ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deťom sa na ihrisku veľmi páčilo. Betka bola milá a vedela sa s nimi dobre zapodievať. Od rána do večera sa pechorily ani sliepky v tráve a prachu, kričaly, spievaly, tancovaly a hraly sa rozličné hry, ktorých pred tým nepoznaly. Stalo sa niekedy, že chlapčiská sa s dievčatkami neshodly — a vtedy zaznel krátky plač. Zanikol však skoro v novom smiechu, spolu so slzami, ktoré rozmazaly prach na rukách i na tvári, utvoriac tak známe smiešne maľby trampotného detského dňa.

Keď Matúš prvý raz uvidel umazané deti, skrsla v ňom dobrá myšlienka. Prehovoril s mladým Kubešom, ktorý bol druhým členom sovietu, zapriahli každý svoje kone a vybrali sa na sukkovský breh, aby doviezli na ihrisko piesku. Nestačili však vyjsť na varvarovskú cestu, keď proti nim v diaľke, v bielom prachu zavŕzgaly a zaškrípaly dve fúry so známymi koňmi…

Repka s Kubešom vyhli na kraj cesty a zostali stáť. Okolo nich, praskajúc korbáčom, idú spotení a ukonaní: Zlatník s Petráňom. Na vozoch vezú čistý piesok, šedý a podlhovastý ako bôb.

Matúš v udivení nezmohol sa ani na jediné slovo.

— Predbehli nás, potvory, — vravel Kubeš na pol slova a potom ponad kone volá v ústrety Zlatníkovi:

— A vy čože, strýko… stavať idete?

Zlatník i Petráň zastavili. Prvý vážne zakrúti hlavou s boka na bok a potom ešte vážnejším hlasom vraví:

— Nie stavať! To je na ihrisko. Decká sú vždy špinavé ani čerti.

Matúš len jedno:

— Hm… hm…

Petráň šípi v Matúšovi hnev a preto prikladá na oheň:

— Keď pani Zina tie deti tak pekne učí…

Matúš šibol po ňom zlým okom, opanoval sa a nevravel nič. Len vo vnútri kdesi vzpínal sa v ňom hnev. Uvedomoval si pozvoľna, že Zlatník s Petráňom sledujú akýsi cieľ, vynakladajú sily a starajú sa… o ihrisko? O svoju dobrú povesť? Hlavou mu blysla zprávička z novín, kde ktosi — nemohol to byť nikto iný ako Martin — pochválil Zlatníka, že odviezol jednu mizernú fúru kameňa, spomenul si, že vtedy večer na ihrisku vystupovaly a spievaly len deti týchto dvoch, ktorí dnes už zas vezú ťažké fúry piesku až hen zo Sukko — a inokedy, keď išlo o verejnú prácu v dedine, hádali sa o dušu za každý povinný krok. Matúš nemohol veriť, žeby títo nesledovali určitý osobný cieľ — a bolo mu odrazu horko. Čo im však dokázať? Ako ich biť… a čím? Je práve teraz vhodný čas?

Obrátili na ceste a vracajú sa domov.

Taká hanba… boha im kulackého!… taká hanba! Vpredu ide Zlatník, za ním Petráň, každý z nich má plnú fúru piesku na ihrisko, a za nimi Kubeš, člen sovietu a ešte Matúš, idú ani psíci zahanbení a na dedine budú o nich vytrubovať: ľa-ľa, to sú oni, veľké papule, a keď je treba niečo poriadneho vykonať, prídu s krížkom po pohrebe…

Matúš by sa najradšej prepadol až na dno pekiel. Stískal zuby, vbíjal usilovne krok do prachu cesty, trhal opratami a bijúc kone hromžil na celý svet.

Zdá sa však, že toto nebolo ešte všetko, čo zhnusilo Matúšovi dneskajší deň. Bo keď už vchádzali do dediny, keď jeho kone zahly hore vŕškom do dvora, zbadal odrazu, že na dvore pri strome fŕka spotený kôň. Poznal toho koňa — Zjazulina nosil po všetkých dedinách su-psech-varvarovského sovietu — a tamto hľa: zo záhradky prichádza sám Zjazulin. Na čele i v očiach sedí zlý mrak, slepený vlas tečie mu zpod čiapky a do stehien bije sa červeným prútom.

— Dobre si ňuchal, Matúš, — vraví po chvíľke mlčania. — Prišiel som práve pred chvíľkou z Novorossijska.

Vsunul ruku do vačku vojenskej blúzy, pohrabal sa v nej a vytiahol akýsi papier.

— Prečítaj si!

Matúš vzal papier a ruka sa mu jemne zachvievala. Čítal… čítal… ktorý čert to zas tuto nadrobil? Článočok z Pavlovky, rukopis, že vraj niektorí občania (mená sú značené Z. a P.) z vlastnej vôle sa rozhodli venovať zvýšenú pozornosť novosriadenému ihrisku, a okrem iného naviezli piesku, aby deti nemusely dýchať prach… Keď dočítal Matúš rukopis až do konca, zastavil sa jeho zrak na podpise. Podpísaný je Martin Tremboš!

Sviňa!

Na viac sa nateraz Matúš nezmohol. Jeho oči prešla šedivá hmla, ruky i nohy sa zatriasly, lebo celým telom kmásal neovládateľný hnev.

— Dobre si ňuchal, — opakuje Zjazulin znova a dodáva: Na osobitnom papieriku je ešte spomenutá žiadosť, aby zpráva bola uverejnená bez podpisu.

— Cigán naničhodný! — odpľul si s hnusom Matúš, a náhle sa živo obracia k Zjazulinovi: Vy sa pamätáte, súdruh Zjazulin? Keď som naň vtedy tu… na tomto mieste (a ukazuje na podstienok)… keď som naň vybuchol priamo zoči-voči… zostal ani obarený. To sa vie… čo iného? Bol som o tom presvedčený — hoci by aj sto razy hovoril: nepísal som… No veď dočkaj… dostaneme sa ti na šticu!

Matúšov hnev prešiel odrazu v nepochopiteľnú radosť. Zjazulin sa naň pozerá a vidí sa mu, ani čoby sa Matúšove oči rozžiarily, líca nabehly radostným ohňom a ruky sa mu zo široka rozhadzujú od tela.

— Dobre som to šípil, — vybuchuje Matúš, — ej, dobre! Syn nemôže byť lepší svojho otca. Ale si zato Pavlovku očistíme… od hávede!

Zjazulin videl, že Matúš akosi chlapčensky prestreľuje. V kútikoch úst zahral mu skrývaný úsmev:

— Nevybuchuj zbytočne. To ti bude na čerta platné. Vyskúmaj vec… vytri tej potvore jeho vlastným dopisom zrak… a nevykrikuj do sveta. Takéto trumfy nechaj si až na ostatok.

Matúš sa trochu zahanbil. Skutočne… toto ešte nie je nič. Hlavná vec je vedieť, kto ide s nami — a kto proti nám. To druhé môže prísť až potom. Vzal od Zjazulina rukopis a pečlive ho uložil do vačku. Sekretár zatiaľ odviazal koňa… a o chvíľu zahýbal za poslednú chalupu Pavlovky.

V sparnom odpoludní ani jeden pes z celej dediny za ním poriadne nezabrechal…

Zašiel z dvora dole k ceste, a zastavil sa až pri pastuške. Vedľa naklonenej chalupy v hriadkach červených paradajok stála prostovlasá Nina. Jej bronzová hruď a holé ruky opekaly sa na slnci ako chlieb. Blysnavé čierne vlasy vlnily sa ani záhony zrelého zbožia a ona sama od hlavy do päty bola vyhriata lahodou slnečných dní.

— Oberáte paradajky?

Pozrela na Matúša hlbokými očami. Zachvievaly sa v nich vábivé diaľky. Potom si založila ruky na zad, vypala vyzývavú hruď a vravela:

— Treba ich obrať. Zanesiem ích do mesta na bazár… aj tak ma Jefim hreší, že v chalupe niet ani groša.

— Už vás aj hreší?

Zamĺkla na chvíľku. Rozhodla sa však a priznala:

— Už. Veď ma už aj bil…

— Tiež pre groše?

Vystrela sa na slnku ako mačka, teplá a pružná, premerala spytavým pohľadom zkúseného odhadcu územčistého, silného Matúša, a potom s úsmevom, ani keby sa chlúbila, vyzradila:

— Čo by! Nie pre groše. Žiarli, cap starý… prašivý. Striehne za mnou ako kocúr… a sám… kdeže!

Hodila posmešne hlavou v tú stranu, kde za vrchami v dubinách a spletených húšťavách pásol Jefim pavlovský statok, a potom sa pýtala:

— Mohli by ste mi zaviezť paradajky aj uhorky na bazár?

— Koľko toho bude?

Viedla ho do chalupy, kde mala koše so zeleninou. Keď prestupoval Matúš za Ninou prah domu, v blízkom oblúku varvarovskej cesty zjavil sa starý Tremboš.

— Po všetkých kútoch tiež zametá… — pomyslel si Matúš. — Veď dočkaj, chytím ti syna za kantár… priamo u huby!

Hneď večer stretol sa pri studni s Martinom. Obaja prišli napájať kone. Zamrzol v tvári, nasopil obočie a vravel:

— Príď potom ku mne… až doma porobíš. Nezabudni!

Kdeže by mohol Martin zabudnúť! Aj tak bol celý zamĺkly od toho času, čo ho Matúš obvinil pred sekretárom. Teraz príde a Matúš akiste mu povie: Nechcel som. Prepáč. Prepáč mi to, Martin. A Martin mu to rád prepáči, bo on je na svete tak sám… a takáto samota bolí…

Prišiel na ľahkých nohách s ľahkým srdcom k Matúšovi. Div že mu ruku nepodal. A bol by tak akiste učinil, keby ho Matúš nebol privítal:

— Ešte raz sa ťa pýtam, Martin: písal si to?

Martinovi prebehly po tele zimomriavky.

Bolo mu v ústach horko.

— Čo ty… takto ma zas vítaš?

— Písal si to?

— Nepísal!

Riekol to pevným hlasom. Rodil sa v ňom hnev. Čo mu to len na um prišlo, Matúšovi? Lezie a doráža ani pes…

— Cigániš! Čuješ: do očú mi cigániš! Zbadal si, že je to zle, čo si vtedy do novín napísal, a preto si teraz baba — nepriznáš sa. Myslíš… veď sa to zabudne. Ty si myslíš, že sa skryješ. Oj — nie! Dobré uši máme, aj oči máme dobré a pozri sa: takto… rozum držíme v hrsti! A ešte raz ti poviem: cigán si!

Vyňal z vačku rukopis a rozložil ho na kolene. Z rúk ho nepustil.

— A tuto… pozri sa! Ešte aj na to povieš, že si nepísal?

Martin sa priklonil a čítal. V očiach sa mu robia kruhy a v hlave hučí ako more v zime. Pozerá rukopis… sú mu tak cudzie tie okrúhle tvary písmen, veď on má ruku ťažkú a nikdy by takýto článok nenapísal. Príval horúcej krvi hučí mu v sluchoch a v ušiach a oči sa mu zaťahujú šedivou hmlou. Očami žmurká… a ani to nepomáha, písmenky i slová, potvory, veselo si tancujú — celá vec je však taká strašná. Hľa — dokument! Nevymotáš sa. Podpis hovorí za všetko…

— Prečítal si? Prečítal si to svinstvo?

Prisvedčil kývnutím hlavy. A hoci v ňom všetka duša vášnive kričala zúfalým protestom… v tomto bezradnom mlčaní vyzeral ako usvedčený.

— Dobrý syn svojho otca! — zarezáva Matúš vždy hlbšie. — Takéto luhaniny! Ešte sa Zlatník s Petráňom ani len od brehu s pieskom nepohli a hľa… ty ich už po novinách ideš vychvaľovať! To sa ti len raz podarilo. A teraz vieme aspoň, čo si ty za vták. Prac sa mi od domu!

Martin vstal, položil ruku na srdce a zlomeným hlasom vydýchnul:

— Matúš… mohol by som sa Kristom-Bohom zaručiť… nepísal som to!

Nasilu potlačil slzy, ktoré sa mu draly do očú.

— Choď! — ukázal Matúš veliteľsky rukou zo dvora.

Martin, hluchý a slepý, vypotácal sa k ceste a musel sa oprieť hneď o prvý krivý agát, aby nepadol.

Hrozno vinohradov sa nalievalo do rozpuku a dni piekly sa v slnečnej peci. Na všetkých stranách, po úbočiach medzi zeleným viničom, na bielych chodníčkoch pri kamenných ohradách zunela práca a drobil sa veselý krik. Ľudia rezali hrozno a ukladali ho do košov ako radostné zvestovanie lepších a veselších dní. Rezal i Matúš, Rak, Stráňava, Kubeš, rezal i Zlatník i Petráň a Trembošovci, rezala celá dedina sladké plody úmornej práce. Všetkým sa nasťahovala do srdca potecha, jas, miesilo sa v nich slnce s prudkou vôňou a všetci, bronzoví v zeleni vinohradov, zvonili radosťou tak ako zvoní starý dobrý peniaz.

Jediný Martin sa nevedel zapnúť do toho hlučného prúdu. Bol ani strom, v ktorého drieni hlodá hnusný červ. A ako strom zalieva ranené miesta živicou a novým drevom, tak i on zaplňoval sa bolesťou a zúfalou snahou vytnúť bolavé miesto, v ktorom by síce zostala rana a jazva, ale zachránila by sa drieň… Znamenie viny zostávalo však naďalej na jeho čele a nebolo jediného dňa, keď sa stretával s Matúšom pri studni, aby nepocítil strašlivú nespravedlivosť a odpor k sebe i celému svetu, ktorý bol voči nemu už dávno tak zlý. A keď sa plahočil po vinohrade, zaliaty znojom i ružovým slnkom, obťažkaný hroznom ako najplodnejší ker, cítil, že musí niečo prísť, čo smylo by s neho ťažké obvinenie a dalo mu aspoň maličký kúštik miesta, na ktorom mohol by pevne stáť.

Prestaly cesty na Sukko. Zina sa jedného dňa rozhodla z Pavlovky odísť, a lúčiac sa s Martinom, radila mu: Máte starého otca i mať, Martin. Dobre vás vychovali. Stojte na ich strane. Bráňte ích právo proti tam tým… holodrancom… Nezadávajte si s nimi… s oplanmi.

Martin len kývnul hlavou a neodpovedal. Bolo mu to všetko cudzie… úžasne cudzie. I tu, doma, kde páchlo odpornou starinou, i tam, kde pučí čosi nové a čo nerozumie.

Zostala mu len Betka. Stará Tremboška, zdlávená akousi chorobou, ľahla a nariekala: Bože môj, čože to len bude! V najväčšej robote… A to ani obeda, ani večere… a v chlieviku hladné prasce kvičia… Preto po odchode Ziny zostala Betka u Trembošov. Všetku prácu si vykonala a ešte po obede i večer stačila pobudnúť s deťmi na ihrisku. Prirástly jej tie decká k srdcu a hľadala, čím by ich mohla potešiť, čo nové naučiť. Zašla i do Su-Psechu do sovietu, nadviazala styky so sekretárkou žen. oddielu, dostala rady, smernice i materiál.

— Vy ste… z Pavlovky? — pýtali sa jej v soviete.

— Nie. Z Anapy. V Pavlovke som len tak… vypomáham u Trembošov.

— Ste organizovaná v komsomole?

— Nie.

— Aktivistka… — utrúsil Zjazulin jedovato zpomedzi zubov. Neveril v jej úprimnú snahu, bo bola u Trembošov. Betka však nezbadala uštepačný tón jeho poznámky.

Bola zaujatá prácou, ktorej sa venovala, a málo vedela o húževnatom boji dvoch síl, ktoré vždy a vo všetkom proti sebe stoja a ktoré sa na čo najmenšom úseku frontu organizovane bijú o vplyv a moc.

Jej cieľom bolo zaujať deti pre novú hru, zabaviť ich rozprávkou, naučiť novej piesni, obnažiť ich telíčka a okúpať na slnku a vzduchu; podarilo sa jej dostať i veľké koryto, deti sa čľapkaly vo vode a polievaly sa ňou, kričiac; a teraz by ešte chcela, aby im prikázali v nedeľu povinné vozy, na ktorých by sa deti zaviezly na celý deň k moru.

Kedykoľvek sa ukázala hoci len na chvíľku medzi deťmi, navešaly sa na ňu tak, že bola ani bohatý strapec hrozna. Veselo bolo deťom s veselou Betkou…

A keď už ukonaný deň ukladal sa do temnej periny noci spať, keď chalupy ospale žmurkaly do tmy, a hviezdy ako rakety padaly mlčky nadol, zmámené láskou, sedávala Betka s Martinom na lávke pred dvorom. Držali sa za ruky a vyprávali zjasnenými očami. Ich srdcami išiel jeden hrejivý prúd, topili sa v závane vlahých vetrov ako jarný sneh, pod ktorým rozkvitajú prvosienky…

Nemohla veriť, že by bol Martin vykonal, z čoho ho Matúš vinil. Preto keď prišla k Matúšovi rokovať o vychádzke detí na more, vravela mu pred odchodom:

— Matúš, neobviňujte Martina z toho… z tej hlúposti. Či nevidíte, aký chodí? Strašne ho to trápi.

Matúš hodil vzpurne hlavou:

— Mal by som ti povedať, aby si sa nestarala… Tebe však, Betka, poviem: vieš čo je dokument? Pochop predsa: Martina usvedčuje rukopis a podpis! To je už predsa len… dokument!

— Ja však verím Martinovi… darmo je — verím mu!

— Škoda ťa, dievča. Ostatne… u teba je to pochopiteľné. Ja… — obrátil sa v prívetivom úsmeve na svoju ženu Marianu, ktorá práve vchádzala do dverí, — my sme si tuto s Marianou tiež na slovo verili… a ešte aj teraz, však hej!

Je tvrdý ani dubový klát — pomyslela si Betka odchádzajúc. — Srdce má však dobré.