ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poďmeže von z Korytnice trochu, veď sa korytnické poháriky môžu piť aj inde — von z nej, nech si len človek dobre zapchanú sklenicu tejto korytničianky so sebou vezme. A tak aj my môžeme hockde náš korytnický pohárik stroviť.

Nuž kdeže pôjdeme, kde? Už kdekoľvek, len nie von zo Slovenska. A to veru nie, to by som sám nechcel! Načo inde chodiť, veď sa máme dosť na čo tu doma dívať, dosť pri čom tu doma pozastaviť. Tento pohárik vypijeme tu pred jedným slovenským domom, a kým sa vypije, nakukneme ta dnuká do chyže.

Pán (sedí pri stolíku a rozväzuje pakel): — Á… už teda vyšla? Hm, hm, pekná to tlač, pozri, mein Herz,^[38] pozri!

Pani (skočí od kolovrátka a chytí knihu a šmarí ju poď stôl): — Keď vyšla, nech ide zas, skadiaľ prišla! (Uškľabí sa.) Hja, veru len zas knihu kúpiť, myslíš, že ti grajciar z môjho dedičstva dám? Toť, — (ukazuje figu) — ale ja neviem, kde len rozum podievaš. Čo už raz nevypovieš tým ľuďom, čo ti to posielajú. Ja si nekúpim šiat, čo len chcem, aby dačo bolo, a ty tu na knihy budeš vyhadzovať peniaze! Kto si vie písať, nech si vie aj čítať, ale ty nebudeš ani jedno ani druhé robiť.

Pán (dvíha knihu pomaly): — No veď ja nič, veď som ti ja len chcel ukázať, aké pekné knihy už aj v slovenčine počínajú vychádzať.

Pani: — Áno… ukázať, a čochvíľa by ti prišlo za ňu konto. Nič, nič, nič, len ty pekne-krásne knihu nazad pošli!

Pán (šmarí knihu pod stôl schválne do pľuváka, až piliny fŕkajú po chyži): — Teda nech ide spiatky! A teraz si ju pošli do Prešporka!

Pani: — Dobre, veď ju ja pošlem, len mi povedz komu. (Dvíha ju zamazanú.) Ale — či sa to môže takáto, veď hľa, hľa! Aká je zašpinená! Ale horkýže, veď by nás ohovárali, tam by sa to tetuške do uší donieslo, ach to nie, už ju len zadržíme! A čo koštuje?

Pán (stavia sa nahnevaný): — Ja neviem, len si ju pošli, nech nás ohovárajú, že sme svi**. Ja nedbám!

Pani (hladká ho): — Ale nože, mein Herz, nehnevaj sa, veď sa už len azda od kníh celkom neodhodíš, ach, aká je pekná, budem aj ja počúvať!

Pán: — Teda dobre, sem penicír,^[39] nech rozrežem! No tak, a teraz očúvaj! — (Pani si sadá, ale hneď zadrieme; pán horlivo reční z knihy o národnosti, až zrazu praslica aj kolovrat a aj pani letia dolu nosom.)

Pán: — Preboha, čo je? Ach, a ona ešte aj spí! Praslica, kolovrat, žena moja: to je veľká sympatia! No ale nič to — mám aspoň knihu! (K nej.) Hej, mein Herz, hej, čože je to? No — ale nevstanete všetci traja?

Pani (prebúdza sa): — Ach, ale čo je to? Ej, čiže je to múdry človek, čo tú knihu spísal! (Pretrie si oči). Ale si ty figliar — nuž čože si mi s tým kolovratom zas vykázal?

Pán sa zasmial — celá pokazená harmónia sa zas do poriadku privádzala. Nato deväť zatrúbi — a pán volá, aby Dora odostielala, že vraj sa už i tak oneskoril.

Dobrú noc — filister!