ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tajne žijú moci na Tatrách; vo dne ako v noci, v svetle ako v tmách! Mocní sú duchovia, čo si v Tatrách hovia. Po sokorcoch veterných a po dolinách čiernych tajnou mocou hovoria. A ja som z nich špik a krv, ja v nich a oni vo mne vrú. Hej sa, duchy, sem do róty,^[68] sťato potom do roboty! Točte sa a krúťte sa do dúhového kolesa!

Stojím, stojím rohatý, stami hromov zodratý, ale predsa, ale predsa neprebrano bohatý, lebo nie som prikovaný na hrudu. Vo mne žije ľud, ja žijem zas v ľudu. Stojím tuná, letím všade, hneď sa zdá, že žijem v hrade, hneď že v najväčšej paráde potácam sa v sveta maškaráde! Z hradu ma nik nevypáči, bo tým skalám, kde ja bývam, dych zbojníkov nevystačí. A keď by ma dakto vinil z stredovekej odseklosti, tomu poviem, že sa zmýlil, bo ja žijem v prítomnosti! Ja si letím po Dunaju, mne Straussovia Viedňou hrajú,^[69] ja si letím šumným Váhom, ja si spievam v oči vrahom! Duch náš, duch náš Tatro-živý, ver, že Kriváň nelenivý!

Dobre Kriváň svetoživý, len že zostaň nelenivý!

Tu som i ja z Demänovej, tajdem klaňať sa tej novej dennici, čo vychodí a mrakami sa brodí na svetlo to videné. Ja síc len vo tmavej bývam Demänovej, ale vábim tmami tých, čo sa svetlami zaoberať zvykli. A keď sa pošmykli až sem — tu ich schvacujem, hrúzami priťahujem. Tak, kto zo mňa vychodí, domov iste, domov iste ako Slovák prichodí!

A ja tam z Považia utekám, bo vo Vrátnej už pokoja nemám. Zlovestní duchovia mi v doline lovia ľudí, chlapov, ženy, deti — všetko do záhuby letí. Od Trenčína do Varína, od Bystrice do Kysuce, od Púchova do Súľova a od Beckovej doliny až hen hore do Žiliny všade bieda, smrť hotová! Už čo priam aj ku mne príde dakto dakedy, odíde zaraz i bez najmenšieho sipenia ducha rodného. Už aj vrátňanské podoby nad tým, čo sa v ľude robí spolu so mnou, s ich životom, kričia, plačú, lež čo potom? Čo po plači a žalobe? Tá klin z diery nevyhlobe! Idem k tebe duch náš vládny, ako k bohatému hladný! Povedz, čo mám robiť? Či mám žiť a či sa drobiť? Žiť už nechcem v tejto psote, čert tam po takom živote! Ale prv, lež hen zo Strečna uchytí ma cesta mliečna: rád by sa ta dolu šmykol, čo by trochu čert zakvíkol! Rád by sa trochu povztekať, rád rarachov zrieť utekať, rád bych sa trochu vysekať!

Čo po ceste mliečnej, po tej mdlobe večnej; ta pošleme len telence žváchať z trávy slávy vence! — Škoda, škoda Považia! Lež nie div, že tak bažia po ňom mrchy, skuhráci, tí jazerní pľuháci, že mi žerú raje považské tie pankharty ježibabské. Ale veď im ja navarím kaše, len vy moji — držte posty vaše! Poradím ti jedno, Vrátny: kňaz je voždy vojak statný! A vo Vrátnej na prostriedku, ta pozornosť opri všetku. Stojí kňaz tam tisíc rokov, od machu mu neznať bokov; v tom je sila, zobuď toho, a na ňom máš vojska mnoho!

Len utekaj — len utekaj a duch Tatry ti pomáhaj. Chudák Vrátny zle pochodí, bo sa Vrátna v krvi brodí.

Akúže ty zas novinu nesieš na túto výšinu?

Ja som duch síce, lež bez sily — bo ma života zbavili dobrí i zlí duchovia. Dobrí o česť pripravili a zlí teraz dušu lovia. S dobrými bych len ta býval, kebych len aj ich silu mal. Lež slabý som býval odjakživa a teraz duch len o sile sníva. Tejto neznal som ukázať, znal ma teda zlý duch zviazať. Neviem, čo už teraz robiť. Ráčteže ma vyslobodiť — vyslobodte, službu dajte — na mňa veľa nerátajte!

Keď si slabý, nechaj žľaby, ktorými sa život valí; a tam, kde sa tvoje skaly vypínajú nad Súľovom, zastaň si tým slabým slovom! Nemám kedy o vás slabých starať sa v tých chvíľach divých! A k len žiť chceš, tajdi k deťom tým neverným, čo sa svetom mne neverným potulujú, tí ťa iste ofedrujú. Nechcem ja taľafatkárov, chýrnikov a novinkárov, potmehúdskych šibrinkárov! Pokým ty sám sa nevzkriesiš — darmo vykúpenia, otroctva zbavenia, darmo aj o pomoc, synak, prosíš!

Ja sa dívam na dve strany, do Uhár a do Moravy; moja hora medze chráni, ale tratí ráz a mravy. Už bys’ tuná darmo hľadal svieže hlasy slovenčiny, darmo by si svoje skladal nádeje do Javoriny. Čo je tvoje, všetko hynie na slovenskej Javorine. — Kršák^[70] nedávno jed vylial na Oviča, že tebe prial; a Mlsák krkavcov zháňa na verného tvojho Ána. Radimovskí pytlikári, šustri, šnajdri, kominári spikli sa ti proti slovenčine a za advokátov majú dve**ne. A v Klukove na smetišti v Kršákových drápoch piští slávik jeden z tej príčiny, že je priateľ slovenčiny. A pán Moriak v Kútoviciach prechodí sa v nohaviciach, kam škamre, tam škamre — blvoní, sopľom nad slovenčinou zvoní. V kasíne zas fúkavickom stojí napísané za sklom: „Že kto vojde do kasína, nesmie s ním dnu slovenčina!“ Slovom, apko starý náš, z tých strán ty nič nemáš. Prosím teda, daj mi slovenskejšie miesto, kde pracovať možno ľahšie.

Hanbi sa mi a zapáľ sa — bo ťa mám len za mamľasa! Dajmibože takých duchov! Sotva diabol kolo šuchol — už behavku dostávajú, už mi strachom umierajú! Javorinsko dobre vídam a aj jemu rozkaz vydám; ale teba lenivého pošlem do pekla čierneho! — Pľuhák! On mi tam Kršákov a kadejakých Mlsákov, Radimov a Fúkavice, Klukov a tam Kútovice k výhovorke pripomína a na mojich verných zapomína! Veď sú tam Kršáci, telací Mlsáci; veď sú tam Kibici, Šakali, čo dávno na môj pád čakali. Lež jesto dosť aj pod Javorinou mojich verných, mojich statných synov! Mám ja tam Orlov, Sokolov a z javorinských topoľov môžem ti ukázať Slávikov! Tajdi mi ty a zapáľ sa — bo ťa mám len za mamľasa!

Tisíc rokov spím bez práce — tatko, daj mi robotu; vystavím z psoty paláce, spletiem biče na psotu!

Ty zaujmi Javorinu — a rozšír mi slovenčinu; že tam ľudia nechcú jej hlas, vraví tuná tento mamľas! Ale polej ty, čo zvädlo, ty pozdvihni, čo už padlo. Ty mi zažeň do sta hromov krivonosých tých paromov!

No už som tu, chvalabohu! Priviažte mi tú stonohu!

Tak strečkoval po rovine, a tu, div že mi nezhynie! Hej, ty mrcha zlenivelá, bodaj ťa párala strela!

Tatko starý, dobre s nami, či ma znáte? s Dolniakami! Boli síce obarení tí moji dolní zemani, keď som čerstvo ich pohýnal a tvoje rozkazy spomínal! „Čo nás tam vraj po starom apovi! Nás Dolniakov po tom Horniakovi! Na Dolniakoch iný život máme, na ovosných Horniakov nedbáme.“ Lež ja na tieto šprihaniny, nedajbože, do škamraniny! Lež dosť na tom, že sú ľudia Dolnolezci — keď sa vzbudia! Leňochov jesto i tam dosť, truľov vidieť nieto žiadosť: ale povedz, kde sú ľudia bez tohoto haraburdia?!

A čo títo robia tuto, hentoho mi je ver’ ľúto, stojí ako zoškvarený. Ej, skadiaľ žes’ vyvlečený?

A ty, kmotre, čo tu robíš, vari sa na život zlobíš? Aký ti ho je zamosúrený, sťaby ti bol z hrobu vykúrený!

Hej — dobre je, apko starý, hentam letí Zvolen jarý, a hen Vernár ako šmýka, a tam — kto sa to pomýka? Zo Smrdákov, z Korytnice, od Inovca, Poludnice, od Choča — tam od Oravy až hen od rovnej Trnavy, ba čo vidím, od Budína starý duch sa tiež pohýna!

Dobre, že ste sa zišli, všetci ste mi na mysli. Vítam vás!

A my zas pozdravujeme horúco vás!

Na výsostiach, kde kraľuješ, skadiaľ aj nám rozkazuješ, vítame ťa, vítame! Že sa ti zas žiť zachcelo, aj nám sa hniť odnechcelo, toto v Tatrách čítame! V tých reťaziach hôr strieborných a po tých horách ozorných len to jedno čúvame: Duch Tatier že hore vstáva, dieru svoju zanecháva, a že aj my žiť máme! Na výsostiach, kde kraľuješ, skadiaľ aj nám rozkazuješ, vítame ťa, vítame!

Po sto rokoch v nových vekoch dané je nám žitie zas! Čože naplat, ak lenivieť budeme a plano hlivieť v tichých týchto sedliskách! Čo je naplat v týchto výškach držať zbory duchové, ak nám žiaden nepovie, že zdržíme pokušenie, že jašterov pokolenie, že plameňov vybúšenie, že tigrisov rozdráždenie, že i hadiskov sipenie, že ľudské sa zhovädenie, že i zlých duchov búrenie vydržíme, vydržané odstrčíme, odstrčené pošliapeme, rozšliapané rozotrieme!

K práci sa ti priznávame a do boja vôľu máme. Pohodlia sa odriekame, za svedka teba voláme!

Duchov sme vídali, keď sme si lietali nad Tatrami; duchov sme čúvali, keď sme sedávali nad horami! Tých duchov vídaných, tých duchov čúvaných vidíme zas. Lež teraz do kola svorného ich volá len jeden hlas! My svieži orlovia i my sokolovia krídla máme, k čomu že lepšiemu pekno-svätejšiemu ich požičiame? Na krídlach širokých do svetov ďalekých zaletíme, po svete, po ľuďoch tú povesť o duchoch roznosíme! Krídlač, hore sa, roztočme kolesá nad svetami! Tatier zmŕtvychvstanie slávme po skonanie tiež s duchami!

Moja moc býva vo vodách, ja ju užívam v náhodách; pud síce sa mi vyhýba, bo do krčiem čert ho šibá. Ale mám zas pomoc rezkú v čerstvých synoch na Slovensku. Zato, apko starý náš, na mňa sa spoliehať máš!

Ja som šťastný, že v tom kraju, kde ja bývam, ľudia majú, len kresťanov v živote; že sa tam peleš lotrovská pálenčiarov a židovská zberba zradne nepletie. Pravda, pravda, že kresťania tiež dajedni už imania svoje viacej milujú ako slávu, česť a štestia národa a na rozcestia márnosti zabludzujú. Najlepšie je v mojom kraju to, že ľudia teba majú.

Ja som slabý len k jednému, zato pomôž, apko, mdlému! Hojím, liečim a pomáham, kto len ku mne príde. Chorého nikdaj nenahám, každý zdravý vyjde! A le to je moja mdloba, že ku mne ide aj zloba, ktorá keď sa mnou ozdraví, novou silou teba dlávi. Daj mi teda, daj mi sily, abych mohol zradných žily oslabiť, by z Korytnice utiekli tie pijavice!

Nie tak, nie tak, syn môj milý, my sme kresťanstvom ožili: zato dobre robiť máme aj tým, čo ich dobre známe ako zdivených zbojníkov, ducha Tatry vražedníkov! Duch môj dobrý Korytnický, rob len, akos’ robil vždycky. Prídu časy, a to skoro, ktoré sa odmenia sporo!

Hja, ja! kresťanstvo! kresťanstvo! Veď hej! Ale to oplanstvo, ktoré sa v svete prevádza, to aj ducha predsa zvádza k dač takému šelmovskému, čo by zbojníckemu cechu prečiaralo počty trochu!

Ja by sa síc mal žalovať a tie potvory zmaľovať, čo Oravu špintajú. Ale načo reči množiť, biť sa musí, čo chce ožiť — a naši sa nedajú, lebo vôle dosť majú!

Ja som síce len duch malý — moje vody dlho stáli bez zásluh a činnosti. Teraz odklial ich duch jarý a môj kraj sa tiež ojarí, vyjdúc z svojej úzkosti.

Máme všetci svoje biedy, ľud má svoje rany, vredy, tmu, slepotu, krv a boj. Lež ducha nič nezastaví, čo sa morom žitia plaví ani búr, ani pokoj.

Ty si duch, len ty brat náš, kto sa búram nepoddáš! Nech sa v svete čo chce robí, nech sa búra, peklo zlobi, nech sa pení ľudská zlosť: My sa hromom nepoddáme, pravý duch ich strely láme, zhyň, kto sily nemáš dosť! Prepadni sa každý z nás, komu cudzí tento hlas!

Ju, ju, ju, ra, ra, ra, škr, tr, vr, brv, môj nos, moje brucho a moja krv, va, va, va, ju, ju, ju, tru, lu, lu, lú, ja som si tam zabudol moju truhlu!

I my sme duchovia, lež bez sveta každý len tak, ako sám chce, lieta. Dajte nám robotu a úlohu, budeme vám ku cti, k sláve bohu!

Pozrite hen dolu, synáčkovia, ako to vreštia tam tí duchovia. Prišli sem s bruchami, žiadosťami, žalúdkami chtiacimi a ústami. Slabosi, lenivci — pretvárení boli k mojim duchom pripojení! Lež teraz bez hesla duchovného ta letia do pekla jazerného! — Ak chcete všetko to odhodiť, zač škrečí hen v priepasti duchov hnilač, zastaňte si v kolo, sem do kola, nech je duchov pravých chasa celá!

Kráľ nás a pán náš! Tu naše ruky máš: pred tebou, pred duchy prisaháme, že slúžiť len Tatrám vôľu máme! Kráľ náš a pán náš! Tu sväté sľuby máš: keď teba, keď Tatry oklameme, zaklň nás a v kliatbe nech zhynieme!

Skúpaní ste sľubom vlastným a povýšení k tým šťastným, život čo majú v sebe. Neprijmete od iného moc života duchovného v bojov vašich potrebe! Jedno ste, velikí, malí, jednej hodni cti a chvály v duchosľube stojaci. Teraz leťte po dolinách, po života priestraninách, statní moji vojaci!