ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Ale akože predsa tá Korytnica vyzerá? Či je to tam dáky kúpeľ? Či jesto tam aj dáke mestečko, dedina, osada? — Takto sa spytujú dajedni.

Osada jesto pri Korytnici, lenže ďaleko od nej vzdialená. Meno tej osady je Osada.^[25] A kto by chcel od Ružomberka ísť do Korytnice, musí cez túto osadu ísť a potom od nej ale za dve hodiny hore do vrchov sa dostane k samým prameňom živých vôd. Osada je prostredník medzi korytnickými obyvateľmi a mestom Ružomberkom, keď sa tamtým od tohto dačo zachce. Do Ružomberka z Korytnice je dobrých päť hodín cesty.

Sama Korytnica je komorská majetnosť,^[26] ktorej úradníci a predstavení, keď poznali veľkú cenu vody, dali si vystaviť pohodlné drevené búdy a dvorany, v ktorých pre svoje rodiny a bližších známych bolo dosť miesta na bývanie za letného liečenia. A tak je to v Korytnici až doteraz. Budúnky^[27] stoja pusté a kto prv príde, ten si zaujme chyžu, rozumie sa, že keby prišiel dakto z komorských úradníkov, ktorých sú tieto domce vlastníctvom, aj on by sa sťahoval. Z toho už vidíme, že nám tu nijaký hostinský nejde z voza nohy skladať, ani sa nám tu nik za obsluhu neponúka. Je to tu ešte len holá príroda, ktorá sa len vlastnou mocou zaoberá a sebe sa páči, nestarajúc sa ďalej o človeka. Keď kto chce jej mocou zo svojej nemoci povstávať — musí sa sám o seba postarať. Zato do Korytnice nemôžeš iba chorobu niesť, musíš si s chorobou aj kuchárku a kuchyňu a komoru doniesť. Ale aby vedel každý, kto toto čítať bude, ako tu to všetko vyzerá, musím ho pri tomto štvrtom poháriku oboznámiť s celou miestnosťou korytnických budúnkov.

Celá Korytnica je naozaj ako koryto, na jednom mieste trochu širšie — a tu sú práve daktoré domce postavené z dreva. Hneď odhora vykukáva drevená vežička, v ktorej môžu traja aj štyria — ale veru musia byť dobrí priatelia — bývať. Sklepená je doskami, podlhovastá, ináč čistá chyžka, do ktorej jedným oblôčikom, tým, čo je na vežičke, denné svetlo vchodí. Pod týmto palácikom je skliepok a pred skliepkom dva stĺpy, na ktorých vežička stojí a medzi ktorými je maličká sienka, vedúca do skliepku vykopanom v brehu. Hneď nižšie, pod samým vrchom, stojí hodné doštené stavanie menované sálou. V tejto sále môže aj desať ľudí bývať mimo dosť veľkého pitvora, kde sú lavice a kde v čase hojnosti hosťov — bár je to otvorené a iba čo je človek v suchu, keby pršalo — by človek aj prenocovať mohol. Oproti tejto palote stojí dom dobre zbitý z brvien, šindľom pokrytý, dobre širokým odkvapom opatrený a došteným chodníkom zôkol-vôkol zo všetkých štyroch strán obkolesený. Tu sa môžeš prechodiť, ak by pršalo, keď piješ korytničianku, a na prechádzke moknúť by sa ti nežiadalo. V tomto budúnke sú štyri chyžky, z ktorých jedna je dosť veľká a železnou pecou opatrená, tri ostatné menšie s jedným pitvorom, kde je aj ohnisko na varenie. Na hornom konci z rohu tohto budúnka vedie doštený chodníček popod malú striešku k štvrtému stavaniu, v ktorom sa nachádzajú štyri chyžky, jeden priestranný pitvor a konča toho kuchyňa, pod ktorou tečie potok. Pustia sa dolu potokom, prídeš o jedno dvadsať krokov nižšie a tam zas nájdeš takú drevenicu, do ktorej ťa zavedie zas z druhého nižného konca tamtej búdy popod striešku drevený chodníček a kde nájdeš chyžku a hodnú kuchyňu.

Toto sú obydlia pre hostí, o ktoré sa musíš postarať, len čo sa do Korytnice dodáš. Bo vyhnať dakoho z chyže nemáš práva. Zato sa tu aj človeku všeličo prihodí. Tu vidíme, ako je ľuďom v neusporiadanej spoločnosti žijúcim. Nejeden raz tu človek môže aj skúsiť, ako je to byť dobrý pri grobianoch a ako zas grolovi^[28] pri vzdelaných ľuďoch!

— Ale je tá voda akási slabá, — hovorí hen jeden korytnický hosť.

— Ba práve teraz je dobrá, nekrúti tak tuho v nose, — odpovedá mu druhý.

Nuž a takto to bude bezpochyby aj s týmto pohárikom: jedným sa bude zdať prislabý, druhým dobrý. Teraz sa môžu moji čitatelia ísť trochu prejsť, o chvíľočku im podám pohárik druhý — a to bude pohárik čistejší, zo samej Korytnice v mojich papieroch aj v hlave donesený. To bude obrázok z Korytnice, ktorý sa iste dajedným, ktorí sa azda v ňom ešte hen z korytnických časov od roku 1845^[29] nájdu, bude páčiť, iným tiež v tých časoch korytnickým hosťom, v nose vŕtať bude.