpovedal Martin:

— Práve idem pripraviť voz… Poveziem ich na Sukko. Na more.

— Ty?

— Ja. Po celej dedine nedostať kone. Všetci svážajú zbožie. A tak pôjdem ja… zabavím sa.

Obidvaja sa uškierali do zlatého vzduchu radostne.

Onedlho zahrkotal voz Pavlovkou a zahnul von z dediny. Pri pastuške v hriadkach mrkvy a paradajok stála v plnom slnci prostovlasá Nina, mladá, čierna a jasavá. Pozerala dlho ešte za vzdiaľujúcim sa vozom, na ktorom sedela Zina, jasne kvetovaná, Betka ani žiarivý slnečník a Martin, práskajúci veselo korbáčom do žeravého vzduchu.

— Čože vy, Martin, — volala Zina, — poháňate kone tak divoko. Veď z nás dušu vytrasiete!

— Dušu? — obracia sa Martin nazad, povoľujúc opraty. — O dušu by tak nešlo. Len krásu aby ste neztratily! A pozrel sa na obidve takým prostým, otvoreným pohľadom. Zina skrížila jeho pohľad výmluvnými očami, v ktorých čas od času vzbĺkol požiar jej mladého tela, vášne a túžby, a potom sa mierne usmiala. Betka, ružová a zlatá, natriasala sa na voze s radostným výrazom v tvári, a načúvala s jednakým potešením všetkým zvukom, ktoré sa súčasne so sviežou vlnkou vánku odrazu rozlialy nad bujnejúcim svetom.

Cesta do Varvarovky netrvala ani štvrť hodiny. Hneď prvý dom bol Polykarpičov, ktorý práve okúval akémusi Arméncovi kobylku. Minuli kostol, v ktorom len raz do roka katolícky kňaz z Novorossijska slúžil slabo navštívenú omšu, a na konci dediny pri jednom dome na poukladanom kameni sedel mládenec, ktorý neprestajne krútil hlavou i celým telom s boka na bok.

— Ten ešte vždy žije? — pomyslel si Martin sám pre seba, a obrátiac sa k ženám, vravel: Ten už tu vysedáva hŕbu rokov. Ešte za vojny, ako chlapec ho pamätám… Hovoria tomu tanec svätého Víta, tej chorobe.

Potom, za Varvarovkou, cesta sa zvlnila do vrchu a zúžila. Neskoršie už išla po rovinke, priamo po okraji strmého brehu. Pod ním ležalo more, do široka a do ďaleka, človeka zavalila mohutnosť toho zelenkavého, inde zas belasého množstva vody, cez ktorú jasne presvitaly plástve bieleho vápenca na dne a inde zas černely sa pod vodou husté porasty chaluhy. Na hladine odpočívalo slnce, vtáci, rybárske vetrilá a oči ľudí.

So strmého brehu sniesla sa cesta do nížiny priamo k moru. Minuli niekoľko rozbúraných arménskych chalúp, pred ktorými hraly sa kučeravé deti, sedely špatné, čierne stareny a sušily sa prvé listy tabaku. Martin zahnul do dubového hája, ktorý bol neďaleko brehu, priviazal kone ku stromu a viedol Betku so Zinou k vode. Piesok bol vždy jemnejší, a tam, kde vlnky vo svojej večnej hre naskakovaly už k brehu, bol drobný a hladký ako šošovica.

— Obráťte sa, Martin! — volala veselo, šelmovským hlasom Zina. Martin poslúchnul. V okamžení boly ženy nahé. A Martin sa obrátil až vtedy, keď počul zvoniť jasný krik dvoch ženských hlasov a temné buchnutie dvoch tiel na vodu.

Sadol si do piesku a pozeral na kúpajúce sa ženy. Postava Ziny, snedá a čierna, rysovala sa ľahkými liniami v hrajúcich vlnách, a bolo jasne vidno, ako jej ňadrá vzdúvajú sa spolu s vlnením vody, ukonané krikom a prudkým pohybom. Slnce však práve blyšťalo sa na ľanovej hlávke Betky a celú ju ozlátilo, Betka bola kyprá, ružová a biela a Martinovi sa zdalo, ako by ktosi ružu do vĺn hodil… Bola ani broskyňa, a kvapôčky vody jagaly sa na jej pružnom tele ako rosa.

— A ty, Martin, do vody nepôjdeš? — pýtala sa Betka. Hovorila „ty“, bo otcovia sa dobre znali a taký bol už zvyk.

Okúpal sa chytro, a odchádzal.

— Dočkám vás v háji, musím ku koňom, — volal ešte k vode.

Krásny čas lial sa priestorom a od dubových hájov a kučeravých strání zavieval tichý vánok.

More ani zlatokop po celý deň presievalo zlato slnka a hľa, na každej vlnke jagalo sa zrnko.

Martinovi sa pred očami mihaly predstavy ženských tiel. Jeho okyptená mladosť bola nimi zráňaná a on sa im márne bránil. Zina, Zina čierna ani žúžeľ vpaľovala sa mu do vedomia a zažíhala sa v ňom svojím vlastným ohňom, horel v nej juh a veľké hviezdy nocí, vábila ho neznáma sila a tajomnosť. Zina, nevedno odkiaľ zapadla sem ani povetroň, ktorého stopy práve tak ľahko vyhasnú, ako vzbĺknu, zasiala nepokoj v mužských srdciach a i Martin sa darmo bránil jej sile.

Bola tu však i Betka, milá a biela ako sliepka, vyzerala tak našsky so svojou ľanovou hlávkou a ružovým lícom, smiala sa pavlovskou radosťou a hovorila pavlovským duchom, a Martinovi sa zdalo, ako by ju už dávno znal, ako by spolu rástli na týchto slnečných úbočiach, zvlažovaní morskou hmlou a nasiaknutí božským podnebím tejto zeme.

A Martin nevedel, ktorá z nich je mu bližšia.

S večerom, keď more v horúčke prehltlo žeravú piluľku slnca, v rýchlom súmraku hnal Martin kone k Pavlovke. Hlboko pod brehom potemnela voda, vo vzduchu zhustly zlaté plástve prachu a sadaly zvoľna k zemi. Cesta sa za nimi svíjala bolesťou, zráňaná rýchlymi kopytami koni, letia Varvarovkou a hľa — tu už je kováč Polykarpič, v jeho zahluchlej kuzni dohára žeravé uhlie a kladivo leží na nákove.

Ženy, nasiaknuté slncom a slaným vetrom, na voze mlčia a vzdávajú sa samy sebe. Ani Martin nenachádza slov, na predku voza skôr stojí ako sedí — a kone, minuvšie nachýlenú pastušku, po prudkom ohybe cesty vrezávajú sa do dediny.

V Pavlovke zvykli si na pani Zinu a zvykli si i na to, že Martin niekoľkokrát do týždňa hnal kone k sukkovskému moru. Boli mnohí, ktorí závideli, lebo sa rozchýrilo, že pani Zina veľmi dobre platí za každú takú cestu, a nemohli pochopiť, prečo práve starý Tremboš má dostať tak skvelý zárobok. Reči však utíchly a ľudia rukami-nohami zabŕdli do roboty.

Martin však ďalej vozil Zinu s Betkou k moru a pomaly sa mu to stávalo príjemným, keď celý poldeň mohol stráviť v nečinnosti, hlivieť na brehu mora, kde vlnky so psiou oddanosťou olizovaly hladký piesok, a pozerať sa, ako ženy splývajú v líniach s ladnými vlnami a ako ich stmavelé telá, nasýtené slnkom, žiaria mladosťou, sviežosťou a krásou. Často sa pristihol, ako so žiadostivou úľubou sleduje živý pohyb Betkin v láskavom mori, a vtedy rozpačite uhýbal pohľadom ohnivej Ziny, v ktorých sa skrývala vyzývavosť a utajená vášeň.

Raz sa však stalo, že na more viezol Martin samotnú Zinu. Bola veselá, celá jej tvár žiarila šťastím a zdravím a hneď za dedinou žiadala Martina, aby ju posadil vedľa seba.

— Nechcem sa vám pozerať do chrbta, — vravela s úsmevom, — radšej tak, priamo, zoči-voči.

Martin zrudol až po korienky vlasov, nehovoril nič, len kone šibol ostrejšie, až poskočily. A zas sa cesta vlnila ako had, bola to tá istá Varvarovka, kde domy stály bielymi čelami k sebe, to isté porozhadzované Sukko, kde sa na preddomí sušily spolu s tabakom mrzké arménske stareny, a potom už háj, more.

Tohoto dňa príboj priniesol k pobrežiu množstvo medúz. Priezračné bochníčky s ružovými, bielymi a lilavými kresbami hojdaly sa na veselých vlnkách. Bolo ich veľa, malé i väčšie, nežné a mlčanlivé, svedkovia tajomného žiarenia morských hlbín. Pani Zina sa obrátila k Martinovi a volala:

— Počujte, Martin, to nie je od nás pekné… Sami sa kúpeme a kone necháme hen v háji… Ovády ich štípu.

— Čo robiť? — pýtal sa na pol slova Martin.

— Okúpeme aj kone, áno?

Martin sa nevedel rozhodnúť. Zina však s detsky vážnou tvárou sopiala ruky, šúchala jednu o druhú a medzi smiechom prosila:

— Martin!… Okúpeme kone!… Martin!

Priviedol z dubového hája kone a pýtal sa:

— Ako ich budeme kúpať?

— Každý jednoho, — odpovedá Zina so samozrejmosťou. — Najprv vy, a potom ja!

Martin sadol na koňa a zahnal ho do mora. Hĺbka rástla každým krokom, a tri metre od brehu bola vyše človeka. Kôň opatrne sa noril do vody, dvíhal hlavu, hýbal ružovými nozdrami a plával kruhom. Keď vyšli na breh, sadla na koňa Zina.

— Držte sa dobre! — volal za ňou Martin.

— Budem, — odpovedala so smiechom a pohnala koňa bosou pätou. Kôň poskočil a potom sostupoval do vody. Drobný piesok mu pod nohami uhýbal, a zlatá hriva už-už začala splývať s vodou.

— A hlavu mu držte hore! — volal za ňou ešte Martin. Zina však odpovedala pohľadom, v ktorom sa skrýval akýsi úmysel. Pohnala koňa ešte prudkejšie do vody a ten, náhle ztratil pod nohami zem, sa zľakol a zjašene strhol. Zina skríkla a potom ako uvädnutý kvet skĺzla po mokrom chrbte koňa do vody.

Martin sa najprv zasmial a pomyslel si: Ale sa vie hrať!

Zina však zostala pod vodou…

V tom okamihu Martin pocítil, ako sa mu srdce bolestne stislo, a sám pre seba na brehu vykríkol:

— Topí sa!

Hodil sa za ňou.

Našiel ju v hĺbke. Nezachytila sa ho kŕčovitým pohybom, ako to robievajú zúfalí topenci. Jej telo bezvládne splývalo s vlnením belasej vody. Stúpal krok za krokom, piesok mu uhýbal pod nohami, a na silných rukách previsla mu Zina ako zlomený kvet. I kôň, potočivši sa v mori, kopytami zjašene rozhŕňal vodu a na brehu potom ešte dlho sa bojazlive triasol.

Martin odrazu nevedel, čo by mal so Zinou robiť. Ležala na piesku bez hnutia a privreté víčka sa jej jemne zachvievaly. Ztratil celkom rozvahu a robil všetko naopak: dokonca piesku jej podhrnul pod hlavu, aby ju mala vyššie.

Musela pevne stisnúť zuby, aby sa smiechom neprezradila. Pri zavretých očiach si predstavovala, aký strach sedí v Martinovom zraku, a bolo jej milé, keď cítila na čele a sluchoch jeho ruky, ktorými ju hladkal. Slnko jej behalo okolo očú a nosa, šteklilo, dráždilo a ona musela napnúť všetku vôľu, aby svoj úmysel dohrala bezvadne až do konca.

Napokon predsa otvorila neprítomné oči a slabým hlasom sa spýtala:

— Čo sa to… stalo?

— Nič zlého, — tíšil ju, — už je zas dobre.

Bol tomu sám rád a ešte i teraz nevdojak hladkal jej čierny vlas, odhŕňal ho s čela a pod hlavu ešte položil svoj složený kabát.

— No?… povedzte…

— Vyniesol som vás z vody, — odvetil skromne Martin. — Topili ste sa!

Bola by najradšej vybuchla v smiech, opanovala sa však a stisla mu významne ruku. Tú ruku, ktorá sa pred chvíľkou vinula okolo jej nádherne pružného drieku a ktorá — cíti to — až dosiaľ žeravela od tohoto dotyku.

— Viem dobre plávať… A niekedy ani to nepomôže.

Pozrel sa jej do polnočných očí a pýtal sa starostlive:

— Nie je vám nič… Zina?

Nevedel ani, ako dlho trval ten jeho pohľad a nezbadal, že po prvý raz oslovil ju „Zina“. Hlava sa mu nad hĺbkou tých očí zakrúžila a topil sa celý vo vlastnej krvi.

Zine zahorely v zraku tajomné ohníčky. Pochopila jasne, prečo sa Martinovi chveje hlas, prečo jeho pohľad je taký neistý, a pomyslela si: teraz už možno začať. Usmiala sa v premáhaní a zmeneným hlasom odvetila:

— Nič, nič mi nie je! Potom dlho mlčali.

Po vzdialenej ceste viezli dvaja varvarovskí sedliaci ryby od sukkovských rybárov. Martin, sledujúc ich vozy pohľadom, bez akéhokoľvek záujmu, viac pre seba vravel:

— Ešte vždy vymieňajú ryby za víno…

Zine znovu zahorely ohníčky v očiach. Pritiahla sa bližšie k Martinovi, máličko poodkryla záclonu svojej tajomnej duše a zašepkala:

— Povedzte, Martin… vy ste boli vo svete. Tam, na západe si ľudia inakšie žijú, však?… A tuto — ako pred stáročiami… ty mi daj ryby a ja ti zas víno…

Otriasla sa strojeným odporom.

Martin však mlčal.

— Mali by ste im rozprávať, v Pavlovke myslím, — pokračovala Zina, — aký je to rozdieľ… a ako si tam roľníci nažívajú… Myslím, že by mnohí porozumeli.

Martin sa pozrel na Zinu. Bola plná akejsi zlej, utajovanej vášne a kútiky úst stiahly sa jej k násilnému úsmevu.

— A čo by som im mal vyprávať, povedzte, — vravel mäkkým hlasom Martin. — Veď i oni tu privyknú na nový život. Ryby a víno… nech si vymieňajú. Hlavné je, myslím, keď majú čo vymeniť. A ináč… neviem ešte, ako tu svet ide, veď som sa nedávno vrátil.

— Vidno po vás, — vraví Zina a potom už len významne zašepká: Ste celkom inakší, ako tí ostatní.

Oprela svoje mäkké rameno o jeho hruď, privinula sa a potočila sa k nemu tvárou, blízučko, blízko, druhá ruka pohladila Martinovu hlavu a potom zostala ovinutá okolo jeho šije.

— Ďakujem vám dnes… za všetko, — zašepkala a strhla ho k sebe horúcim bozkom. Potom ani keby sa čohosi naľakala, odtiahla sa a chladnejším hlasom už vravela: — Ďakujem vám, že ste ma… zachránili.

Martin bol ako strhnutý na dno priepasti. Octnul sa na neznámom javisku, herec, ktorý nevie svoju úlohu. V sluchoch mu búšila krv, zalievala ho až k ústam a on sa rútil do nekonečnej priepasti, v ušiach mu hučalo ako v hore na jar a žeravá víchrica spaľovala jeho celú bytosť.

Zina však hrala svoju úlohu veľmi dobre…

— Pôjdeme.

— Je už čas, — odpovedal mŕtvo.

Išiel zapriahnuť kone a za ním Zina vliekla sa po sypkom piesku pomaly k hájku. Martin bol prázdny, bez jedinej myšlienky, ani keby mu ktosi celé vnútro sekerou vyťal. Víchrica dosiaľ rvala v ňom konáre túžieb a on zlostne, úporne vrezával svoj krok do piesku, ktorým sa predierala divá a ostrá bodľač.

Na zpiatočnej ceste neposadila sa Zina vedľa Martina, úporne mlčala a pozerala na zelené stráne, kaderavé dubiny a bučiny, ktoré sa zvlnily na temeni Špičiaka ako hustý vlas, a už len vtedy, keď z Varvarovky odbočily kone k Pavlovke, Zina cez zuby precedila:

— Škoda, že s nami dnes nebola Betka!

Očakávala, že sa Martin obráti, že ju zaleje vyčítavým pohľadom a že významne sa spýta: Prečo?

Martin sa shŕbil pod slovami Ziny a v duši bolo mu odrazu horko. Betka! Do srdca sadla mu výčitka, taká pichľavá, ostrá, mlčal a prehĺtal sliny. Aký to pocit sa ho zmocnil, prečo nie je silný, prečo si hrdo nesedí na voze a nepráska korbáčom? Prečo sa nesmeje do zlatého vzduchu, prečo by najradšej zvrtol s koňmi tu, so stráne dolu a zahlušil tak tú vlnu nepoznanej bolesti a pohŕdania samého k sebe, ktorá ho tak zrazu zaliala?

Mlčali oba.

V dedine sa ani nerozlúčili.

*

V týchto dňoch vzduch slial sa so zemou v žeravú lávu a júl nastupoval nemilosrdne ohnivými čižmami. Mlaty, vymetené v pravidelnom kruhu na každom dvore, znely volaním ľudí a práskaním korbáčov. Kone, zapriahnuté do hrboľatých kamenných valcov, zalievaly sa potom, so dňa na deň chudly a málo čo nepadaly, ako sa im hlava zakrúžila. Kamene hrkotaly po rozprestretom žite a na zemi zostávalo zrno — zlatý piesok.

Ťažká robota zavalila ľudí a bola by im aj spánok kradla, keby neboli natoľko ukonaní. A keď sedliaci zastali nad mlatom, na ktorom boly rozložené snopy, vyzerali ani víťazní generáli. Hľa — ďaleko „na zadných dieloch“ bolo miesto bitky, na ktorom každý z nich rval sa do krvi v tom úpornom boji, bojište prenieslo sa na domáce mlaty a teraz to všetko tu leží pokosené a porúbané, na tvrdej zemi, na tvrdom zrne. Generálom sa dobre platí…

Preto sedliaci nosili tvár jasnú ani ciferník a čiapky sa im po mokrých temenách skĺzaly hlboko do tyla. Od dvora ku dvoru niesly sa hlasy, krik, volanie a niekedy aj smiech, volali na seba plnokrvnými slovami a večer sa schádzali na preddomí, na složených brvnách rokovali a vykašľávali prach zo širokých pľúc.

Po humnách rozprávalo sa o výmlate, šuškaly sa reči o panej Zine, Betke a Martinovi, ženy ľutovaly Annu a odsudzovaly Matúša. Kedy-vtedy zašiel do Pavlovky muž s priezračnými rukami, a vítajúc sa so sedliakmi, sám akosi ochotne ospravedlňoval svoj príchod:

— Bol som tuto hore pozrieť svoj vinohrad… nuž, reku, zajdeš už aj do Pavlovky, ku známym.

U Petráňov vtedy vysedávalo sa dlho do noci. Pilo sa víno a hovorily sa reči. V týchto dňoch boli všetci akosi viac shŕbení a slová im viazly v hrdle. Pani Zina mlčala a hosť rozkladal pred sebou noviny, čítal o programe štátnych dodávok zrna, čítal článočky roľníckych dopisovateľov, plné triednej nenávisti a tvrdých rán, a niekedy jeden či druhý z tých, čo tu sedeli, vytrúsil dve tri otrávené slová:

— Bijú, potvory!

— Nech bijú… Však večne nebudú.

A dosť. Boly to slová bez dôvery, zapadaly ani kamene do hlbiny času a ohlas, ktorý snáď zanechávaly, bol len ako zvlnené kruhy, ktoré sa rozširujú, tíchnu a miznú.

Niekedy starý Tremboš privádzal so sebou Martina. Ten však sedel vždy bez účasti a bolo mu horko, keď jeho otec v stareckej ješitnosti vychlúbal sa svojím synom, sám sebe ani jemu neveriac. Pre Martina bol to svet hluchý a tupý, z každého slova razilo starinou a vstrebávalo sa bolestne do krvi ako otravný plyn.

Uhýbal pred pohľadom Ziny a zalieval sa horúcim prúdom pri každom slove, s ktorým sa naň obrátila, bol by si prial, aby sa múry rozostúpily, aby mohol nabrať do pľúc sviežeho vzduchu a vône nočných fiál — a predsa tu sedel, pribitý k dubovej lavici, obarený neznámou vášňou a zmrazený svojou slabosťou. Na silu odvracal svoj zrak i všetku pozornosť k peci, v tú stranu, kde Betka s Petráňovou pripravovaly kvások na chlieb, hladil očami tú ružovú hlávku dievčaťa a bol celý šťastný, keď sa k nim mohol pritočiť, počuť jej prívetivé slovo a kvetistý smiech. A predsa často, keď odchádzal domov, pocítil znovu svoju slabosť a bezmocnosť, a bol by sa bil, zráňal a mučil za to všetko, len aby zosilnel, len aby stvrdol, keď bolo treba niekedy odvetiť Zine: nie!

Zina to vycítila vo svojej prekrásne diabolskej duši a náročky sa v poslednom čase tým častejšie pýtala:

— Martin, poveziete ma samotnú zajtra na Sukko?

— Áno! — odpovedal.

Napriek tomu, že toto slovo, slovíčko z troch hlások, rozdlávilo mu srdce ako sladké hrozienko.

A po dedine šly reči o tom, ako pani Zina sama chodieva s Martinom na Sukko, hlasy sa rozmazávaly do významných pohľadov a úsmeškov a smyselná fantázia, živená dosť jednoduchou a hmatateľnou zkúsenosťou, rozrastala sa a vzdúvala v sedliackych hlavách.

— Zabrala! — usmievali sa do tvrdých dlaní, zamieňajúc Martina Zinou, rybu rybárom.