ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na malom briežku pri Demänovke (hneď vám poviem, aké je to zasa slovo) je pekná okolina. Dookola stojí dakoľko smrekov, jedlí a borovíc. Dolu nižšie hrčí krásny potôčik. Hneď vyše tej okoliny vedie drevená cesta do hory. Kto sa chce prechádzať, keď je v hore blato a rosa, ten si môže sem vyjsť na prechádzku, lebo sa tuná ani nezamaže, ani nezarosí. Sú to okrúhle polená pokladené krížom husto jedno vedľa druhého, takže by stadiaľto mohol ísť veľmi pohodlne voz do hory. Bola by to ozaj dobrá cesta do hory, keby len ďalej do nej bola predĺžená, ale sklamal by sa, kto by mienil po nej ďaleko do hory vojsť. Je iba na pár sto krokov dlhá, šikmo do vrchu vedúca. Nuž ale na prechádzku pešo dosť výborná.

Pri Demänovke stojí dakoľko pánov, iní sa po tej drevenej ceste prechodia. Lež ecce, mám povedať, čo je to tá Demänovka!

Pána Demiana poznajú mnohí z mojich veľmi vzácnych pánov čitateľov, myslím pána stoličného fyzikusa v Orave. Tento pán Demian Baltazár prišiel pred dakoľkými rokmi sem do Korytnice a našiel zo dvoch korytnických studníc tú nižšiu, o ktorej práve reč vediem, veľmi zamúlenú, zmiešanú s inými prúdmi sladkej vody, a tak skoro na neužívanie zoslabenú. Toto vidieť a na pomoc myslieť — bolo jedno. Chytil sa teda pán Demian, tuším i s pánom Flitnerom, fyzikusom Liptovskej stolice, do roboty a oddelil sladké prúdy a žily od prúdov a žíl soľno-kyslično-uhličito-železnatých, takže teraz, majúc v sebe prevahu železných čiastočiek, väčšmi posilňuje vnútornosti, medzitým čo tamtá vyššia väčšmi ženie a čistí človeka. Je aj krajšia, čistejšia a pokojnejšie pripravená. My sme si ju teda pomenovali Demänovka. Pri tejto teda Demänovke stálo vtedy, keď som sa ja korytnickými pohárikmi liečil, dakoľko pánov a zhovárali sa o čomsi zaujímavom, lebo hovor bol živý, ba až prudký. Od hornej studničky zostupovali dvaja a po poriadnom „servus humillimus“^[30] a „alázatos szolgája“^[31] sa aj oni pripojili k nim.

— Ale, bašík,^[32] — hovoril mladší, keď zbadal tamtých dolných pánov, — hen pri Demänovke sa čosi tí páni hádajú. Nože poďme medzi nich!

— No veď len hybaj, ale sa ti splní moje proroctvo, že sa pohádaš s nimi, — odpovedá starší bašík, — ale by som ťa predsa rád videl medzi nimi. Poďme teda!

— Ach, nuž veď je to nič, čo sa priam aj pohádame, bár aj to sa nedá s istotou prorokovať!

— No veď uvidíš! Či nepočuješ, ako sa pálenka a pálenice a kázne spomínajú?

Takto zišli dolu k Demänovke tí dvaja bašíkovia. Čosi-kamsi — hneď boli chlapi v spolkoch miernosti ako v repe.

— Das ist ein Skandal, eine Revolution, wer hat das ja gehort?^[33] — takto hrmel jeden z pánov, tuším, aby tým istejší bol, že sa našich bašíkov dotkne.

— Ho-ho-ho, páni, — zamiešal sa mladší bašík, — nuž čože je to ten škandál, vari spolky miernosti? Hej, páni, páni! História nám nevie toľko biedy ukázať z moru a z meča pochádzajúcej ako z páleného! Samy revolúcie na pálenke mali veľmi dobrú potravu!

— Hm, — odpovie jeden pán, — že vraj história! A kdeže vraví história o pálenom?

— No veď je mne nie história tam bachant, z ktorého sa dominus spectabilis^[34] históriu učili, ale to večné žitie ducha v národoch a v človečenstve. A toto hrozne kričí o biedach, ranách a hrôzach spôsobených nášmu národu pálenkou.

Akoby bol kameň do vody hodil, tak stíchlo. Páni sa jeden na druhého poobzerali a po chvíli istý znamenitý šuhaj, mladý a vážny, tichý a múdry začal rozprávať o revolúcii užitočnej a neužitočnej, s čím sa ale mladší bašík nezdal byť spokojný, bár z etikety sa veľmi nezadrapoval doňho.

Lež tužbyť prikvitlo zopár iných pánov, prechodiacich sa tam po tej drevenej ceste, a s tými sa akosi živšie na krídla schopila hádka.

Jeden z nich počal hneď ex abrupto^[35] citovať akési kriminálne frázy z dajakej protipálenkovej kázne. — No, — hovoril, — či je to nie príkaz povstania proti pánom? A či aj oni to schvaľujú?

— Ak je pálenka reprezentant pánov, teda hej, — pustil sa bašík do rečí, — lež už pre ich česť o tom pochybovať musím. Medzitým, páni moji, ja som tú kázeň ešte sám nečítal a nechcem tu obraňovať to, čo som nevidel. Ale na všetok spôsob to upomenutie pripojiť môžem vopred: nechajteže dačo aj tomu ohňu, ktorý je na pálenkou vyliahnutých neprávostiach zapálený, a nepripisujte hneď každý zapálený výraz, každé živšie slovo búrlivosti revolucionárnych intríg!

— A tým chudákom židom, čo sa im len naubližuje ten kňaz ***šský, to je hanba od kresťanského kňaza! — pokračoval ten istý.

— Ej, ver, chudáci! — išiel ďalej rozhovorený mladší bašík. — Neviem s istotou, ako tuná stoja židia u vás, ale u nás a nikde, kadekoľvek som po Slovensku chodil, nenašiel som židov ako chudákov, ale ako pánov nad pánmi i sedliakmi!

— Hja! — skočil mu do reči ten istý. — Nech nás nič nepichajú, ja im len po teologicky odpoviem, že nám Kristus rozkazuje všetkých ľudí milovať, ale oni proti tomu konajú, keď židov zatracujú! — Chcel aj ďalej hovoriť, ale bašík skočil zas jemu do reči.

Hádka sa strhla ešte živšie, takže to až na zachrípnutie strán doviedlo. Ale to sa nemôže opisovať. Kričať mohli všetci, lebo korytnická dolina bola slobodná. Ale tuná kričať nemôžeme, bár by som ja mal chuť aj tu kričať, čože je z toho, keď ma aj tak nik nepočuje. Dosť na tom, dohadovači sa sebe navzájom páčili, lebo každý svoje povedal a všetko v spoločenskej slušnosti. Zato sa z hádky aj veľmi po priateľsky rozišli.

Mladší bašík hovoril staršiemu na druhý deň ráno, keď ku studničke obaja išli: — Ale, bašík, sú ti to prirodzení zemania slovenskí. Ja som si ich zaľúbil za tú ich prostosrdečnosť a za to najmä, že počúvnu človeka, povedia svoje a nechajú aj iného povedať. Oni, ako sa mi zdá, z tejto strany nikdy neočuli na vlastné uši pravdu. Čo sa píše, to neprichádza k srdcu zato, že na napísané rozum hneď vie odpovedať. A že kniha nevie dôsledne zo seba zas na to replikovať, ostáva čitateľ len pri svojom. Ja by sa rád ešte raz s nimi pochytiť!

— To sa ti ľahko dostane, nech len vstanú. A veď hen práve ide jeden, ale čo je to, veď oni tak včas nevstávajú! — hovoril starší bašík. A vtom prišiel spomenutý pán k studničke.

O vode a o dobrom spaní sa hovorilo a najväčší včerajší dišputant volal mladšieho bašíka na obed nadnes a prichvaľoval si včerajšiu hádku.

Voda je dobrá — pohárik chutí a v nose vrtí, lepšia je dnes ako včera. Dnešné poháriky budú operovať dobre, nuž teda zalejeme tie včerajšie! Sláva Slovákom — domine spectabilis!