ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavlovské hory boly v časoch rozvratu a všeobecného zbojstva vystínané okolitými kozákmi, a teraz zostaly len strmé stráne, pokryté nepreniknuteľnými kroviskami, húšťavou, s ktorou sa rok od roka ľudia borili, do ktorej vnikali sekerou, pílou, čakanom a rýľom, aby získali zeme pod mladé vinohrady. Ľudia odchádzali ráno do tých strání, kde slnko pralo do sohnutých chrbtov; ani more, ktoré v blízkosti hučalo a omývalo večité útesy a bralá, neprinášalo osvieženia, a vracali sa večer domov, ukonaní k smrti, s krvavými mozoľmi na rukách, so zrakom od potu rozmočeným a s ťažkými slovami ťažko vybojovanej viery: bude viac zbožia — a za štyri roky vinohrad urodí…

Teraz sedliaci striekali mladý vinič, a stráne ožily. Rozveselily sa i zvoncami kráv, bo pastier zaháňal práve v tie miesta, a boly tu i deti a starci, ktorí pásli malé teľce.

A slnko roztápalo vzduch i zem, všetko sa slievalo v tejto obrovskej peci júnového dňa, nad húšťavami poletovala rozjarená vtač a v kroviskách, v suchom dubovom listí šušťaly kde-tu mladé korytnačky. Pod strmými vrchami, tam, kde sa do mora žiadostive vystrela dlhá ruka sukkovského polostrova, rybári s bielymi vetrilami prežehnávali more, zaťahujúc siete na blysknavé barabulky a ozrutné kambaly. Na polostrov prichádzali sedliaci a vymeňovali víno za ryby.

Všetko dookola, obloha, more, zem i vzduch — bolo zlaté…

Pod mladou drienkou v tráve sedeli dvaja starci: dedko Kubešov a pastier Jefim. Tento ešte len prvý rok bol v Pavlovke vyvolený za pastiera a staral sa veľmi o svoju dobrú povesť.

Dedko Kubešov bol už starý. Lysá lebka malátne hojdala sa na suchej, žilnatej šiji, v bezzubých ústach ťažko sa plietol nemohúcny jazyk a oči sa ztratily v tom dlhom rade rokov, ktoré splietly jeho ľudskú historiu.

— Bolo mi dvanásť rokov, — vypráva dedko Jefimovi, — keď sme prišli sem. Bolo nás veľa… z Čiech i zo Slovenska… a rozdelili nás. Mohli sme si vybrať rovinu, tam, kde je nemecká kolonia, Džiginka, a my že len do vrchov. Tak sme sa usadili na týchto vrchoch, čert by ich bral.

— Na holej zemi?… — pýta sa Jefim.

Dedko Kubešov mávne rukou do vzduchu, napľuje na dohárajúci opalok cigaretle, zahodí do trávy a usmeje sa sklamane:

— Keby len na holej! Veď tu nebolo miesta pre jednu nohu! Húšťava taká… a dubiská… ojoj! A tak sme sa zakopali do zeme, do dier a dva-tri roky sme v nich žili. Ani vlci. Začali sme kolčiť zem. Pomaly jej pribúdalo. A jesť sa chcelo. Vtedy ani Anapy, mesta nebolo. Len tá stará turecká brána a so dva domy tam stály. Raz, dva razy do roka pristáli tam tureckí alebo grécki rybári. Až len vtedy, keď sme prišli, začali tam Rusi mesto a cestu stavať…

— A vy… ako? — A Jefim rozširuje svoje zvedavé zrenice. Videlo sa mu to také nepochopiteľné. Veď — bože môj — zem je široká a prajná, kde sa len mykneš, všade ťa uživí… Sú hory a sú zas stepy… vietor po nich beží a človeka-vtáka do diaľky poháňa. A duša dobrého človeka spieva chválu Bohu a priamo do oblakov sa, čistá, rozletí… A tu tí — ani mravce sa na jednom kúsku zeme vyše pol storočia mrvili a mreli…

— Nuž, — my sme tiež tú cestu stavali, — pokračuje starý Kubeš, — keď chleba do huby nebolo. Od svitu do mraku sme drhli. Za dvadsať kopejek. Však — už som z tých všetkých zostal iba ja sám.

Pokyvuje vážne, pomaly svojou suchou hlávkou, ani čoby čohosi ľutoval, a z ovislej pery splynula mu na košeľu dlhá slina.

Jefim vstal, v starých kostiach mu zaprašťalo, rozohnal sa korbáčom nad hlavou, vo vzduchu zvučne treslo, zreval na kravu, ktorá od čriedy odbočila, svoje večne jednaké: hajs! ohó! a zas si sadol. A hoci on sám mal už svoj vek, predsa len v tomto júnovom dni, do ktorého veselé deti vpaľujú svoj zdravý krik, zdal sa mu dedko ako práchnivý peň, do ktorého by len kopnúť… a rozsype sa. Jeho prostá duša nevedela pochopiť, ako bolo možné od detstva drhnúť, v diere v zemi bývať, koľčiť, rvať sa so zemou, orať, siať a svážať, aby napokon mohol starík sedieť na sparnej stráni, vzdychať a slintať na košeľu.

On, Jefim, tiež od samého detstva robil. Za čriedami kráv prešiel kusy sveta. Jemu však bolo vždy voľno, svobodno u srdca, so svojou kabelou a palicou bol už celý, hotový pohnúť sa pod božou oblohou v široký svet. Jemu bol vietor kamarátom, slnce mu plnými priehršťami sypalo zlato do očú a do srdca zapadla vtáčia pieseň. Široká bola duša sťa step a more, a z rozosmiatych diaľav hovoril s Jefimom Pánboh sám…

Dedko Kubešov sa vzoprel na rukách a ťažko, namáhavo vstal. Očami zažmurkal, jeho pohľad sa roztopil vo zvlnenej hladine mora; potom dlho svíňal vo svojich zvráskavelých prstoch žltý tabak, aby si zapálil na cigaretľu, ponúkol tabakom Jefima a vravel:

— Treba ísť…

Jefim vzal trochu tabaku, potočil hlavu za slnkom, ktoré na nebeskom oblúku navrelo sťa zlatý pupeň, a odvetil:

— Bude práve poludnie…

Tak sa rozišli.

Po ceste začaly prebehávať dievčatá a ženy s motykami, a všetky sa s hrebeňa snášaly dolu k dedine. Dediny nevidno, len kde-tu zabelel sa oslnivý múr v záplave sadov a viníc a zahrád, nabrznutých živnou miazgou a bujnejúcich v teplom opare dní. Uvidiac pastiera, ako si spokojne pofajčieva, volaly naň veselo:

— Pasieš, Jefim?

A Jefim len tak na pol slova ženám odpovedal:

— Pasiem!

Často, rudé od slnka a svietiac zdravými zubami, sa mu smialy:

— A čuješ, Jefim, ktože ti obed navarí?

Ovislé prsia sa im hojdaly pod ľahkým odevom. Jefim sa zamračil, ani čoby odháňal čosi nepríjemného, a neodpovedal.

Jefim nenávidel ženy od toho času, čo sa prvý raz dožil sklamania. Mal ženu kedysi… dávno, keď bol ešte mladý. Zutekala mu. Tak… jednoducho sa rozhodla, a odišla od Jefima, nevedno kam. A viac ju nevidel. Žil od toho času sám, pásaval statok na slnkom zlatených a dažďom zalievaných stráňach, blízko oblohe a ďaleko od ľudí, so srdcom zatrpklým a naprázdno, hlucho vykvitajúcou silou, pohvizdoval si do vzduchu a roztínal ho pastierskym korbáčom, zavracal statok a do diaľav vykrikoval svoje jediné: hajs! ohó! Ženy sa naň uškieraly, svietily zubami a dráždily, rozklesnutými bokami; predstavoval si ich v duchu na bukových posteliach, smyslami vybičované, mäkké a plodné, a sožieral sa vo vnútri akýmsi suchým, pálčivým ohňom, ktorý rok od roka plienil jeho živné miazgy tela, aby tým viac dal vyniknúť krvnatým žilám, splietajúcim sa v suché, pevné húžvy.

Otvoril svoju koženú kabelu, odrezal chleba a slaniny a začal jesť. Ďaleko kdesi, až na oproti ležiacom úbočí, pásol Sergej, mladší pastier. Už niekoľko rokov chodia a pasú spolu, dávajú sa najímať po dedinách a prácu svoju vykonávajú svedomite. Serjoža je dobrý chlap, široká duša, široké plece, statok si chová ani deti a po najlepších miestach ho vodí… lepšieho pastiera ani netreba.

Rozmýšľa, rozličné myšlienky vkrádajú sa mu popod vysoké čelo, na ktorom, keď Jefim zakričí, navre mohutná rozsocha krvnatých žíl, a je mu tak akosi mäkko. Tak tu žijú v slnku a vzduchu, starý s mladým, dole pod úbočiami dediny žijú, ľudia sa smejú a množia sa, a na mori, na jeho blysknavej, spokojnej hladine vidno, ako delfíni v nádherných oblúkoch vyskakujú a vo svojej radostnej hre až ku brehu sa naháňajú…

Len oni dvaja… Jefim a Sergej… tak akosi márne…

Zakrojil ostrým nožom do chleba, do prsta, na prste vykvitla ohnivá krv a steká pomaly na nohavicu.

— Porezal si sa, starý, — ozval sa zpoza drieňky ženský hlas. Drieňka je hustá, už dávno odkvitlo bohaté hrozno zlatých kvetov, a teraz len husté lístie a zelené bobuľky vystiera slnku.

Vystúpila z tej zelenej húšťavy, špinavá, čierna, v pálčivých očiach ani fakle horí jej osemnásť jarí.

Jefim sa strhol vo svojich myšlienkach a mlčky sa zpod nasopenej obrvy pozerá na neznámu dievku. Jej čierne vlasy sa zvlnily sťa hadi, rozhalené prsia zožiera slnko a silné nohy ani hnedé korene vrástly v zem.

— Čože… tu chceš…?

Žiadne iné, múdrejšie slová mu na um neprišly.

Posadila sa vedľa Jefima, potočila sa vyzývavým telom k nemu a s pier odtrhly sa jej akosi strmo slová:

— Daj mi jesť!

Jefim odkrojil chleba, priložil kúsok slaniny a podávajúc ho dievke, pomaly sa pýtal:

— Ako sa voláš?

— Nina!

Ťažko sa vyvalily tieto dve slabiky z chlebom nadžganých úst.

— Hm… Jefim pokosil svoj mihavý zrak. Pozerá sa na hltajúcu dievku a vidí: tulácky vietor duje z celého jej tela, je hnedá a mastná sťa údená ryba, aké predávajú kalmyckí rybári v Povolží pri Astracháni. Poodhalené mladé prsia sa zachvievaly, výbojne natŕčané do žeravého vzduchu, a celá postava voňala medovým kvietim sparných strání.

— Chceš ešte? — pýtal sa, keď dojedla.

Vyvalila sa do trávy, lícom k slnku, odhalila šnôry blýskavých zubov, zasmiala sa suchým smiechom pobehlíc a vystrekla:

— Teraz nie…

Teraz nie. Jefim sa zamyslel: Teraz nie. A kedy? Bolo mu akosi čudne, žilnatým telom zachvievalo akési volanie dávneho života, čosi sa v ňom vzpínalo, rokami spútané, ani erdžajúci žrebec, a — zdalo sa — nebolo naraz na svete kantára, ktorý by ho mohol skrotiť…

— Odkiaľ si… prišla?

Spomenula si náhle na krvavú ruku Jefimovu. Podňala sa, odtrhla zeliny a priložila na Jefimov prst, na ktorom pomaly zaschýňala kvapka malinovej krvi.

— Máš ešte krvi dosť!… zasmiala sa a pozrela sa vyzývavo na Jefima. A jemu, hoci jeho otázka zostala nezodpovedaná, prišlo odrazu teplo a sladko, oči sa zahmlily v zružovelej predtuche a hlas, nevedno odkiaľ, nabral mladistvej čistoty a zvuku, keď sebavedome zo seba vytasil:

— Nuž a?…

Potom si ju pozeral znovu, teraz už prižmúrenými očami, ani čoby sa chcel presvedčiť, že sa neklame, a srdce sa mu sovrelo v bojazlivom očakávaní, keď sa pýtal:

— A… kdeže ideš?

Potočila sa k nemu zoči-voči. Jefim na nej uľpieval smädným zrakom. Po jeho hnedej tvári a žilnatej šiji prebehávaly krátke tiene, a ruka netrpezlivo pohrávala si korbáčom.

— Kde idem? — opakovala otázku. — Tak… kde sa mi zachce… Aj tam, aj tam môžem… — a mávala hybkými rukami na všetky strany.

— Aj tamto — ľa?… — šľahol Jefim korbáčom smerom k Sukko, kde ani zástava vlnilo sa belasé more.

— Aj!

— Škoda by bolo!

— Banoval by si?

Zaťala otázkou Jefima ani sekerou do jeseňa. Jefim zmĺkol, všetko bolo tiché, len kde-tu v tlejúcom listí dubu mrvil sa a šušťal chrobák. Potom sa jej pozrel priamo do očú a pomaly, ako keď padá so stromu suchý list, zaševelil rtami:

— A možno, že by som… aj banoval!

Mlčali oba. Nina, zahryznúc sa do spodnej pery, nespokojnými rukami šklbala nevdojak trávu, a Jefim nevidomými očami pozeral sa na zblúdilú kravu; ani mu na um neprišlo, aby zapráskal korbáčom a zvolal: hajs! ohó! Potom — ešte akosi podvedome — oblapil dievku svojou tvrdou rukou, pritiahol ju k sebe a ťažko, namáhavo zo seba vyvalil:

— A nechcela by si… tu zostať?

— Tu?

— Pri mne, v pastuške. Je tam zahrádka, trávnik… a voda hneď pri dome.

— S tebou žiť?

Oči mu zamžikaly bojazlivo a tíško odvetil:

— So mnou.

Pritisla sa k nemu bližšie, v očiach sa jej usadil taký belasý zdrap šťastia, a podopierajúc hlavu o jeho suchú hruď, s novo objaveným úsmevom sa pýtala:

— A v zahrádke… máš kvety?

— Aj kvety sú, — odpovedá radostne Jefim.

— A zemiaky, reťkevku, paradajky, uhorky…?

Jefim zakaždým natešene kýva hlavou a opakuje:

— Aj… aj… aj to…!

— Paradajky ja veľmi ľúbim, — spomína Nina.

— Aj sliepky kúpime, ak budeš chcieť… a kohúta jarabého…

Nina so všetkým súhlasí. Náhle jej preletí po tvári tieň. Odtiahne sa od Jefima, pozrie sa mu spytavo do očú a vraví:

— A nebudeš ma… biť?

— Nebudem, Ninočka, nebudem! — uisťuje Jefim a znovu ju pritisne a oblapí širokými ramenami.

Slnko sa pomaly srážalo nadol. Zem, bičovaná bolestnými metlami jeho lúčov, krvácala rudými kvapkami jahôd. A zatiaľ, kým Nina pustila svoje oči ani dva holuby do černejúcich tôní dolín, potom ponad pozlátené vrchy až hen na roztopené slnko v tichom mori, spojil Sergej s Jefimom statok v jednu čriedu a za ňou sa pohli všetci traja: Jefim, Nina i Sergej, dolu k Pavlovke.

Do dediny krokom tichým ako mačka vkradol sa súmrak.

*

Dovalili sa sedliaci večer do školy na schôdzu ani ťažké kamene. Košele rozdriapané, plátené nohavice, bosí. Ešte aj teraz vialo z nich slnkom a vôňou vinohradov.

Usadili sa v laviciach, fajčili zas machorku hustými oblakmi, a ženské hrýzly hlasným, suchým zvukom semienka.

— Nuž tak, súdruhovia, — ozval sa po krátkom rokovaní predseda sovietu Dolin, — v tomto roku bude daň vyzerať takto: výnos z jednej desatiny oziminy sa odhaduje na 30 rubľov, výnos z desatiny jariny 32 ruble. To aj zemiaky, slnečník… však viete…!

Sedliaci zjasnili tváre ani svieže opekance:

— Ľa-ľa, menej ako vlani, — ozval sa ktosi.

— Veru, prisvedčili druhí. A bola v tom radosť a nádej.

Dolin pokračoval:

— Výnos z jednej kravy ročite 18 rubľov, z koňa od štyroch rokov po 20 rubľov dôchodku…

— Lanského roku bolo osemnásť, — vykríkla Slancová.

— … a zdaňovaly sa kone už od troch rokov, — odvetil hneď nato Dolin.

Zhučali prítomní ani hora v zime. Podajedni kričali nespokojne, druhí zas volali: dobre je, žiadna krivda! — a v tej trme-vrme Dolin stál s úsmevom človeka, ktorý dobre rozumie a pozná rub i líce veci. Veď aj on bol sedliakom, nie bohatým, no predsa ten kus vinohradu a oráčiny, ktoré v Su-Psechu mal, práve tak podliehalo dani ako polia Pavlovských.

— Práceschopní sa v tomto roku rátajú od 18 do 50 rokov, — zabŕda zas hlbšie Dolin.

— A výnos z vinohradov… ako sa oceňuje? — pýta sa bohatý Petráň. Mal vinohradu najviac a preto mu veľmi záležalo.

Dolin, očakávajúc novú búrku nevôle, najprv si odkašľal a potom pevným hlasom odvetil:

— Z jednej desatiny… 320 rubľov!

Okrem niekoľkých zhýkla a potom stŕpla celá schôdza. Potom začal krik, ženské jajčaly, ruky nad hlavami zalamovaly, a do tej riavy sa vrezávalo zlobne: Tristodvadsať! — Kriste pane! — Aby ich čert pobral! A ešte vždy hluk a šum.

Petráň vstal, čelo si pretrel lopatovitou rukou a vravel:

— Kamaráti, súsedia, veď… tak to nejde. Ožobráčiť sa predsa dať nemôžeme! To… do súdneho dňa aby si na dane robil…!

Pohla sa sedliacka masa, ťažkými hlavami poniektorí prisvedčili, vyskakovali v uzučkých laviciach a kričali: Pravda!

A keď už vlny ľudských tiel zmietaly sa v štyroch stenách učebne, podišiel k stolu, ku čiernej tabuli Repka Matúš, vzal kúsok kriedy do hrubých prstov, zmĺkol na chvíľu a potom ostrým hlasom začal:

— Ty, Petráň, tak veľmi nehafkaj! V tomto roku, ako sa mi vidí, dá desatina vinohradu do 600 vedier vína. A keby si vedro len po rubli predával — a ty predávaš najmenej po tri, veď ťa každý pozná! — tak by si mal z desatiny 600 rubľov dôchodku. A tu ti to oceňujú na 320… čuš, neumreš!

Opadla schôdza sťa more po príboji.

— Michalj Petrovič, — obracia sa Matúš k učiteľovi, píšucemu protokol schôdze, — nože nám na ukážku vyrátajte, ako to bude s daňami vyzerať! — a podáva mu kriedu.

— Tak na príklad vy, Hlaváček, povedzte, koľkože toho všetkého máte!

Hlaváček z lavice diktuje, koľko oziminy, koľko jariny a vinohradu, dve kravy a dva kone. Michalj Petrovič píše, vyratúva výnos celého gazdovstva, dovedna je všetkého na 360 rubľov.

— A koľko je vás doma?

— Ja, moja žena a štyri deti — však viete! — odpovedá.

— Nuž hľa, — usmieva sa učiteľ, — na každého jedáka pripadá šesťdesiat rubľov. To nie je zlé!

A ďalej ráta: z prvých desiatich rubľov… z každého rubľa sa platia štyri kopejky dane, z nasledujúcich dvadsiatich rubľov po sedem kopejek z rubľa… a tak pokračuje do šesťdesiatich.

— Toľkoto dane pripadá na jedného jedáka, — hovorí, keď spravil súčet. — Je vás šesť… teda šesťkráť toľko.

Dolin sa spokojne usmieva a dodáva:

— A to ešte dostanete zákonitú sľavu, bo ste zo šiestich jedákov iba dvaja práceschopní!

Hlaváček sa poškrabkal v zátyľku, hodil radostne plecom a skríkol veselo:

— Eh, čože — zaplatíme!

Sedliaci sa nahrnuli na Michajla Petroviča:

— Ešte mne, mne moju daň vyrátajte!

A Michajl Petrovič ráta, ráta, sedliaci z lavíc ako deti pozorujú a vlna nespokojnosti, ktorá ich vzdula po slovách Petráňových, pomaly opadávala s každým tým výpočtom a konečným súčtom. Len Petráň, Tremboš a ešte niekoľkí zažití sedliaci, ktorí sa utiahli do úzadia, žmurkali neisto starými očami a na niečom sa dohovárali.

— Nuž tak, — začal zas predseda sovietu Dolin, — treba pokročiť ďalej. Musíte si zvoliť daňové komisie. Ako je to vždy: najprv tú, ktorá spisuje, čo dani podlieha, potom tú, čo správnosť vašich údajov reviduje, a napokon tú, ktorá tesne pred žatvou a oberačkou ide po poli a určuje, koľko percentový je výnos. Dávajte návrhy do komisií… Každá je trojčlenná!

Navrhli troch do súpisnej komisie… zdvihla sa húšťava rúk. Odhlasovali.

— Navrhujte členov revíznej komisie! — volá jasným hlasom Dolin.

— Tremboša navrhujem! — volá celý zrudlý Petráň.

— Ešte! — kričí Dolin.

— Slezák, Míšek, Dušek! — snaží sa prehlušiť všetkých Repka. Navrhli štyroch a preto museli hlasovať.

Tremboš neprešiel.

Zachumelilo sa v úzadí, zahovorili sa potajomky — a stíchli. Na stole žmurkala žltým okom lampa a tam, v laviciach, v tme rodil sa akýsi odboj, vzdorná myšlienka, rozdeľujúca tú čierň na protivné tábory. Tu neišlo len o chlieb, o kopejky, o dane, tu išlo o dve sily, ktoré sa inokedy udržiavajú v rovnováhe a inokedy zas rútia sa jedna proti druhej, aby jedna druhú pokorila a sadla jej do šije.

— A teraz poslednú komisiu, — ozýva sa Dolinov hlas v zatíchlej miestnosti.

Do toho ticha vstal vážne a pomaly starý sedliak, zarytý a tvrdý Zlatník, čo po nedeliach v modlitebni odbavoval pobožnosti, bohatý a skúpy dosť, aby mal prečo hriešnu dušu zachraňovať, a od pier ani čoby jedno meno za druhým sekerou odtínal:

— Navrhujem Petráňa, Tremboša a Stráňavu!

Celá miestnosť sa nadula a zhíkla. Potom sa ozval z rozličných miest smiech a kriky:

— A seba už, strýko, nenavrhnete?

Zlatník sa nepohol, stál a strmo sa pozeral na prítomných. Potom vravel:

— A čo chcete? Veď ich poznáte! A Stráňava… tuto súsed… veď ste ho do sovietu zvolili… a do komisie sa vám už nepodobá? Keďže tak, môžem zmeniť svoj návrh. Nech bude tak: Petráň, Stráňava, Rak.

Obzrel sa po prítomných. Tí mlčali. Preto kul železo za horúca:

— Stráňava, člen sovietu… a Rak… veď ho poznáte, biedneho, nič nemá…

O Petráňovi mlčal.

Zo shromaždených ani jeden už neprišiel s novým návrhom.

Tu v lavici podňal sa Repka Matúš, obrátil sa zoči-voči čiernej tme, kde ťažko v dyme oddychovaly sedliacke telá, a začal pomaly, zvyšujúc ďalej hlas:

— Strýko, však ste len múdry… o to nič. Pekne ste tú kandidátku vymysleli… Stráňava, člen sovietu… to je pravda. Rak, biedny, nemá nič: aj to je pravda. Len mi je akosi čudné, prečo ste z tých svojich do prvej komisie nikoho nepretískali… a prečo už do druhej a najmä do tretej, do tej najdôležitejšej? Hm… Stráňava, Rak, to sa nezdá tak zlé. A vy, — obracia sa a zrakom objíma všetkých ostatných, — vy sa už nepamätáte, čo oni pred troma rokmi s komisiou hen tou porobili? Ako si pozapisovali, že u nich sa neurodilo nič — a u nás na sto percentov? A čo teraz, v týchto dňoch, ten Stráňava a Rak porobili, o tom vy, súsedia, nič neviete?

— Nie, nevieme, — ozývajú sa poniektorí.

— Povedz nám, Matúš, — podpichujú ženy zvedave.

A Matúš vypráva príhodu so striekačkou, ako Petráň využil Rakovho práva na pôžičku spolkového náradia, ako by chceli vtiahnuť svojpomocný spolok do svojich služieb a že im v tom ide na ruku aj Stráňava, skrývajúci sa za svoje členstvo v soviete.

Medzi prítomnými boli mnohí, ktorí dosiaľ nevedeli o tejto príhode. Oči sa im roztvorily do korán, široké ani more, keď s neho z rána biela hmla síde, a hltali Repkove slovy s lačnosťou, rozhorčení. Predseda Dolin sa usmieva, ako Matúš hovorí rusky s tvrdým prízvukom, zapaľuje si spokojne cigaretľu a nakláňa sa nad stolom k učiteľovi, ukazujúc mu čosi v protokole.

— A prečo si to už dávno neoznámil? — volá ktosi z lavice.

— Len tak do nich! — vykrikuje druhý.

— Kamaráti, veď… — snažil sa smierlive prehovoriť tretí; jeho hlas však zanikol v kriku žien:

— A nás, vdovy, len by tak sdierať…!

— Hanbite sa! — vykríkla jedna a vypľula na zem.

Tam tí v úzadí utiahli sa celkom do tmy. Zlosť im navrela v srdci, a ono búšilo nie menej, ako ťažké ich päste na dubový stôl.

A keď videli, že občania dávajú nové návrhy, z ktorých potom bola zvolená komisia a Matúš Repka v nej, zdvihli sa jeden za druhým a pomaly, zaliati posmešnými pohľadmi súsedov a poznámkami žien, vychádzali von: Zlatník, Tremboš a Petráň.

— Tu máte tlačivá pre jednotlivé komisie, — hovorí Dolin Michajlu Petrovičovi, a, obracajúc sa napokon ku všetkým členom zvolených komisií, pozýva:

— Zajtra večer príďte do sovietu. Dostanete podrobné smernice pre prácu komisií. A na pozajtra môžete tu u vás začať. S Pavlovkou ste hneď hotoví… a žatva predo dvermi!

Potom sa ztratil v tme. Keď vyšiel na návršie, na mori zabedákala siréna parníka a Anapa v elektrickom svetle vyzerala ani briliantový šperk, pripevnený na teplom zamate noci…