E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Divočka

Dielo digitalizoval(i) Agustin Murillo Lopez, Michal Garaj, Viera Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov


 

Divočka

Román mladého dievčaťa

Vo veľkom meste Pr., v izbe svojho neveľkého bytu na druhom poschodí, ležala nemocná pani Hvozdinská. Jej nemoc bola vleklá — a nevyliečiteľná; už od niekoľko rokov nemocná pani slábla. Lekári zkusovali na nej svoje umenie, ale darmo a teraz k jari blížila sa čo deň, to rýchlejšie ku hrobu.

Telesné boľasti trávily zoslabené telo, ale duša jej rovne ztížená utrpením, nevládala vzdorovať. Rok pred dobou, v ktorej začína sa povesť táto, začalo sa nešťastia rodiny Hvozdinských.

Muž pani Hvozdinskej bol jedným z tých ľudí, ktorí ani v dospelom veku nenaučili sa brať život vážne. Pri tom bol priateľský, prajný ku svojim priateľom a známym — a tak viac razy požičiaval peniaze — svoje i ženine, kým trvaly; potom podpisoval i smenky a žiroval mnohé tisíce. Tí, takzvaní priatelia, nadužívali jeho slabosť už dávnejšie a niektorí z nich stali sa insolventnými, následkom čoho veritelia brali žirantov — zvlášte Hvozdinského. Jedon z dlžníkov dokonca vzal si život, keď videl, že doniesol svojimi podnikami na mizinu seba, rodinu a Hvozdinského zvlášť.

Nad to vyskytly sa v banke, v ktorej bol Hvozdinský účtovníkom, veľké nesprávnosti a ztraty. Vtedy hovorilo sa medzi zasvätenými, že toho neporiadku boli príčinou viacmenej všetci úradníci banky, ale po vyšetrovaní ostalo to na Hvozdinskom. Vzali mu úrad a veľkú časť vkladov. Dom, ktorý vlastnila pani po rodičoch, musel byť predaný, aby sa veritelia uspokojili.

Tak pokorený, zbankrotovaný človek nevedel si rady a podobne onomu priateľovi aj on si chcel siahnuť na život, ale zbožná žena jeho prehovorila ho; ona, vzdor svojej telesnej slabosti ukázala, že je silnejšia duchom a vierou.

Boli temer úplne na mizine. Mali len toľko, čo jemu postačilo na cestu do Ameriky — a jej na krátky čas na živobytie doma.

Hvozdinský sľuboval žene, že v Amerike začne nový život, že bude pracovať a že akonáhle zarobí toľko, čo stojí cesta do Ameriky, pošle jej lodný lístok — a peniaze pre ňu a pre malú dcérku, aby prisť mohly za ním.

Ale ťažko zkúšaná pani poberala sa na tú ďalekú cestu, ktorou sa nikto viac nevráti. — Smrť jej nebola desivou, ale desila ju len myšlienka, ako nechá tu svoju jedinú dcérku, jedenásťročnú Justínu.

Veď keby bola Justína dieťa, ako sú iné dievčatká jej veku! Ale ona bola i rozmaznaná, i povahy tak urputnej, neskrotiteľnej, že i rodičia, potom i učitelia mali s ňou veľký kríž. Učitelia ju už chceli i vypovedať zo školy, lebo bola ona do bitky hneď hotová, ba, keď sa jej spolužiak, alebo spolužiačka postavila na tuhý odpor, ona i škriabala i hrýzla — ako mladé mača. Ľudia žasli nad tým nezbedným dievčaťom — a tak sa stalo, že nenachodila nikde lásky, len u matky. Táto súc už i telesne, i duševne slabá nezvládala s ňou, ale tým viac ju milovala, lebo videla, že tak, ako ona, Justínu sotva dakto milovať bude.

Ešte kým otec bol doma, bola Justína pokornejšia, ale ako v lete minulého roku odišiel, nebála sa nikoho viac.

V marcový jeden predvečer ležala úbohá pani dlho samotná. Slúžku už nedržala, len domovnica prichodila ju vyslúžiť. V ten deň poslala nemocná posluhu naproti Justíne, aby táto cestou zo školy opäť nebila sa s deťmi na ulici, alebo inšie nevykázala.

V izbe bolo chladno a pusto. Mnohé pohodlia, ktorému zvyklá bola pani Hvozdinská, chýbalo už a ona to dvojnásobne cítila, že nemohla sa pohnúť, že odkázaná bola na pomoc cudzích ľudí.

Na chodbe ozval sa krik a smiech. — — Justína prichodila domov. Ačkoľvek nemocnej matke každé buchnutie, každé hlasné slovo pôsobilo boľasť, nepovedala nič, ale privítala dcéru, ktorá vtrhla hurtom do izby, ako vždy láskave: „Ty si to, dieťa moje?“

„Veď ma azda vidíš a počuješ, mama, že ja!“ zasmiala sa dievčina hlasno a pristúpila ku posteli. „A hladná som, kde mi je svačina?“ „Ale slečinka, jako to hovoríte?!“ zavrátila ju domovnica Anka; „vidíte, že maminka sú veľmi chorá. Tu máte chlieb a maslo, vezmite si.“

„Nič inšie?“ opýtala sa Justína. „Ver’ ti mi je to za olovrant! Keby aspoň káva bola!“

Napriek tým slovám chytila sa s chuťou do jedenia.

Nemocná sotva že dcérku mohla na okamih k sebe privinúť, aby ju poľúbila — musela ju pustiť od seba. Vzdychla a složila ruky na prsiach. Oči zatvorila — a zpod mihalníc draly sa slzy. Ústa jej čosi šepotaly. Bola to modlitba? Modlitba za nešťastné toto dieťa, ktoré nemá a nechce mať zpôsob získať si lásku ľudí. Čo bude z nej, keď vyschne ten jediný zdroj lásky, keď prestane biť to srdce materinské?!

Medzitým Anka pristúpila ku posteli, vyložila na kasničku lieky a jeden list a predniesla tiško a šetrne:

„Milosťpani, či ráčia spať? bol u mňa listonoš a nechal tento list.“

„List? O, daj sem!“ Prosila nemocná — a dychtive otvorila oči. „Zapáľ mi i lampu, lebo sa zotmieva, — sem, tak.“ Anka vyplnila žiadosť nemocnej panej. S veľkým namáhaním chorá žena s pomocou Ankinou posadila sa na posteľ a čítala list. Bol od muža. Čo písal, nebolo potešiteľné, dosiaľ stálej práce nemal, lebo pre neznalosť angličtiny do úradu k zamestknaniu jemu primeranému sa dostať nemohol. Ale uisťoval svojich, že má skvelý výhľad dostať sa ďalej na západ s podnikavými ľuďmi, ktorí potrebujú kancelársku silu a vedomosti, akých oni postrádajú. Úspech je zaručený. — Adresu posiela, aby písala hneď, lebo pozdejšie, keď odcestuje, by ho list nenašiel. Ale bude im i tak písať; akonáhle to bude možné, pošle i peniaze na cestu. Úfa sa, že netrpia núdzu — a teší sa nádejou, že sú obe drahé duše zdravé…

„Vždy ten istý, vždy ten ľahkoverný, ba dobrodružný,“ povedala z ticha Hvozdinská a vzdychla. „Vidím, že Justína musí isť ku kmotre.“

Predtým, kým Hvozdinskovci boli majetní, keď žili v hojnosti, mali i priateľov, i príbuzní sa hlásili často, i návštevy neboly zriedkavé, ale ako upadli do nešťastia a potom do núdzi, neobzrel sa o nich nikto. Sama Hvozdinská utiahla sa a túžila byť sama so svojou dcérou — a so svojím zármutkom, ale povedomia, že snáď skoro musí opustiť svet tento a milované dieťa, nútilo ju k tomu, aby listovne vyhľadala svojich bývalých priateľov a príbuzných. K vôli Justíne musela sa ináč hrdá pani, prosiť.

Najprv písala sesternici pani Rozhodnej, bývajúcej na svojom neveľkom panstve v trenčianskej župe, aby vzala Justínu k sebe. Na jej list dostala čo skoro odpoveď, ale nebola uspokojivá. Medzi iným písala p. Rozhodná: „— ja sama mám veľa detí a práce viac, ako čo zvládzem. Uznať musíš, že vziať si ešte jedno a to také dieťa ako — odpusť — je tvoja Justína, (dobre vieme o nej všetci) — presahovalo by moje sily. Tak odpusť. Konečne veríme a úfame sa, že ty čo skoro uzdravieš — alebo že tvoj muž postará sa o vás —“ atď…

„Frázy,“ trpko usmiala sa nemocná.

Druhá príbuzná, švägerina Berná písala: „Ja a môj muž rozmýšľali sme o tom — a neboli by sme od toho vziať Justínu k nám, keby sme sa nebáli, že je tak nezkrotená, ako ju poznáme. Ja som ešte mladá — a nemám ani zkúsenosti, ani trpezlivosti vychovávať cudzé deti, — môj muž je dobrý, ale slabý — a nervózny… a tak bojím sa, že by sme pre Justu oba upadli do nemoci — a snáď i do hrobu…“

„I tu nič. Pravda, ona je mladá, jej muž, môj nevlastný brat, je už starší. To je isté, že niet „zkúsenosti“, ani „trpezlivosti“ — ale čo najviac je potrebné: nieto lásky.“ Rozjímala Hvozdinská, zklamaná i na druhom mieste.

Len krstná matka Justínina písala toto:

„Vieš dobre, že som vdova a matka dvoch synov, mám tedy sama dosť starostí, ale pamätlivá som sľubu, ktorý som pri krste svätom učinila, sdeľujem ti, že v páde potreby vezmem Justínu k sebe. Ty vieš, že som prísna, ako dievča som už bola takou, preto požadujem od mojich detí — a to isté budem žiadať aj od tvojej dcéry, aby sa vpravila do poriadku, aký u nás vládne. Disciplína, to je hlavné pri výchove detí — a preto sa úfam, že pod mojím prísnym dozorom polepší sa tvoja Justína a stane sa čestným členom ľudstva. Prísť osobne mi je nemožné, lebo trpím na lámku.“

„Tak, do Košíc pôjde moje dieťa. Kmotra síce zo všetkých má nejmenej opravdovej lásky k deťom, srdce jej je chladné, lebo u nej prevláda rozum, ktorého potrebuje pri jej rozsiahlom obchode… A možno, že je toto práve pre Justínu potrebné… a predsa, predsa, ona potrebuje lásku, ako kvietok slnca!“ rozmýšľala utrápená matka. — Na kasničke mala príručnú bibliu, siahla po nej a hľadala v nej potechu pre srdce ubolené. Často to konala a vždy sa aj uspokojila.

V ten večer, keď list od muža dostala, bola cele vysilená a keď Justína prišla, aby si aj ona list prečítala, šeptala nemocná:

„Ano, vezmi si a prečítaj, ale schovaj list, lebo inú adresu nemáme a nemohly by sme mu písať, keďby sa list ztratil.“

Justína list čítala len zbežne a potom vzala ho, že si odlepí známku. Potom Justína prišla ku Anke, ktorá upratúvala po izbe — a rozložila do peci oheň.

„Čo to zase boly za žaloby na vás, Justína? Tu boly dve panie a silou mocou chcely isť ku maminke a žalovať na vás, že ste ubili a poškriabali ich deti, ale ja som ich ku maminke nepustila.“ Vyšetrovala Anka po tichu.

„Nuž čo? Každého nabijem, kto mi ublíži. Ony, tie deti, ma nahnevaly, urazily mňa, aj otca, že je zlodej,“ Justína zaťala päste — „a ja som ich za to vybuchnátovala!“

„Ale čo bude s vami? Tie panie pôjdu ďalej, budú žalovať u profesorov a tí vás vylúčia ze školy.“

Justína uhla plecom. „Nedbám, nebudem sa učiť.“

„Ale čo potom?“ dotazuje sa starostlivá Anka.

„Pôjdem do Ameriky za oteckom. On si tam odloží veľa peňazí a pošle mi na cestu.“

„Nuž a maminka, ak ona do tedy zomrie?“

Justína sa zarazila na chvíľu, potom so svojou obvyklou nešetrnosťou povedala:

„Čože mi je z chorej mamy? Ona už i tak nič nemôže, ani šiť, ani variť…“

„Pre Pána Boha, ako to hovoríte?!“ zhrozila sa Anka. „Predsa ste len bezbožné dieťa. Či neučíte sa katechizmus, neznáte štvrté Božie prikázanie?!“

„To sa neučíme,“ odpovedala Justína.

„Čo že sa učíte, keď to nie, čo je najprednejšie?“ užasla prostá žena.

„Učíme sa mnoho iných vecí: zemepis, dejepis, prírodopis, písať, čítať, rátať a inšie, učíme sa spievať a deklamovať, k pätnástemu marcu, takto,“ i postavila sa, že ide spievať, ale Anka chytila ju jednou rukou a druhou zapchávala dievčaťu ústa.

Justína sa zapálila, oči jej zablisly hnevom a vypínajúc sa, chcela sa brániť obvyklým zpôsobom, ale Anka ju mocne držala a ticho, ale dôrazne k nej hovorila:

„Hanbite sa Justíno, vy ani neviete, čo každé sedliacke dieťa vie v mojej dedine. Ej, príde čas, kde s plačom pripomínať si budete túto hodinu, ale bude pozde!“

„Nechajte ma,“ sipela Justína, „čo si myslite, vy sprostá, podriadená osoba, že mne budete rozkazovať?!“

Od posteli ozvalo sa pritlumené, ale boľastné zastonanie… Anka skočila, podišla ku panej a našla chorú v kŕčoch…

Preberala paniu liekami k povedomiu, ale od tej chvíli blížila sa Hvozdinská rýchlo ku cieľu…

„Oj, to dieťa, to moje dieťa, ono zahynie!“ zaplakala často.

„Neráčte sa báť, milosťpani, jej divokosť ju zachráni.“

„Ale kto ju bude milovať takú nezkrotenú?“

„Život ju pomaly zkrotí a potom najde i lásku,“ tešila tá dobrá duša, ač nie veľmi verila tomu, čo hovorí.

Justína, trošku zostrašená a zahanbená prišla k matke a ticho si sadla ku nej. Matka ju hladkala, nežno pozerala na ňu a keď videla, že je dieťa unavené, poslala ju spať… Ankine slová ju patrne utíšily.

Potom ešte prosila Anku, aby niektoré veci ona vzala k sebe dotedy, kým Justína nebude vedieť tieže náležite oceniť. Boly to menej cenné drobné veci; ich cena bola len v tom, že ich matka denne potrebovala — a nosila. K nim pripočítala i svoju bibliu a iné knihy.

„Vieš, Anka,“ šeptala nemocná, „moja kmotra je statočná, dobrá pani, ale tomuto,“ pri tom položila ruku na bibliu, — „nerozumie a — neverí. Ja ale verím, v tom žijem i — umieram.“ Po krátkej prestávke pokračovala:

„Ešte ťa prosím, odnes tento list pánu advokátovi Košinskému, aby on písal do Ameriky.“

Pravotár Košinský bol dávny, dobrý priateľ ešte i Hvozdinskej rodičom, bol starší pán a neženatý.

Ráno sa panej stav zhoršil, očividne slábla. Vzdor tomu Anka chcela list odniesť, ale Justína ho nevydala. Chcela ho sama odniesť, lebo Košinského rada mala, preto, že jej často dal niekoľko korún na cukríky. Anka zvolila, lebo mala inej práci viac, ako druhý raz, ale keby bola vedela, čo sa stane s listom, bola by radšej všetko tak nechala a sama s ním bežala.

Justínu napadly na ulici deti a s krikom a nadávkami oddaly sa do nej, lebo ich bolo na počet viac — a utekaly za ňou. I naháňaly ju až do druhej ulice, dostaly a bily ju, vzdor tomu, že ona sa udatne bránila. Naostatok jedon uličník i psa zahuckal na ňu a ten ju podriapal, a keby neboli mimoidúci Justínu zachránili, bola by bývala nebezpečne zranená.

Pomocou iných vstala, lebo ju pes povalil na zem, a plačúc hnevom a zahanbením, obrátila sa k domovu. Ale listu už nebolo. Ten bol ztratený, snáď i dotrhaný.

Nemocná matka o tom nezvedela viac, lebo už vtedy ležala bez vedomia — a v nasledujúcu noc dokonala.

Justína sdelila preľaknutej Anke, čo sa jej prihodilo a táto zažialila nad nehodou, ktorá sa mohla ešte horšie skončiť. Celý deň bola Justína zamlklá, do seba uzavretá. Bol to hnev, túžba po odplate, či bolo v jej mlčaní ešte aj inšieho čosi?

Sedela chvíľu pri matke, pozerala na tú strhanú, dakedy peknú a vždy milú tvár trpiacej a čakala, kedy sa preberie, kedy sa otvoria tie oči, ktoré na ňu vždy len s láskou a nežnosťou hľadely.

Ostýchave vzala matkinu ruku do svojej; cítila ako slabé stisknutie, videlo sa jej, že sa ústa pohybujú, ale iného prejavu života viac nebolo badať, len to ťažké, trapné dýchanie.

Justína bola konečne tak unavená, že ju musela Anka uložiť. Zaspala, ako by ju do vody hodil, ale sa zase i strhávala, ba častejšie i vykríkla zo spania, iste zdalo sa jej, že zápasí s deťmi a s tým škaredým psom…

Ráno ju Anka zobudila a premáhajúc sa, sdelila Justíne, že už nemá mamy viac. Dievča sa zachvelo, zbledlo a zakvílilo. Bol to čudný, temer neprirodzený tón, ktorý sa vydral z mladých pŕs. Popošla k matkinej mrtvole a so zdesením hľadela na tú nehybnú, teraz hladkú tvár, na ktorej sa zjavil akýsi odblesk — pokoja a blaženosti. Anka ju napomenula, aby poľúbila ruku voskovej bledosti, ale Justína, ako chytila ruku, vykríkla a hodila sa Anke na prsia.

„To je nie moja mama, Anka, to je nie moja mama, lebo keby bola ona, musela by sa prebudiť a pozreť na mňa — — a tá ruka — studená, ako ľad, to je nie mamina ruka — mamina ruka by ma pohladkala.“

A Justína zakvílila, plakala trhano, ale žalostne.

Anka by jej druhý raz snaď bola dohovárala, ale teraz poľutovala a odviedla ubohú, nevoľnú, ale i sebevoľnú sirotu dolu, do svojej izbičky, ktorú obývala s mužom — domovníkom. Ankin muž bol vyučený knihár a vo voľnej chvíli i teraz viazal knihy.

Anka zaplakala nad osiralou divočkou.

„Nešťastné dieťa! Beda sirote, ale storazy beda sirote takejto, nevoľnej, sebevoľnej! Oj, keby matky ani neumieraly, ej, keby aspoň mohly vziať i deti svoje so sebou, lebo kto matku ztratil, ten ztratil všetko!“

*

Na pohrab pani Hvozdinskej prišla i tá už spomínaná kmotra. Bola to pani vysokej, chudej postavy, tvári súmernej, s očima sivýma ako farba ocele a vážnym výrazom tváre.

Pohrab bol skutočne smutný a tichý. Nebolo vencov, ani náreku, len čo Anka zaplakala, keď položila kytičku sviežich fialôk na rakev jednoduchú.

Justína bola tichá, bledá a ustrnutá. Nevedela pochopiť, čo sa s ňou stalo — a hádanka života a tajomstvo smrti dotklo sa jej po prvý raz tak krutým spôsobom, že bola priamo vyrazená zo svojho myšlenkového sveta.

Po pohrabe pani Rakšínová, Justínina krstná matka, mala nedlhý rozhovor s pánom pravotárom Košinským. Tento pán úprimne želel za dobrou Hvozdinskou i poľutoval samého Hvozdinského, ktorý ani tušenia nemá, čo sa tu prihodilo.

I Justínu mal troška rád, lebo nepoznal ju tak, ako iní, nevidel v nej malú divočku, ale len dcéru bývalého priateľa.

Keď odchodil od pani Rakšínovej, odprevadila ho Justína dľa starého zvyku až na schody. On zastal v domových dveroch, napomínal dievčatko, aby sa dobre správala a vytiahnuc tobolku, vsunul jej do rúčky bankovku „na perá a na ceruzky.“ Justína chytro schovala peniaze, aby ich nemusela ukázať krstnej matke a len pozdejšie videla, že je to desiatka.

Rakšínová nemala nazbyt času a preto sa ponáhľala domov. Pobalila s pomocou Ankinou potrebné veci, nábytok ponechala v opatrovaní domáceho pána pod dozorom advokátovým — a v sprievode Justíny odcestovala.

Justína sa i tešila tomuto odchodu. Tu zanechá len známu Anku a dobrého otcovského priateľa a teraz tútora, ktorý sa o ňu zvláštne starať nemohol — a tak Justína, ako každé mladé dievča zvedave hľadelo v ústrety tomu, čo ju má potkať v živote. Veď mládež čaká vždy len niečo zvláštneho, pekného, veľkého pre seba. Pre ňu ešte pesimismus nejestvuje.

Cestou malá divočka vypoznala svojím bystrým pozorovacím nadaním, že krstná mať je v každom ohľade pravá protiva tej, ktorú zanechala tam v Pr. cintoríne… U matky samá nežnosť, láska, pokora a shovievavosť. Že u nebohej tie krásne cnosti často prechádzaly v slabosť, nebol div, že tým trpela výchova a vývin duše jediného dieťaťa.

Pani Rakšínová sama domnievala sa, že Justíne spomôže len disciplína — a dôsledná, neuprosná prísnosť. Ona zakladala si na tom, že svojím prenikavým rozumom uživí seba a deti. Mužom zanechaný majetok zveľadila, veľký dom dala prebudovať, viaceré byty a obchodné miestnosti dala do prenájmu a všetko udržovala vo vzornom poriadku.

Synovia učili a správali sa dobre, išlo tedy všetko tak, ako si sama žiadala. Jej slovo platilo v dome toľko, ako zákon, proti ktorému niet odvolania ani milosti.

Chlapci prijali Justínu chladno, ba s netajeným opovržením. Najmä starší, Kornel, ktorý ako sedmoklasník mal už svoje názory na život a cítil sa povýšeným nad poklesky iných ľudí. Oba boli samozrejme dobre vychovaní šuhajci, ktorým matkina vôľa bola zákonom, ale Aurel, mladší Rakšín, netajil troška zvedavosti. Počul on, veď shovárali sa o tom i predtým, že je Justína hotová divočka a preto ho zanímala. Lebo on by tak rád podstúpil nejaké dobrodružstvo, rád by cestovať po takých zemiach, kde ešte „rastú“ Indiáni alebo iní divosi — a keď tých nemohol mať, tak aspoň s jednou, čo i malou divočkou sviedol boj, samozrejme že pre neho víťazný a slávny.

Tento pekný a vnímavý chlapec mal srdce prístupné nežnosti, ale matka zo zásady nikdy nemazlila sa s deťmi a tak Aurel venoval svoju náklonnosť Puffovi, napolo slepému a hluchému psíkovi, ktorý, chudák, sám sebe na ťarchu sa len popletal popod nohy a každému zavadzal.

Keď to videla Justína, poznamenala so svojou obvyklou úprimnosťou, že nepochopuje, ako možno takého psa trpeť, nie to ešte milovať a s ním sa mazliť! A tu hneď bola prvá príležitosť ku srážke, ale nad deťmi vznášala sa prísna dohliadka a obaja zatichli skorej, než prišlo k prejavu nepriateľstva.

Pozdejšie zdalo sa, že Justína skutočne krotne. Konala všetko, čo jej krstná mať vymerala, keď aj nie so zvláštnou radosťou, ale bez reptania. Do školy nechodila, ale dostala každý deň primerané úlohy a prácu.

Raz večer, bolo to už v aprili, tam von pršalo a bolo chladno, sedely deti okolo stola a pracovaly na svojich úlohách. V izbe bolo príjemne teplo, nad stolom visiaca lampa vydávala svoje žltkavé svetlo a v tom pritlumenom svetle bolo tak útulno v tej peknej, priestrannej izbe.

Pri deťoch, nad svojími knihami a denníkmi sedela i pani Rakšínová a zapisovala i porovnávala svoje účty, príjmy a výdaje. Bola v tej práci cele pohrúžená, lebo jej čosi chybovalo.

Kornel mal pred sebou knihu, ale nebol tak upútaný četbou, aby nebol pozoroval všetko okolo seba. Aurel bol tiež roztržitý a pozeral hneď do knihy, hneď na Justínu, ako by mal čosi na srdci a nevedel sa odhodlať ku otázke.

Konečne sa odvážil a šeptom sa opýtal dievčaťa pri ňom sediaceho:

„Ty, povedz, je tvoj otec skutočne v Amerike?“

Justína s nemalou hrdosťou prikývla, že áno.

„A — kde je? Videl už Indiánov?“

„To neviem, ale čo písal, je veľmi zábavné.“

„Či mi budeš o tom rozprávať? — Ja, vieš, ja by som veľmi rád“ — — pokračoval, ale nedokončil, lebo Kornel mu vpadol do reči:

„Ty by si rád tam bol? Počkaj si, až tu dačo nečestného vyparatíš, tak budeš musieť tam utekať.“

Justína cítila, že tie slová znamenajú urážku a narážku na otca. Strhla sa, narovnala, oči jej vzplanuly hnevom, bola hotová k boji. Ale vtedy pani Rakšínová pozrela na „deti“ svojim chladným, ako oceľ pohľadom a deti okamžite ztíchly a sklopily zraky ku knihám.

„Aurel,“ riekla, zachlopiac veľkú knihu, pani Rakšinová — „ja badám, že od jedného času primnoho čítaš dobrodružné knihy, ako Cupera, Werneho a všelijaké príhody amerických zálesákov. Jestli budeš v tom pokračovať, poberiem ti všetky podobné knihy a vôbec — vezmem ťa na kratšiu svorku.“

Aurel neodpovedal nič, ale v jeho duši pracovala silno istá predstava, ktorá sa pomaly menila v túžbu — z tej na žiadosť, ktorá si podmanila slabú ešte energiu chlapcovu.

Ohľadom Ameriky predsa raz interpeloval Justínu — a tá mu všetko, čo čítala v otcových listoch, ba i čo nečítala, s prídavkami vlastnej fantázie rozprávala.

Jar pokročila, chlapci chodili sa učiť do záhrady a na lúky. Aurel od jednoho času uzavrel tuhé priateľstvo s istým Gustom Laukom, synom železničného úradníka. Gusto bol známy ako planý žiak a vôbec nepekného držania — a preto, ako to kamarátstvo zbadala, pani Rakšínová hneď vyslovila svoju nevôľu nad tým, že Aurel, dosiaľ žiak pilný a snaživý, s takým spolužiakom obcuje. Ale Aurel si to nedal vyhovoriť a keď nemohol slobodne, schádzal sa s Gustom tajne. Doma býval často nevrlý, roztržitý a učenie mu nijak nešlo. Profesoria ho napomínali i matke poslali svoje obvinenie nad Aurelovým zaostaním. Z toho vyzeralo, že dostane špatné svedectvá.

Začiatkom mája, keď pani Rakšínová znovu prezerala svoje knihy a stav kasy, zbadala, že jej chybí veľká časť peňazí. Zprvu bola nerozhodnutá, čo podujať, či ďalej pátrať po nejakej chybe alebo nesrovnalosti v účetnej knihe, ale po mnohom pátraní prišla na to, že asi 30 korún jej chybí.

Vyšetrovala najprv čeľaď, ale nenašla ničoho. Kuchárka, i tak vždy nevrlá a na pánov šomrajúca, spustila hneď prúd sekľavých rečí, že ona živí sa od malička poctive a statočne, ale že mnohé panské deti sú horšie, než deti chudobných robotníkov, tak aby si pani veľkomožná skorej robila poriadok medzi deťmi.

Chyžná, dievča ešte mladé, s plačom odhŕňala podozrenie od seba, hovoriac, že ona nemá len svoju statočnosť — a keď jej tú niekto pokalí, to aby ju radšej zabil.

Obrátila sa pani teda viac pre formu a spravedlivosť, ako z presvedčenia, k deťom. Kornel bol tiež hlboko urazený; on cítil už svoju blízku „dospelosť“, veď o rok mal maturovať i dokázal a vykázal svoju nevinu. Aurel ale s plačom ubezpečoval matku, že on nie, že nevie, kde sa peniaze mohly podeť, vôbec, on bol cele zdrtený a nervózny, takže matka i jemu uverila.

Na ostatok prišlo na Justínu. Tá neriekla nič, ba z prvu ani nechápala, že by ju mohol dakto z krádeže upodozrievať. Ale kuchárka, potom i chyžná — a naostatok i Aurel dokazoval, že si od jednoho času Justína primnoho kupuje. Hneď nožík, hneď ihlice, ba i pekné obrázky si kúpila a možno i cukrovinky…

Pani Rakšínová vzala Justínu pred seba:

„Kde si vzala peniaze na tie veci?“ opýtala sa prísno.

Do Justíny ale vstúpil starý vzdor a duch vysokomyslnosti a nedovolil jej, aby povedala pravdu, že dostala peniaze od pána advokáta Košinského. Hodila vzdorovite hlavou a povedala:

„Do toho je nikoho nič!“

„Tak?! Ty zaťatá žaba. Hovor, kde si vzala tie groše po dobroty, lebo budeme myslieť, že si ich ukradla!“

„Ja som nekradla, ja som nie zlodej!“ vykríkla Justína temer so vztekom. A pri tom ostala ako koľvek dopierali do nej. Vztekajúcu Justínu zatvorili do tmavého hambára na deň o chlebe a o vode. Tým sa ale ani ona nenapravila ani sa peniaze nenašly.

Odvtedy Justína zahorela nenávisťou oproti všetkým v dome a najskorej si to odniesol nevinný, úbohý psík Puffo. Raz totiž potkla sa oň, on žalostne zaskučal a Justína ho ešte udrela, ale nie veľmi. Videl to rozdráždený Aurel a skočil ku Justíne:

„Čo ty máš biť môjho psíka!“

Justína v srdci poľutovala nevinné zviera, ale za celý svet to ukázať nechcela, ale odpovedala tiež tak zpurne:

„Načo mi stojí v ceste, potvora?!“

„Ty nemáš práva doň, ty — pobehlica!“

„Kto?! Ja pobehlica?“ Zkrikla a skočila.

„Ty, ty, si, ano, áno, si, si, si,“ dorážal Aurel bez seba hnevom a rozhorčením.

Na to vzchopila sa Justína a vrhla sa na šuhajka takou obratnosťou, že neuspel sa ani obrániť. Ale, na nešťastie boli sami, bili sa, klbčili sa, ako vládali. On päsťami, ona čím vedela, to päsťou, to nechtami i zubami. Na veľký krík konečne pribehli domáci a roztrhli ich. Justínu zase hodili do hambára, Aurela ale museli uložiť do postele, lebo bol veľmi dokaličený. A nie len to, ale tá hanba, že dievča ešte nie ani dvanásťročné, zprotivilo sa mu, ba ho ešte i premohlo. To chlapca náramne škrelo a nevedel sa uspokojiť.

Matka bola veľmi znepokojená telesným, ale nie menej i duševným stavom svojho miláčka, lebo darmo je: matka je matka. Neodchádzala od synáčka dokiaľkoľvek sa neuspokojil a neupadol do občerstvujúceho spánku. Keď zaspal, skláňala sa nad ním a z jej ináče chladných očí svietila čistá materinská láska. Na peknú tváričku svojho synka kládla svoju chladnú ruku, ale tak nežne, tak pozorne, že ten chlad tišil a hojil, ako najlepší liek.

Nepozorovane vošiel dnu Kornel a keď videl tú útlu materinskú nehu, zastal a díval sa ako na zázrak. Temer svojím očiam neveril, že jeho ináč prísna a herská mama je schopná toľkej nežnosti.

Zo spania hovoril Aurel všakové nesmysly. Hneď mal šíré more pred sebou, hneď ho búrka na mori ľakala, takže dostal morskú nemoc od nej, hneď zase vyjednával s kapitánom lode, hneď zase driapal sa na vysoký sťažeň. A pri tom sa hádzal a stenal striedave — až konečne utíšený pečlivosťou mamičkinou, zaspal spánkom uzdravujúcim.

Justína bez nároku a bez kriku vytrpela svoju pokutu. I ona dostala nejedon úder, i jej tielko bolo pokryté sinými škvrnami, ale ona sa neponosovala. Nebolo tu nikoho, komu by sa požalovala. Keď ju pustili, chytila sa práce, ako by sa nič nebolo stalo. Vedela, že jej nikto nepríde na pomoc.

Aurel sa zotavil a chopil sa učenia, ale to šlo ťažko, veľmi ťažko. Na dlhší čas bol pokoj v dome, ako by sa nič nebolo prihodilo, len to vedel každý, že pri bližiacich sa zkúškach Aurel odnesie, alebo prinesie najmenej dve-tri sekundy.

Znepokojená matka zašla i ku riaditeľovi gymnázia, radila sa i s druhými profesormi, ale tí krčili ramenami a nevedeli nič inšie poradiť, len to, aby aspoň teraz zakázala Aurelovi obcovanie s mladým Laukom, lebo ten, darebák, iste Aurela odvádza od učenia.

Avšak to už bolo pozde.

Jedného rána Aurela nebolo v dome. Zprvu hľadali ho v meste, potom v záhrade, že ak sa utiahol s učením — a — i to je možné, že dakde zaspal… a zase myslela zúfajúca si matka, že povedomie zlého svedoctva dohnalo citlivého chlapca — k samovražde.

Konečne jej napadlo poslať k rodičom Laukovým, či tí, alebo sám Gusto, nevedia dačo o ztratenom Aurelovi. Ale Laukovci boli v tom istom trápení, lebo i Gusto — zmizol bez stopy. A behom dňa dozvedelo sa toľko, že títo dvaja šarvanci — odišli na Rieku — do Ameriky!

Otec Gustov, inšpektor Lauk predniesol ešte tak dosť cynicky, že si to veru dosť opatrne zariadili, lebo do Hamburgu je ďalej a treba i pasy. Rakšínová zalomila rukama.

„Oj, on mi ta šiel, ja ho nenajdem, nedostanem viac!“

„Horký že nie!“ povedal Lauk. „Veru, my tých dochrapíme ešte v Rieke. V tom sa, huncúti, prerátali, že loď do Ameriky odišla prv, než ju mohli zastihnúť a druhá tieto dni neide. — Idem telegrafovať.“

Tak telegrafoval Lauk nie len do Rieky, ale i na väčšie stanice.

Medzi tým oba mladí „cestovatelia“ mali pred sebou temer 24 hodiny a cestovali, ako sa vyzvedelo, s rýchlovlakom.

A kde vzali peniaze na cestu? Nuž, vzali si: Lauk obkrádal otca už dávno, tak i matku a kde koho „pumpoval“ (bol starší a zkúšenejší ako Aurel) — ba, posledne vzal otcovi polovicu platu — a Aurel návodom Gustovým od dlhšieho času „zvyšoval“ a z matkinej kasy bral kedy koľko mohol.

Justína dopočujúc všetko, zvlášte od čeľadí, predstúpila pred krstnú matku a povedala nešetrne, vyzývave:

„Hľa, kam sa vám podely peniaze?! Kto je teraz zbojník, kto pobehlica, alebo pobehlík!“

„Nešťastné dieťa!“ zvolala zúfalá matka. „Len od vtedy, čo si ty k nám prišla, začalo sa naše nešťastie! A jestli sa mi Aurel nevráti, jestli ho nezastihnem ešte na pevnine, pôjdeš i ty, kam ťa oči povedú! Nebudeš ani hodinu v mojom dome, lebo ty, len ty si všetkému príčina!“

Patrne, nešťastný, zúfalý človek, človek bez viery, upadá tak často do nespravedlnosti.

Potom sobrala sa zarmútená matka v spoločnosti Laukovej do Rieky, aby ubehlíkom zamedzila nerozmyslenú plavbu po mori. Nikdy nekonala tak dlhú cestu, teraz tým dlhšiu, že bola to cesta plná hrozného nepokoja a utrpenia.

Po stope ubehlíkov prišla Rakšínová a jej sprievodčí do Rieky až do hostinca, v ktorom chlapci sosadli. Avšak tých už tam nebolo. Hotelier im rozprával lámanou nemčinou, že včera prišli skutočne dvaja mladí páni do hostinca. Jemu boli troška i nápadní, ale nestaral sa ďalej o nich. Tam prenocovali; zavčas ráno ale že jedon z ních opustil hotel, ten druhý ale len okolo ôsmej odišiel, vyplatiac všetko, čo strovili.

„Oh,“ zvolala pani Rakšínová, „ten ranostaj bol istotne Aurel.“

„To verím,“ dotušil Lauk, „lebo môj Gusto je leňoch.“

Nato pobrali sa na policajný úrad, kde oznámili vec a prosili o pomoc. Pridelený im bol zkúsený úradník, aby pomohol stopovať ubehlíkov ďalej. Najprv navštívili pristav. V úrade znali dobre, že dnes mali odísť dva parníky, jedon do Port Saidu, druhý na Carihrad do Odessy. Ten do Odessy stál ešte v prístave zakotvený. More bolo tiché a krásný ten kolos húpal sa len slabo na ihravých vlnách a jagal sa v svetle slnečnom v celej svojej nádhere. Na palube lodi a vôkol nej bolo živo. Molá boly preplnené ľuďmi čakajúcimi na odchod parníka.

Bez svojho sprievodčího naši zarmútení cestovatelia neboli by sa vynašli, ani by sa nemohli dostať na palubu. Úradník, ktorého poznali veslári a majitelia člnkov, dal seba a svojich chránencov preplaviť na parník. Tam sa tiež legitimoval a žiadal kapitáňa o rozhovor. Kapitáň mal veľmi na spech, vzdor tomu ochotne vyslyšel úradníka-detektiva a postavil mu listinu cestujúcich k nahliadnutiu. I prehliadku lode dovolil. Ale po mladých pánoch nebolo stopy.

Vrátili sa tedy sklamaní rodičia na breh.

„Niet ho!“ Horekovala Rakšínová. „Ja som hneď vedela, že on tu nebude, lebo on by sa na túto čiaru nedal.“ Úbohá matka temer omdlievala.

„To je isté,“ dotušil úradník temer so súcitom. Mladí páni sú lebo v meste alebo odišli s „Aglajou.“

„Aglaja“ bol parník, ktorý odplával do Port-Saidu. Vyzvedali sa tedy, kedy odišla „Aglaja“ z prístavu? Odpoveď znela, o siedmej ráno.

„Tak je môj Gusto nie tam,“ riekol Lauk s nemalým uspokojením.

„Ale Aurel, kde je Aurel?!“ bedovala Rakšínová. Trápením i útrapami cestou v noci a teraz úpekom južného slnce, bola tak zmorená, že musela byť odvedená do hotelu, v ktorom sa ubytovali, a musela si ľahnúť. Lauk a detektív kutali ďalej. K večeru skutočne našli Gusta ponevierajúceho sa po meste. Peniaze, ktorých i tak nemali veľa, potrovil a nemal ani na cestu domov, ani na trovy do hostinca. Zahanbený a pokorný vyznal všetko, ako spolu s Aurelom kuli plány na cestu do Ameriky, ako si oni to predstavovali a ako ušli z domu. Cestou ale dozvedeli sa, že jedon deň prepásli, nezastíhli loď odchádzajúcu do Ameriky, lebo práve pred ich príchodom odplávala. To ich zvrátilo, ale potešili sa, že odídu s najbližším parníkom kamkoľvek a akokoľvek: konečne do Ameriky vedú všetky cesty. — Ráno Aurel skutočne vstal, ale Gustovi sa nechcelo a Aurel rozžialený nezdarom, povedal, že on už nemôže vrátiť sa domov, lebo že by sa mu doma ešte i tá divočka vysmiala. —

A tak pravdepodobne on odišiel do Port-Saidu.

Rakšínová bola pri počutí týchto výpovedí Gustových temer bez seba. Len teraz poznala celú hĺbku svojej lásky ku tomu drahému synovi. Doma ho mala vždy pri sebe a nedržala sa nezbytné oddávať sa nežnosti voči deťom. Teraz ale myslela, že sa jej srdce túžbou po tom miláčkovi rozskočí a ona tú ztratu neprežije. Krem toho našla poznámka Gustova, že Aurel sa bál prísť pre posmech „divočky“ domov, ozvenu v roztrpčenom už i tak srdci vdovy a tak uvalila príčinu tohoto nešťastia na hlavu nič netušiacej Justíny.

V takom duševnom stave vrátila sa domov.

Doma dostavila sa u nej akási nervová nemoc. Plakala, zúrila a oddávala sa takej malomyslnej beznádejnosti, že priatelia a jej známi báli sa o jej život a o rozum. Nikto by nebol myslel, že tá chladná, vždy rozumná žena môže tak ztratiť rozvahu a duševnú silu, aby sa oddávala naprostej zúfalosti. Privolaní lekári predpisovali lieky na utíšenie mysle a nervov, i radili utíšenie, absolútny duševný i telesný pokoj — a vyprávali ju do kúpeľov. Všetci tešili nemocnú tou istotou, že sa Aurel neztratí, nemôže sa ztratiť, že ho najdu, kamkoľvek by zašiel, aj nazpät ho dovedú, veď telegraf preletí všetky prístavy, než on tam príde.

Ale to bolo všetko daromné, alebo len na čas.

Justína sa inštinktívne stránila krstnej matky, lebo kedykoľvek nemocná pani len z diaľky zazrela Justínu, upadla do kŕčov. Neláska k dievčaťu stupňovala sa na odpor a nenávisť. Vo svojej zaslepenosti pridávala rozžialená matka celú vinu nešťastia vplyvu Justíninmu — a pri jednom z tých desných záchvatov kričala zúrivosťou bez seba:

„Pakuj sa mi z očú! Preč! Ty rozrývaš rany môjho srdca! Odveďte ju k rodine, kamkoľvek, nech sa druhí trápia s ňou, keď už mňa pripravila o pokoj, zdravia, o rozum, oh!“

Nešťastná pani bola tak vzrušená, že by sa bola hodila na dievča a jej ublížila, ale Kornel zavčasu zbadal nebezpečia a odviedol zostrašenú Justínu von a preč z dosahu matkinej ruky.

Na radu lekárov usniesli sa pribuzní, že Justínu pošlú do Trenčína. Mal ju doprovodiť Kornel, ktorý i teraz skvelo prešiel cez zkúšky.

„Tak,“ pomyslela si Justína, zpola zarmútená, ale i uspokojená: „tak pôjdem zase ďalej. Tam budem azda mať viac slobody, tam bude hora, lúky, dedina a viac dobrých kamarátov.“ — A tak vypravili Justínu do Záskalia.

*

Záskalie je neveľká dedina. Na konci dediny v stínu starých topolov a líp, zátišno leží panský dom, majetok pána Rozhodného. Majetok tento kúpil otec terajšieho majiteľa, lebo v ten čas zdala sa mu byť výhodnou kúpou, ale pozdejšie poznal, že sa zklamal. I nežil dlho za tým a syn musel opustiť školy a venovať sa hospodáreniu. Nemal veľa chuti k tomu, ale majetok predať nemohol a čo viac, musel vychovávať mladšie deti a živiť ovdovelú matku.

Behom času sa oženil, sestry sa povydávaly a mamička zomrela.

Za to ale rodinka riastla, požiadavky sa množily — a detičiek v dome bolo v ten čas šestero.

Zvesť, že príde Justína do domu, nebola vítaná. Kornel, keď doviezol Justínu do Záskalia, uisťoval síce, že Justína neostane tu dlho, lebo že i jej tútor, i všetci iní príbuzní sú na tom, aby sa otec postaral o svoju dcéru; už ho i upovedomili o tom. Ale toto všetko Rozhodnovcov neuspokojilo. Pani Rozhodná bola osôbka útla, nežná matka a už pri pomyslení na nepokoj, ktorý dostaví sa s príchodom malej divočky, bála sa o svoje deti. Ale pri tom pri všetkom, poľutovala opustenú sirotu a umienila si, že bude mať s ňou trpezlivosť a že nedá jej cítiť sirobu.

S ľahkým srdcom opustil Kornel Záskalie, kde zbavil sa nenávidenej divočky. On sa síce nikdy nedostal s ňou do hádky, ani nemal príčinu žalovať na ňu, ale rád bol, že sa jej striasli. V duši svojej sa priznal, že nebolo to celkom korektné jednanie od nich, že ťarchu, ktorá im bola nemilou, zvalili na iného. Ale čo bolo robiť? V Košiciach ostať nemohla, to je isté — a tak potešil sa sám a tešil sa svojím prázdninám.

Justína sa skoro udomácnila. Octla sa v kruhu detí a pocítila ovzdušie dedinskej volnosti. Deti hľadely na ňu zprvu placho a s nedôverou, ale čo ďalej lepšie zvykaly na ňu. Bola ona umná a vedela deti i seba zabávať.

Betuška, najstaršia dcérka Rozhodných bola staršia od Justíny a líšila sa nie len svojím milým, detinským zovňajškom, ale i celou povahou od Justíny. Bola to tichá, skromná, usilovná dievôčka; pomáhala matke nie len okolo menších detí, ale i v kuchyni a v izbách.

Za Betkou nasledovali dvaja chlapci, starší bol Janko, mladší Petrik. To boli Justíne vítaní kamaráti. S tými skoro uzavrela priateľstvo, lebo oni vedeli oceniť pri nej obratnosť, silu a prirodzený vtip. Jej vynalezivosť v nachodení zábav a rozličných športov malým dedinským chlapcom imponovala — a Justína bola k nim dobrá, lebo sa jej nestavali na odpor ani neurážali otca a ju. Možno, že to ani nevedeli. Skoro po jej príchode preliezali chlapci s Justínou všetky blízke háje a briežky a nebolo stroma, na ktorý by sa Justa nebola vyškriabala. Dľa toho vyzeraly potom i jej šatočky a obuv. Dakedy sa také výpravy končily i plačom a bitkou, ale to tých troch neodstrašilo.

Za Petrikom boly dvojčatká-sestričky: Lujzínka a Martička. Boly ešte len 5-ročné a tak podobné jedna druhej, že ich krem mamičky málo kto rozoznal. Len Martička mala očká o niečo tmavšie a zdalo sa, že i smutnejšie. Tieto dve detičky boly miláčkami celej rodiny.

Najmladšie dievčatko, Elenka, mala len pol druha roka. Bolo tedy práce a starostí v dome dosť a dosť.

Leto sa skoro minulo, bolo treba dať detí do školy. Uvážil pán Rozhodný, že pri toľkých školopovinných deťoch najlepšie bude, keď vezme do domu svedomitého domáceho učiteľa. Už i pre Justínu, za ktorú platil tútor určitú čiastku, ktorá ale nekryla všetky potreby. Pre ňu by bol býval najlepší nejaký ústav, ale kto bude na ten nakladať? Otec? Možno, že časom postaria sa o ňu, ale kedy? A či bude mať z čoho? A nechať ju riasť bez výchovy, to sa priečilo spravedlivosti dobrého Rozhodného; čo aká ťažká to obeť pre čeľadného otca, on ju musí priniesť — a Justínu ponechať u seba.

Na radu starého pána farára v Zárubnom, povolal istého mladého kandidáta do domu. Mladý muž osvedčil sa čo výborný vychovávateľ. Deti lnuly k nemu, ešte i Justína neubránila sa jeho vplivu a pod jeho vedením učila sa pilne, s radosťou. Jej bolo učenie temer hračkou. A táto okolnosť nemálo imponovala Justíniným spolužiakom.

S učiteľom podnikaly ešte z jaseni a na podzim väčšie, menšie výlety. Keď prišla zima, chodily sa kĺzať na malé jazierko na konci zahrady. Jazierko to bolo malé ako dlaň, v lete to bola len kaluž, ale v jaseni vyliala sa voda a zamrzla, tak maly deti vítanú zábavu.

Justína, keď len mohla, umkla von, to do zahrady, to ďalej, do blízkej horičky, ktorá jazierku vodu dodávala. Rada túlala sa po tej hore, po poli — a bola by vnikala i ďalej do neznámych ešte kútov, ale nechcela to konať proti príkazu pána Rozhodného, len to jazierko ju pútalo.

Zavčasu na jar začalo slniečko neobyčajne prihrievať. Množstvo nakopeného sňahu topilo sa úžasne rýchlo — a potoky i Váh, — naplnil a vylieval sa na brehy, zaplavujúc ich svojími kalnými vlnami. Justína ľúbila dívať sa v taký čas na vodu, ale ani ku Váhu, ktorý tiekol asi hodinu cesty od dediny, ani ku potoku nesmely ísť deti samotné — a tak kedy koľvek len mohla, ušla Justína ku jazierku. Dívala sa na jeho kalnú hladinu, ktorá prítokami prameňov zčerená, bývala v ustavičnom pohybu. Jej myseľ predstavovala si hladinu tú o mnoho, mnoho razy väčšiu — až z toho bylo more, to veliké more, ktoré ju delí od otca. A pri tom pomyslela i na Aurela — o ktorom nepočula, či sa vrátil, či nie, aj Aurel tak túžil po mori, po plavbe a po dobrodružných cestách.

Vedela Justína, že predbežne cestu prez more ona tak skoro nepodnikne, lebo ako jej tútor sdelil, otec nie je vstave poslať peniaze na cestu — a ani sám prisť nemôže… Vôbec, nemal ani v Amerike šťastie…

Justína v čas samoty a volnosti zašla si zavše ku jazierku. Sadla si na kraj starého, dávno už nepotrebovaného člnka a dívala sa v zasnení na hladinu vody. Od hôr vial svieži jarný vetor; s mierneho svahu hôrky stekaly potôčky a bystriny a rozprúdily vždy znovu a znovu hladinu jazera, ktoré riastlo, riastlo, až vystúpilo zo svojho rámca a vlnky dvíhaly starý čln, ktorý od dávna odpočíval tu neupotrebený v húšti kríkov a podrostu.

Justína, ktorá sedela na okraji člnka, cítila slabé, ale zrejmé zakolísanie. To ju náramne prekvapilo a priviedlo na myšlienku, ako dobre by bolo previezť sa na člnku po vode, aká to zábava, neočakávaný, nový sport!

Bola by bývala hneď hotová sadnúť na čln a pustiť sa na vodu, ale člnok bol pripevnený reťazou u silného kola. I rozhodla Justína, že počká, kým chlapci prídu. Títo práve boli so svojím učiteľom podnikli výlet k rodine kamsi na okolí. V dome ich nepotrebovali, lebo bolo i tak dosť neobyčajného ruchu. V noci zavítal čáp do domu a doniesol deťom malého bračeka.

Betka mala na starosti malé sestričky a tak sa o Justínu nikto nepostaral — a nikdo nezbadal, že má šatočky zablatené a nohy premočené. Ponechaná na seba, chodila po dome ako v snení. Tá voda, tá kaluž, jej nedala pokoja. I v noci snívalo sa jej o nej.

A akonáhle chlapci prišli, a mohla sa s nimi o samote poshovárať, sdelila im tú velikú novinu, že hladina jazierka je svobodná — a žeby mohli zkúsiť previezť sa v člnku po nej.

Chlapci vypočuli Justínu s náramnou účasťou. Ím to dosial nenapadlo voziť sa po vode. Pre nich to jazierko nebolo inšie len kúpeľ v lete a revír pre domáce husy a kačice. I na kúpeľ sa vlastne nehodilo, lebo v lete bolo tak malé a plytké a plné hlienu, že nebolo príjemné okúpať sa v ňom!

Zo začiatku nedôverovali Justíne, ale čím dial, tým viac oduševňovali sa za jej návrh, konečne rozbehli sa, obzreli si pole „účinkovania“ — a dali sa do práce.

Starý člnok kolísal sa na vode. Dávno, iste ešte za predošlého majiteľa býval v potrebe a len zo zapomenutia ešte tu jestvoval. A teraz opäť mal ukázať svoju spôsobnosť ku plavbe.

Keď že chlapci s pomocou Justíny člnok z reťazi osvobodili, vyškriabala sa Justína prvá do neho. Úzka doštička, odtrhnutá z plota, slúžila im za mostík. Za Justínou poskákali i chlapci do člnka. Miesto vesiel doniesli si akési podopierky zo sadu.

Prvý tento raz nepustili sa ďalej od brehu. Chlapci mali strach, že ich niekto zastihne. Ale na druhý deň vábilo ich krásne počasie a túžba zase ku jazierku. Ako mohli, tak rýchlo opustili izbu, kde sa učili, a učiteľa a bežali ku vode.

A tento raz pustily sa za inými i Lujzinka a Martička. Videly chlapcov bežať do zahrady, i zachcelo sa aj im nejakej novej zábavy.

I teraz bola Justína prvá, ktorá skočila do člnka. Za ňou Janko — a Petrík. Ako chceli odraziť od brehu, nahnul sa Petrík a volal na malé detičky:

„Šak by ste chcely aj vy?“

„Aj my, aj my!“ kričaly dievčatká vystierajúc rúčky.

Justína ale zkríkla na nich:

„Nie, vy nepojdete, vy ste ešte malé, neber ju, Janko, neber ju!“

Ale Janko vrátil sa na breh, vzal Martu na ruky a položil ju do člnka. Člnok sa zakolísal, Martička sa zľakla a počala kričať.

Lujzku tiež pojal strach, rozplakala sa — a nechcela sa dať Jankom preniesť na člnok, ale zostrašená, bežala do domu.

„Poď len sám,“ volala Justína netrpelive, „lebo ona pobúri celý dom, dovtedy sa aspoň raz previezeme.“

Janko skočil do člnka, Justína veslom odrazila člnok od brehu. Petrík mal druhé veslo v ruke — a keď mu ho Janko chcel vziať, Petrík sa bránil, i oprel sa o okraj člnka. Čln sa nahol. Petrík naľakaný, pustil veslo z ruky a prv, než ho mohol Janko zachytiť, veslo bolo ve vode — a ako sa Janko načiahol, tak sa člnok prevrátil a vysypal deti do vody. Chlapci sa skoro vynorili z vody a chytajúc sa okraja člnka, pritiahli sa ku brehu. Horšie bolo Justíne, ona dostala sa priamo pod prevrhnutý čln — Martička tiež. Ale silná Justína vypracovala sa z popod člnka a hľadela sa dostať ku brehu. Strach pred zaniknutím dodával jej sily a odhodlanosti. V takom okamihu je temer každý človek sobecký, ona nepomyslela na malé dievčatko. Nohy viazly jej v hustom hliene — už už i ona nedovladovala, lež sa snažila dostať sa ku brehu. A v tom okamihu cítila, že sa jej šiat chytily rúčky malej Martičky ako jedinej záchrany… a Justína, sama v nebezpečí… striasla slabé rúčky zo seba!…

Obzrie sa a ešte raz vidí na špinavých vlnách rozčechraného jazera hlavičku a tváričku, z ktorej zračí zdesenia… a z očí svieti ako prosba: „neopusť ma, neopusť ma…“

Justína už sama klesala a s nadľudským úsilím držala sa nad vodou. Člnok, ktorého sa chcela zachytiť, už nesie voda do prostred jazierka. Chlapci boli už zachranení.

Na šťastie už prišli ku brehu ľudia. Betka upozornená Luizkiným plačom, išla pozreť, čo sa robí a s ňou prišla i služka a pacholok. Po chvíli boly deti na brehu. Chlapci a Justína živí, ale Martičku už nebolo možno priviesť k životu.

Naplnil sa dom zase neobyčajným ruchom, teraz ale smutným.

Pán Rozhodný, ťažko zasiahnutý týmto nešťastím, prísno zakázal zmieniť sa o ňom pred slabou paňou, ale hneď poslal po svoje sestry, aby pomáhaly v tomto neočakávanom velikom zármutku.

A pri tom každý obviňoval zase len Justínu, najmä čeľaď, ktorá si pred pánom chcela zásluhy nadobudnúť, tá dudrala, že iste to len Justína vymyslela, že veď člnok ten býval tam od dávna a nikomu nenapadlo previezť sa po vode, len jej, tej divočke.

Justína sa nevyhovárala; čakala, že chlapci sami povedia, že ona bránila Jankovi, aby vzal Martu na člnok, ale chlapci mlčali, boli zostrašení a čakali ešte i trest.

Martičku odniesli do domu, čeľaď i deti poodchodily; nestaral sa o Justínu nikto viac. Ona cítila, že ju tu každý obviňuje a obviňovať bude a to povedomia ťažilo na jej ináče nie priliš citlivej duši.

Deň chýlil sa ku konci, ona ešte vždy tu von. Chveje sa zimou a vlhkosťou. Ide ako omráčená do domu. Chlapcov preobliekli, vzali ich do teplej obývacej izby, Justína utiahla sa do komory, kde stál veľký mangel. Učupila sa na malú lavičku a pokrčila sa. Išlo na ňu spania, ale pre zimu nemohla zdriemnuť. Čudná nehybnosť sa jej zmocňovala, ale pri tom ju trápilo to povedomie, že tam v tých kalných vlnách nechala to malé, krásné dieťa bez pomoci…

Už bol tmavý večer, keď sa prebrala z toho čudného polospánku, pomyslela si, že sú asi teraz všetci pri večeri, vyšla i ona von. Ale neboli v jedálni, boli v hosťovskej. Dvere hosťovskej boly otvorené. Videla Justína, že na stole leží Martička v bielom ustlaní, všetká biela ako mladucha. Všetci domáci krem panej sú tu. I cudzí ľudia; tu je i jeden starý pán farár, ktorý dakedy sem chodí, i sestry pánove. Z izbe nesie sa šepot a polohlasný rozhovor. Kto vie, či aj o nej nerozprávajú a zle myslia o nej. —

Justína priblížila sa ku dverom, akoby ju tiahlo dačo ku tej malej, tam na stole. Videla tú bielu tváričku, ten utkvelý úsmev, veď sa zdá, že Martička len spí! Oh, keby len spala! Justínino srdce pocítilo zrazu ten istý žiaľ, ktorý pocítila prvý raz pri mrtvej mamičke. Zasiahol v jej vrelé srdce, ako keby čiasi tvrdá ruka dotkla sa ho a chcela ho pridusiť. Ako vo sne hľadela na to všetko; videla, že k nej bliží sa jedna z pánových sestier, ale nepohla sa. A tá pani so strašným pohľadom vzala dievča za ruku, ztrhla — a bez slova vystrčila zo dverí — a zatvorila ich.

Justína, ani sama nevedela, ako, octla sa zase na chodbe. Oblokom svietil dnu mesiac a vrhal dlhé stíny na dlážku i na steny. Ona nevedela, čo je to bázeň, a predsa sa ztriasla. Dnes po prvý raz poznáva pocit desnoty a úžasu. Akoby jeden z tých stínov doliehal na ňu a ju chcel dusiť, udusiť. A prišla jej na um tá malá rúčka, ktorá sa zadrapila do jej šatočiek — a tie očká, teraz zatvorené ako by prosily: neopusť ma! Ale Justína sa začala brániť pred samou sebou: ak sa jej nestrasiem, zahyniem i ja…

Ale predsa, predsa… Cítila Justína, že táto desná predstava ju bude sprevádzať, i kam koľvek sa obráti, že pôjde s ňou i do jej postieľky — a preto otvorila dvere domovné, vyšla na dvor, odtiaľ na ulicu, na hradskú. Preč, preč, kde nevidí tú tichú tváričku, tú nehybnú malú postavu.

Kam! Nemyslela na to, len to vedela, že s tou ťarchou na duši nemôže viac ostať v dome, kde zavitala smrť a s ňou zármutok a žalosť…

Na jej cestu svietil mesiac; bolo ticho a chladno. Možno, že bol i mráz, ale ona to nevedela. Ona necítila nič, len čo ďalej stávaly sa jej malé nohy ťažšie a ťažšie… Zprvu kráčala rezko, ale čo skoro ubývalo jej sily. V očiach jej mrkalo, sladká únava prebehla tielkom. Zatúžila po odpočinku, — i sadla si na kraj cesty a svesila hlavu. Podivné šumenie ju obkľúčilo, skloniac hlávku na bok, oprela sa na hŕbu kamenia a zaspala.

Vo sne zdalo sa Justíne, že šumenie blíži sa a rastie v akýsi hrmotný rachot prosto po nad jej hlavu prechádzajúci. A vtom hrmotení počula hrubý hlas:

„Hop, tu ktosi leží!“ A druhý hlas odpovedal:

„Jozefe, postoj, veď je to akési dievča! Vari je to tá malá od Rozhodných? A šaty sú jej vlhké a akoby ztuhnuté. Čudné, nešťastné dieťa!“

I cíti Justína vo sne, že sa ktosi skláňa nad ňou — a že ju dvíhaju. Ona sa chce brániť, čože, ani toho spania jej nedožičia?! Veď jej začínalo byť tak dobre, tak sladko! Ale brániť sa nevládze. Šumenie, hlasy a pohyb, všetko spletie sa dovedna, všetko splýva, ona už nič nepočuje, len ešte cíti, že ju nesú, uhrievajú a že sa vezie — a potom už nič.

*

Konečne sa prebudila. Počuje hlahol zvonov. Áno, zvonia; ako krásne znejú tie zvony! Ešte nikdy taký hlahol nepočula. A tak blízko. Ona otvorí oči — a nevie sa zpamätať, že kde je. Díva sa vôkol seba. Leží v teplej, mäkkej, bielej posteli, nad sebou vidí poval — strop; tmavé hrady, ako bývajú v dedinských domoch.

Steny sú bielušké a na jednej vidí obraz Ukrižovaného. Skoro taký, aký visel nad maminou posteľou. Boľastný, pri tom ale lásky plný pohľad Pána a Spasiteľa hľadí zrovna na ňu. A pri tom sa Justína začína rozpomínať a myslí, že On preto tak smutne hľadí dolu na ňu, lebo Martičku opustila.

Justína zastenala.

Na jej ston prichodí ktosi. Je to staričká akási pani, i pristúpi k Justíne a sohýňa sa k nej. Má na hlave čierny čepček, je v čiernych šatoch oblečená, len zástera je modrá. Z jej malej, útlej tvári hľadia na ňu láskavé modré oči.

„Kde som?“ opytuje sa dievča. Medzitým zvonenie prestalo a tá milá starenka hovorí: „Si u nás, na zárubianskej fare, milé dieťa. Náš otecko ťa našiel spiacu na ceste, i doniesol ťa k nám. Bola si veľmi chorá, avšak, jestli budeš dobrá, s pomocou Božou zase vyzdravieš.“

Justína sa pohla, chcela sa posadiť, ale nevládala. Chorá? Ona nebývala chorá, veď i mame neverila, že človek môže byť tak chorý. K jej necnostiam patrila i tá, že nemilovala starých — a chorých ľudí, ale teraz, pri tejto milej starej panej cíti sa tak dobre, tak voľno — a len jedneho sa bojí, že ju i odtiaľto vyženú… Či ozaj vedia títo, čo ona vykonala? A keby ešte aj to vedeli, čo len ona — a Martička a sám Pán Bôh vie, že odstrčila tonúce dieťa, aby seba samú zachránila!

Oh, to povedomie! Iste, keď sa to dozvedia, zanevrú na ňu — a vyženú ju. Ale oni sú láskaví, — teraz, hľa, prichodí i druhá pani do izby, podobná tej starkej, ale o mnoho mladšia. I tá má smútok, — je veľmi vážna. Nesie jej v šáločke niečo k jedeniu.

„Ako sa cítiš, milé dieťa?“ opytuje sa tá mladá.

„Dobre,“ odpovedá Justína, „ale nevládzem vstať.“

„Nemusíš vstávať, ale snaď užiješ niečo polievky?“

„Prosím“ — zaprosila Justína pokorne — ako nikdy pred tým. Podoprely ju, i nakrmily ju tie dobre panie a pri tom sa shováraly. Mladšia sdelila staršej, že otecko už odišiel do kostola a že ona ide tiež.

„Je nedeľa?“ opytuje sa Justína.

„Nie, je Veľký Piatok!“

„A — kto ste vy?“ táže sa znovu so svojou starou prostorekosťou.

„Ja som tunajšia farárka a táto je moja dcéra. Kým tu budeš, budeš ma volať starou mamou a moju dcéru tetou Ludmilou. Ona je vdova — a nad to jej umrel i malý synček, jediný, za tým ona veľmi smúti.“

Mladej panej oči zvlhly a boľastný úsmev zjavil sa okolo úst.

„A či Vy viete, kto som ja?“ vyšetruje Justína akosi dojatá.

„Vieme, povedal nám to náš otecko. On chodí do Rozhodných, keď ho tam cesta zavedie — i v ten večer tam bol. Ale je to dosť ďaleko od nás.“

„A — nevyženiete ma i vy?“ vyzvedá dievča s akousi smelou rozhodnosťou.

„Teba vyhnať? Nie. Ale musíš byť dobrá a odložiť chyby, ktoré ťa robia nešťastnou a prijať naučenie, aby si bola šťastná v živote.“

Justína vzdychla si, akoby jej veľká ťarcha spadla so srdca… mimovoľne chopila sa ruky, ktorá ju ukladala… a ani sama nevedela ako — pritiskla na ňu svoje ústa. Potom s pocitom bezpečnosti, usnula.

Mnoho rozmýšľala Justína potom, mnoho uvažovala. Veď už bola dvanásťročná a poznala už i trampoty života, viac ako druhé deti v tom veku. A čudno, v tom rozjímaní poznávala celú hĺbku svojho nešťastia. Láska, ktoré ju teraz obklopuje — a ktorú nezaslúžila — ľahostajnosť a neláska, ktorú medzi príbuznými zakúsila, budila v nej rôzné reflexie a úvahy.

Ale pri tom si musela uznať, že tam, u tých — ani viac — nezaslúžila, veď nesnažila sa byť dobrou, milou — a laskavou ani ona…

Ale láska, ktorá ju obklopovala v Zárubnom, nebola slepá. Pán otec vzal milú Justínu do svojej školy a učil ju ako malé dieťa poznávať dobro a nenávideť zlo.

Keď ozdravela, Justína musela sa naučiť poslúchať, poriadku — a pracovať primerane jej veku a jej silám. Ešte i tu viac razy vzbúril sa starý vzdor a nej, ale on pokorený, musel ustupovať a konečne po ťažkom cvičení Justína naučila sa premáhať svoju prchkú povahu. A odplácala poskytnutú jej lásku tiež láskou a oddanosťou. Bola šťastná, keď mohla sedeť pri svojich hostiteľoch, keď ich mohla vyslúžiť, ich poslúchať. Doba táto bola pre ňu tou najšťastnejšou. Keď pripravoval ju pán farár ku konfirmácii, ona otvorene vyznala i to, že by snaď bola mohla Martičku ratovať, ale jej nepomohla. Či jej to odpustí? Vážne dohováral jej pán otec, i sľúbil odpustenie v mene Spasiteľovom, ale i ona musí sľúbiť polepšenie a bohumilý život.

Kedy tedy prišla zvesť od otca. Tútor jej písal, že sa otcovi ešte vždy nevodí tak, ako by sa očakávalo, vždy len výhľady k lepšiemu, ale v skutočnosti je život jeho dosť biedný. Tútor napomínal Justínu, aby už aspoň v Zárubnom vytrvala a na jej výživu posielal jej dobrým hostiteľom aspoň malú čiastku peňazí.

Minulo viac než dva roky. Toto bola Justínina opravdivá, krásna mladosť. Neposlali ju preč — i bez tej podpory by si ju boli ponechali. Boli chudobní, ale Justínu si podržali, aby ju vychovali pre život.

Posledniu zimu ale často zavítal smútok a obava do domu. Stará pani bola nemocná, slabá a nebolo nádeje k vyzdraveniu. Všetci museli byť pripravení na to, že ten drahý život skoro unikne. Justína verne pomáhala pri ošetrovaní nemocnej, ako i v dome konala, čo len mohla. A často prosila nemocnú, aby sa len čo skorej uzdravila, aby ich neopustila, lebo čo bude zase z nej, opustenej siroty?

Vtedy, ako už i predtým často zpomínala si svoju mamičku a horko zaplakala, keď si zpritomnela ostatné dni jej života a svoj vlastný nevďak…

Ale prišiel ťažký úder, na ktorý neboli pripravení. Na svatodušnú nedeľu žaloval sa pán otec na bolenie hlavy. Domáci ho prosili, aby nešiel do kostola, on ale rozhorlený vzpieral sa i len tej myšlienke, aby mohol zameškať služby Božie v taký veľký sviatok. Šiel — a tak sa stalo, že po čas kázni, keď povedal tie slová: „po tretie a naposledy“, — sklonil hlavu na ruky složené — a ostal bez vedomia. Ľud preľaknutý, zdvihol, splašil sa, ženy zakvílily, kostolníci odniesli bezvládneho pastiera svojho na faru. Kriesili ho, ale nadarmo. Jeho šľachetná duša už bola opustila telesnú schránku svoju.

Koľký zármutok vtiahol do domu tichým, beznárokým blahom naplneného! Justína bola znovu zasiahnutá touto krutou ranou a to priamo do srdiečka, ktoré počínalo sa tešiť mladému, bezstarostnému životu. Bola ako zabitá, neplakala, nekvílila, ale po prvý raz pocítila celú ťarchu svojej opustenosti. Po prvý raz si predložila tú ťažkú otázku: „vari za mnou tiahne sa nešťastie a smrť? Vari ja budem večne postrkovaná, vyháňaná?“

Na pohrebe po prvý raz od smrti Martičkinej videla pána a paniu od Rozhodných. Nehnevali sa na ňu — ale — nevolali ju k sebe.

Stará pani farárka ten úder neprežila dlho. I tak smrť nerozdvojí na dlho pár takých ľudí, ktorí väčšiu časť svojho života spolu ztrávili. Skoro zažialila dcera Ludmilka aj nad rakvou matičky — a Justína cítila, že teraz po druhý raz a celkom osirela.

Jej tútor, dosial o všetkom upovedomený, písal, že najlepšie bude, keď Justína pôjde k rodine Berných do Králic. Pán Berný je i tak najbližšia rodina. K tomu doložil, že pravde podobne Justína neostane tam dlho, lebo že otcov finančný stav sa zlepšil, že má výnosný úrad a — že skoro príde po svoju dcérušku. Onedlho že bude o Justínu otec sám písať a ju uvedomí o svojom príchode.

Ludmila ale predbežne nechcela pustiť Justínu od seba. Bola síce nemajetná, ale umienila si isť do väčšieho mesta, kde či šitím, alebo inou prácou vyživí sa skorej ako na dedine. A Justína že jej bude pomáhať a pri tom sa tiež dačomu učiť.

I ostaly pospolu a tak so žiaľuplným srdcom, ale so živými nádejami v budúcnosť tiahly do mesta.

Prvú zimu sa im nedarilo. Šitia nemaly dosť, lebo boly ešte neznáme — a dievčatá na byt a na stravu tiež hneď nedostaly.

Justína vžila sa s ľahkosťou mladosti do nových pomerov. Mesto ju zanímalo, videla tu mnoho nového, ľudi, rušný život po ulici, ako dakedy doma v Prešporku.

A čo skoro bola i ona pozorovaná. Často zbadala, že sa mladí páni obzerajú za ňou, ale teraz jej to bolo nemilé, lebo držala to za drzosť a urážku. Bez toho, aby ju bol dakto upozornil, držala sa na ulici bezvadne a korektne. Na zvedavé alebo dotieravé pohľady mala len chladný odpor. Cítila, že je nie viac malým dievčatkom, akým bola, keď išla do Košíc, ale i to cítila, že z tej malej divočky ešte niečo ostalo — a síce pohotovosť ku obrane oproti urážlivým nápadom.

Raz videla Justína v obchode s rukavičkami dievčatá jej veku. Pozorovala ich a myslela si, že je to veľmi príjemná práca a pravdepodobne i dobre platená. Mohla by raz aj ona zkusiť svoju zručnosť, veď to nemusí byť ani tak ťažká práca.

A predniesla to Ludmile. Ale Ludmila sa protivila tomu, aby Justína chodila do závodu za prácou. Dokiaľ len možno, nedá ju preč; tak myslela dobrá Ludmila.

Ale jej úmyseľ bol skoro prekrižovaný. Už od dlhšieho času zaujímal sa ktosi — nie o Justínu, ale o Ludmilu — a so slušnej diaľky pozoroval mladú vdovu, keď kráčala s Justínou uliciami. Zbadala to už aj Justína a bola veľmi nevraživá na toho pána, ktorý tak dôsledne stretával obe v smútku oblečené postavy — a konečne sa i pozdravil — — ba i predstavil!

Bol to nie mladý už profesor — a pozdejšie sa dozvedelo, že dávny ctiteľ Ludmilkin… A tento pán teraz vstúpil medzi dve osamelé, ale spokojné duše.

Profesor Marek začal chodiť do domu.

Justína ale zanevrela naň, prečo, ani sama nevedela, len časom si uvedomila, že on ju olúpil o veľkú časť lásky Ludmilkinej.

Marek konečne vyslovil svoju prosbu — aby Ludmila stala sa družkou jeho života.

Ludmila postavila mu podmienku, že si vezme Justínu so sebou, ale Marek krútil hlavou — a po dlhšom rozhovore o tom, sama nahliadla, že by to nebolo možné.

Justína postavená pred otázku, či chce ostať s Ludmilou, teraz tvrdo a odhodlane povedala, že nie, že — čo ako jej ťažko padne, radšej pôjde do Králic k ujcovi, ako čo by sa mala deliť s iným, „cudzím“ človekom o lásku Ludmilkinu.

Ludmila vzdychla, ale nemohla inač: ona, sama opustená, predsa v Marekovi najde oporu, najde svoje určenie, snaď i šťastie.

Odhodlala sa, že vyprevadí Justínu do Králic a uvidí, ako tam bude prijatá… veď, i tak to nemá byť na dlho, ak otec povolá si dcéru k sebe.

*

Bernovci bývali v stoličnom meste. Pán Berný bol prisediacím súdu, človek už nie mladý, náchylný k tučnosti, ale zovňajšku veľmi príjemného, dobráckeho. Jeho pani, menom Malvina, bola mnoho mladšia, pekná a elegantná dáma.

V dome bolo veselo, vždy plno hostí, lebo Berný rád mal spoločnosť a hlučný život. Prichodili tam mnohí mladí páni a len niekoľké — tiež mladé dámy.

Ludmila bola zarazená, že i v ten večer, keď tam došla s Justínou, bola veselá kompánia pospolu. Niečo sa jej nevidelo tam, snáď že spoločnosti mestských pánov nebola zvyknutá.

Pán Berný prijal Justínu doslovne s otvoreným náručím. Bolo vidno, že je jeho radosť úprimná, že on s Justínou dobre mieni a že na jeho lásku a ochranu môže počítať za každej okolnosti. Hneď oslovil Justínu otcovským tónom a prikázal jej, aby i ona mala dôveru k nemu a na znak toho, aby mu tykala a oslovila ho ujcom.

To Justíne dobre padlo — aj Ludmilkine obavy čiastočne zaplašilo.

Ujec hneď ukázal Juste, že má i „tetu Malvinu považovať za vlastnú mať, hoci je ona ešte veľmi mladá“ — dodal s gavalierskou poklonou oproti svojej manželke.

Justína sa uklonila a obrátila sa k tete Malvine. Táto pozerala na ňu s prekvapením a zkúmave; usmiala sa — Ludmile sa zdal ten úsmev strojený, a tiež objala a pobozkala Justínu ako príbuznú svojho manžela.

Ludmila by bola najradšej vzala Justínu so sebou, ale už bolo nemožno, — bolo by to nápadné — a neprípustné. Veď aj ona už nebude dlho samotná a nie viac sama svojou paňou. O niekoľko týždňov potom vydala sa za profesora Mareka.

Justína bola zprvu ako oslepená. Odrazu ocítila sa vo víre života. Laskavé prijatie ujcovo zaplašilo jej smútok, i tetka Malvina zdala sa byť potešená jej príchodom, ale pozdejšie, ako sama Justína začala ožívať, tetka akosi nepriaznive hľadela na Justínu. Lebo Justína sa začala vyvinovať — a keď sa pomocou ujcovej štedrosti začala krajšie obliekať, bola čo deň krajšia a pôvabnejšia. Mala k tomu i ducha a prirodzený vtip, ktorý jej pomohol tam, kde vedomosti nedostačovaly.

Následujúce leto ztrávili Bernovci na dedine. Panina matka mala majetok neveľký, ale stačilo na výživu a zvlášte cez leto.

Aj tam dochodili hostia. Justína musela tu i pri kuchyni pracovať, čo ale rada konala. Len to nemala rada, keď si daktorí páni chceli dovoliť nejaký žart, alebo keď chceli s ňou laškovať ako s malým dievčatkom. Vtedy Justína zase ukázala, že dakedajšia divočka ešte vždy v nej žije… Za každou sebaobranou vyvinul sa tým veselší rozhovor a čo ďalej venovali jej mladí, ba i starí páni viac pozorností.

Ujec na také „škádlenie“ sa usmieval dobrodušne. On rád mal pohodlie a pokoj v dome. Dakedy bol veľmi nervózny — a dakedy taký milý, veselý a veľkodušný, že to až prekvapilo.

Keď sa vrátili do mesta — a mal viac peňazí pri sebe, zobral paniu i Justínu — a zvolal: „Poďte, kúpte si čo chcete, dnes platím!“ A keď Justína nechcela nič kupovať, dal jej peniaze, aby si pozdejšie kúpila sama, čo potrebuje.

V zimnom období chodila pani Berná na plesy a na večierky. Justína ostávala doma a rada si o samote spomínala tých, ktorých dakedy milovala — i tých — s ktorými sa v hneve rozišla. Ludmile písala listy… i tá jej odpovedala, ale Justína so žiaľom cítila, že Ludmila má už cele iné záujmy — a že je i šťastná dosť — tak že nepostráda už Justíninu neprítomnosť.

Justína často pomyslela i na krstnú matku, na Aurela, či ozaj vrátil sa domov — alebo či došiel do tej Ameriky… a či tam ostal — a či sa nesišiel s jej otcom?! Nemyslela Justína, ako skoro dozvie sa o ňom a o jeho bratovi.

Vo fašiangoch — Justína stala sa práve šestnásťročnou, — nachodila sa u Berných zase väčšia spoločnosť. Justína v taký čas pomáhala kuchárke — a prišla ku stolu len vtedy, keď už boli všetci hostia pousádzani. Jej miesto bolo na konci tabule pri boku domáceho pána. Nestačila si ani sadnúť a sa rozhľadieť, keď jej ujec povie:

„Justína, dnes uvidíš starého známého. Pozri, poznaš ho? Poďteže, braček, bližšie!“

Pred Justínu sa postaví mladík štíhly s tmavými vlasmi a s hrdým úsmevom. — Zľakla sa Justína, lebo už ujcove slova, že „starý známy“ vohnaly jej akúsi obavu do srdca. Ti starí známi — ti sa hnevajú na ňu…

„Kornel!“ hovorí dievča po tichu cele zmätené v pomyslení na to, čo sa odohralo pri poslednom pobyte v Košiciach a potom u Rozhodných. Nemyslela inšie, len to, že sa on i teraz hnevá na ňu.

Ak sa aj hneval, aspoň to neukázal. Uklonil sa a podal jej ruku. Sadol si blízko nej a ujca. Sotva, že to bolo možné, opýtala sa Justína, kde je Aurel, čo je s ním?

„Aurel? Ten figliar! Dosiahol cieľa: došiel do Ameriky, ale po koľkých okľukách! Najprv dostal sa do rúk akémusi závratníkovi — ešte v Rieke. Ten ho vzal na loď, potom mu odobral peniaze — v Carihrade vystúpil a ztratil sa. Aurel musel konať práce ako posluha; v tej istej hodnosti dostal sa na druhú loď — a po sem tam premávaní, trmácaní dostal sa do Ameriky. Ale tam ho už čakal náš splnomocník od konzulátu. Vtedy už bol vycivený, ztýraný — ale vyliečený. Chlapca vzali na konzulát — a konečne poslali domov.“

Justína si vzdychla. Aká rada bola tomu. Ona ho síce nemala na svedomí — a predsa ťažko jej bolo, že odišiel.

„A — ako ste vy prišiel sem?“

„Jednoduchým spôsobom. Som právnik — o nedlho budem doktorom práv — a tu som v kancelárii pravotára Lubiniho. Dnes sišiel som sa s ujcom Berným a on ma pozval na večeru.“

Veselo hovoril Kornel a Justína ho obdivovala, ako si smelo počína. Áno, veď Kornel bol vždy taký hrdý, sebavedomý…

Od vtedy chodil Kornel častejšie do Berných a raz písal matke v liste i toto: „ani by si neverila mama, aká je teraz tá naša bývalá divočka pekná. Je krotká a tichá, skoro by som povedal, že taká krotká ako malá, biela, pekná ovečka!“

A Justína sa cítila menej opustenou a na duši jej bolo ľahko a voľne. Keby sa mohla vratiť aj Martička, tak, ako sa vrátil Aurel… ale odtiaľ nazpät návratu niet… Kornela považovala Justína za brata, napriek tomu, že sa po čas jej pobytu v Košiciach nedržal ako brat ku nej. Ale stáva sa, že sú bratia nie vždy laskaví a nežní, ba že sa so sestričkami i pobijú, vždy predsa tú sestričku každý brat zastane. Justína teraz začala dôverovať ľuďom, i milovať ich a preto i ju milovali.

Jedno ale Justínu trápilo. Teta Malvina bývala k nej často nevrlá, podráždená. Často bez najmenšej príčiny ukázala svoju antipatiu. Čo bolo toho príčinou, dozvedela sa len hodne pozdejšie.

Jeden z častých návštevníkov začal sa nápadne zaujímať o Justínu — zvlášte vtedy, keď bol i ujec Berný prítomný. Ten sa tomu tešil, lebo ho tá laškovná hra bavila — a možno, chudák, myslel, že by dakedy Stanislavský — takto — si vzal Justínu, najmä, ak sa podarí jej otcovi v Amerike sohnať nejaké veno…

Stanislavský bol štátny zástupca, bol z dobrej poľskej, emigrantskej rodiny. Teraz bol všeobecne obľubený mladý gavalier. Mal skvelé postavenie, ľudia ho vyznačovali, sľubovali mu peknú budúcnosť. Zovňajšku bol pekného, uhladených mravov, duchom a vtipom vynikal nad iných.

A nielen v prítomnosti ujcovej, ale i keď videl Justínu samotnú, usmial sa jej, priblížil sa, hľadal jej rúčku a tichým, lichotivým hlasom predniesol nejaké ľúbeznosti, ktoré Justína práve z duše nenávidela. Ona cítila proti tomu lišiakovi veľký odpor, ktorý sosilnel od vtedy, ako prišiel Kornel do mesta. Tušila, že to, čo Stanislavský hovorí k nej, je len faleš a mámenie — a čo viac, zbadala, že teta Malvina striehne na ňu a na Stanislavského. V prítomnosti p. Bernej Stanislavský v tú stranu, kde bola Justína, ani nepozrel.

Po celú dobu, čo tu bola, čakala túžobne otcov list a jeho návrat. Tešila sa na cestu do Ameriky s otcom, ktorého milovala viac ako predtým, ale ostatné časy boly zvesti od neho veľmi sporé.

Jar prišla a s ňou nové zábavy a výlety. Bernovci ako v zime zábavy, tak v lete navštevovali a usporiadovali rozličné výlety. Jeden taký výlet ostal Justíne navždy pamätným.

Bolo to začiatkom mája, keď chystala sa nie veľká ale vyberaná spoločnosť do „Hája“. Pred samým odchodom ale pani Berná odpovedala, sťažujúc sa na prudké bolenie hlavy. Ujec Berný chcel tiež doma ostať, ale keď ho pani k vôli Justíne nahovárala, dal sa nahovoriť — a poslúchol. Pani vyzerala skutočne ako veľmi nemocná, mala oči vpadnuté, líca bledé a úsmev smutný.

Väčšina výletníkov išla pešky. Berný sa dal odviezť — a s ním viezla sa i Justína. Cestou vzali na koč i Kornela, ktorý bol tiež medzi pešími a Justíne bolo veselo s ním, ako ešte nikdy.

V hore pripojil sa k ním i Stanislavský. Teraz zjavne škádlil Justínu, hneď pýtal si od nej kvietok, hneď chcel vedieť na koho myslí, keď si trhá liestočky z králika a šepce: „ľúbi ma vrelo, nesmelo…“

Berný sa prizeral na nich a cítil sa pri mládeži veľmi dobre, akoby sám omladol… Sedel pod bukom na vystretom koberci, pri ruke mal fľašku vína, pohárik a brindzovníky. Keď Stanislavský neprestával Justínu dopaľovať, vzal si i ujec Berný jeden králik do ruky a trhal z neho lístok po lístoku, odriekajúc formulku dievčeniec „ľúbi ma“.

Vyšlo mu že: nič. Všetci, čo boli okolo neho, sa zasmiali — a škádlili ho. — On zasmial sa tiež, ale potom vzdychol, podumal — a odhodil lístočkov zbavený pahýlik…

Justína ale zbadala ujcovo zvážnenie. Čo si má ujec trhať králik, načo jemu takéto orakulum, ktoré vlastne nič neznamená a je snáď len prežitok prastarých zvykov. Veď ujec môže byť šťastný, keď má — takú krásnu paniu a vie, že ho rada má!

Spoločnosť — vlastne tí mladší, tančili — ale Justína nepohla sa od ujca. Sedel s nimi i Kornel — a keď ten nešiel tančiť, Justíne sa nechcelo, lebo dosiaľ ešte nikdy netančila… Dosť ju nahováral Stanislavský, že ju on hneď naučí, ale ona sa nepohla od ujca.

Akýsi nepokoj — a zmätené výkriky doliehaly na našich výletníkov. Jedna mladušká pani ostala zle — a omdlela. Naľakaný manžel hľadal lekára, ale takého tam nebolo. Panie, čo tam boly, radily, aby ju čo skoro odviezli domov. Dobrodušný Berný ponúkol svojho fiakra, on že pôjde peši, kým sa fiaker nevrátí. Justína i s druhými odprevadila mladú paniu ku koču. Tam stál i Stanislavského elegantný vozík. Kočiš sotva udržal bujné kone hrabajúce netrpezlive hôrnu pôdu. Ako mladú paniu odviezli, pobral sa i Stanislavský, lebo že má odcestovať a treba mu ešte poriadky porobiť. I vyšvihol sa na kozlík, vzal kočišovi opraty z rúk a naklonil sa ku Justíne, povedal: „Poďte so mnou!“

Justína urazená obrátila sa od neho. Keby bola mohla, za to slovo, za ten pohľad, by ho bola udrela v tvár… Zachmúrená vrátila sa ku ujcovi, kde už i Kornel sedel. I ten bol zlej vôle. — Ale o krátky čas, rozveselili sa všetci traja — a oddali sa radosti, šťastiu v tomto teplom, voňavom vzduchu. I neboli by dbali, keby deň bol trval ešte hodne dlho. —

Ale už aj druhí výletníci sa rozchádzali — i Berný sa zodvihol, aby nastúpil cestu pešky domov. „To má človek z toho, keď je prajný,“ zastenal, keď si narovnával údy so smiešným posunkom. K nemu pridružili sa ešte aj iní starší páni a tak kráčali z nohy na nohu.

Kornel a Justína sa tešili, že idu peši. Im bol pohyb radosťou, pôžitkom. Smiali sa — a nevedeli z čoho; rozprávali o nepatrných veciach — a to tvorilo pre nich, ale len pre nich toľko zaujímavosti. Cítili sa byť deťmi, tak že ako sišli so stráni, hodne pred ujcom, pobehli smerom ku lúke na boku a začali sa predbehúvať. Potom zadychčaní, vysmiati zastali a pozreli jeden na druhého a nevedeli, že čo sa im robí, odkiaľ tá veselosť, tá nálada? Zase sa zasmiali bez všetkej príčiny. Radosť zo života len kypela z nich, ani sami nevedeli, čomu sa tak tešia. Chviľku postáli, počkali Berného, ale ten mal zase iných spoločníkov a tak Justína a Kornel išli vopred.

Večer bol chladný, nebo bolo zamračené, ale z poza mrakov tu i tu pozrel mesiačik. Justína necítila chladu, jej bol celý svet plný jasu, tepla a vône. Jar so svojou prelestnou silou ju ovanula a našla v srdci pôdu pripravenú. Justínina mladá duša po prvý raz cítila radosť, že žije, že dýcha, že je zdravá — a že pred ňou je ešte život, snaď dlhý a pekný, snáď — kto že vie…

Nevedela, že okamihy velikého šťastia bývajú krátke — a vratké.

Ani nezbadali, že sú už v meste. Tam napadlo Justíne, že mali počkať ujca. Ale práve vtedy prebehol vedľa nich fiaker — ktorý popoludní zaviezol Berného do hory — a len teraz sa vracal… Iste si kočiš dakde pripustil deci — lebo dva — ku srdcu. Preto tak hnal úbohé kone…

Kornel chcel odprevadiť Justínu do Berných. I pohovorili si o tom, že Kornel tam počká na ujca, veď možno, že už i pani Berná bude zdravá.

Justína bola spokojná. Ale ako vošli do dvora, čosi ju zarazilo, znepokojilo. Vôňa jemnej cigarety zavadila o jej jemný noštek. Zastala, poobzerala sa. V dome nebolo svetla, ale Justína videla dverká na záhrade otvorené — a ona vie, že ujec pedantne na to dolieha, aby sa dvere vždy pevne zatváraly; mal tam svoje štepy, svoje teplé hrady… Ak ich najde otvorené, on sa nahnevá. I popošla ku dverkám, aby ich zatvorila. Kornel chcel isť za ňou, ale ona ho chytila za ruku a — odtisla — lebo v tom okamihu svetlo mesiaca preblesklo mračnom a osvetlilo časť záhrady. Na širokom chodníku stála pani Berná a tesne vedľa nej — Stanislavský. Ona mala tvár k nemu obrátenú, hľadela na neho tak milo, temer s trpiacim pohľadom. On naklonený troška pozeral na ňu tým svojím záhadným a nebezpečne svodným pohľadom. Hovoril jej čosi, čo len ona počula. Potom kráčali pomaly ďalej ku plotu záhrady, kde, ako Justína vedela, boly ešte jedne, na tichú ulicu vedúce dvere…

Justína sa zľakla, ako keby ju samú bol dakto pristihol na veľkom prečine. Ocítila v sebe a vôkol sebe chlad, zimu, ako zavanutie ostrého severáka. Pred ňou zatemnil sa svet, kvety, ktoré začaly pučiť, povädly. Mimovolne pozrela na Kornela pohľadom sdeseným a keď jej podával ruku — nevidela ju… ale ako prchajúci stín vbehla do domu. V ten večer ju už nikto nevidel.

I v nasledujúce dni bola zamlklá a keď len mohla, vyhýbala sa ľuďom. Pani Berná, ako by čosi tušila, pátrave a s podozrením pozorovala Justínu a dozvedala sa o príčine jej mlčanlivosti. Ale Justína nemohla povedať to, čo ju trápilo, — ona len cítila, že takto s povedomím toho, čo videla, — nemôže tu ostať…

Zase ďalej isť, ďalej, keď sa už tak šťastnou cítila, keď jej bolo tak dobre. Odísť? — Áno, ale nemôže to urobiť bez istej príčiny, nemôže ujca uraziť — povedať mu tiež nič nemôže.

Nie, to povedať nikomu nemôže, ako len — Kornelovi.

I ten teraz málokedy zavítal do domu; vyhováral sa, že má veľa práce, že sa má pripravovať na doktorát — a skutočne, o nedlho odcestoval domov…

Pán Berný bol nemálo prekvapený, keď ho Justína prosila, aby jej nemal za zle, keď sa bude pripravovať na obchodnú školu. Do jäseni sa bude privátne učiť — a potom by odišla…

„Čo, dievča, či ti je u nás nie dobre? Veď ťa milujeme ako svoju vlastnú — a nerád by ťa prepustil, len ak by prišiel otec po teba…

Ale naostatok nahliadol, že dobre bude, keď sa Justína niečomu naučí, veď kto vie, či to nebude potrebovať — ak otec nepríde — alebo zapadne tam kdesi na Západe. Ba sľúbil jej, že ju sám odvezie do Pr. a postará sa, aby bola prijatá a dobre zaopatrená.

Tak sa Justína začala učiť, pilno, vytrvale. Tým viac, že v dome panovala tíchosť. Teta Berná odišla do kúpeľov, ujec ju chodil navštevovať každú nedeľu, ba, zabavil sa i dlhšie, do domu neprichádzal nikto. Len Justína bola doma, stará kuchárka — a chyžná. Ako tešila sa, že bude samostatnou… Iste, hrdosťou naplní sa jej srdce, že sama svojou silou domôže sa niečoho. Nebude odvislá od niečoho, ani od príbuzných — ani od… nikoho. A na otcov príchod už temer prestala mysleť, kto zná čo je s ním, keď už dávnejšie ani nepísal…

Leto ubehlo, ani sama nevedela, ako. Len keď začaly priletúvať ťažné vtáčky opäť na zpäť. Prišla najprv pani Berná i so svojím manželom, potom prišiel i Kornel — a druhí. Kornelovi prichodilo blahoželať, veď složil zase jednu zkúšku — doktorát bude nasledovať, — ale Justína nenašla už ten tón dôvery, akým v ten osudný výlet besedovali…

Justína sa domnievala, že teta Malvina bude láskavejšou k nej, keď po čas tetinej nepríjemnosti sama spravovala dom. — Ale sklamala sa, lebo pani Berná bola zovňajškom Justíniným nemilo prekvapená. Justína teraz počala zastiňovať krásu peknej, ale už predsa nie celkom mladej panej. Iste, uvedomila si to pani Berná, ktorá dosiaľ platila za krásavicu, že v jej dome vyrastá jej nebezpečná — mladá, pôvabná, bystroumná kráska. A ako taká povrchná žena, ktorej najvyšším blahom je zovnajšia krása, zanevrela na tú, ktorá jej uchytila, alebo môže uchytiť prvenstvo krásy.

Justína si nebola toho povedomá, tým ťažšie dopadla na ňu tetkina nemilosť. I ona sa stala mlčanlivou, i ona sa uťahovala od spoločnosti tetkinej.

A s Kornelom sa už akosi nemohla tak shovárať ako v ten milý, jarný deň. A žeby mala s ním bežať o závod zarosenou lúkou teraz, to by bolo pre ňu hlúpe, smiešne, detinské. Aspoň ona vo svojom skrytom zármutku tak ponímala stav veci. A medzi tým sa pilno pripravovala ku zkúškam. Koncom augusta mal ujec ísť s ňou, tak jej bol sľúbil a ona si umienila, že mu bude za to večne povďačnou.

Do domu chodily zase obvyklé návštevy. Čoho sa Justína bála — stalo sa tiež. Ona si tak túžobne žiadala, aby Stanislavský viac neprišiel do domu, tým viac, že počula, že má byť preložený. Ale on prišiel a jeho hra so ženskými sa znovu začala. Kto vie, koľko ich bolo, ktorým dvoril a koľké hlavičky pobalamutil — i v meste…

Deň odcestovania do Pr. sa blížil. Justína, vďaka ujcovej štedrosti, mala už svoju malú výbavu, ktorú pečlive poukladala do kufra, hotovú.

Večerilo sa, keď sedela samotná v jedálni pri obloku. V salóne bola návšteva. Pani Berná tam zabávala svojich hostí.

Justína nepočula, čo tam hovoria, ani ju to nezanímalo. Ona bola zabratá vo svoje vlastné myšlienky. Pri nej stál stolík s ozdobným kvetníkom, v ktorom živorila pekná palma. Milovala Justína túto palmu a pestovala ju. Rada posedela u nej.

Nezbadala, že do jedálne vstúpil Stanislavský. Po mäkkom koberci priblížil sa ku Justíne. Len keď blizko bol pri nej, pozrela na neho. Cítila s odporom zápach akejsi panskej voňavky a cigaret. Vstala, narovnala sa.

On dotknul sa jej ramena a riekol:

„Nebojte sa, dušinko! Prečo pozeráte tak placho na mňa, ako malé, naľakané vtáča!“

„Prosím, odstúpte!“ prosila Justína, ale jej hlas a jej pohľad — neprosil, ale rozkazoval.

„Naozaj?“ usmial sa mladý pán — „ale — nie bez všetkého.“

Jeho hlas znel cele blizko — pri Justíne, ač bol tlumený, ona cítila z neho urážku, ktorá jej vohnala krv do tvári a hnev do duše. Chcela ho obísť, ale on sa držal jednou rukou stolíka, druhým ramenom ju chcel k sebe pritiahnuť.

Jedným vzpružením tela Justína vymkla sa mu, pravou rukou udrela samopašníka rovno do tvári, až mu cviker spadol — druhou — ale na jej veliký žiaľ — prevrhla stolík s palmou. Ozdobný kvetník spadol a rozbil sa — a palma sa zlomila. — Divočka v Justíne sa zobudila.

Na hrmot pôsobený pádom kvetníka, otvorily sa dvere na salóne a v nich zastala pani Berná.

Skoro súčasne ale v druhých dverách zjavil sa veselý a rozjarený pán Berný, za ním Kornel. Pán Berný vracal sa zo svojej obvyklej precházky a ztretnúc Kornela, pojal ho so sebou.

Justína sa chvela zlosťou a zahanbením.

„Hanbite sa,“ zvolala, „keby ste totiž mal kus citu a statočnosti, vy…! Najprv sklamávate dôveru a dobrotu, zneužívate priateľstvo šlechetného muža — a vkrádate sa medzi manželov!“

„Justína!“ zkríkla pani Berná, skočila ku dievčaťu, ktoré bolo hnevom skoro bez seba. Jednou rukou potriasla pani Berná plece Justínino, druhou jej zapchávala ústa.

„Áno, — tak je, — on je… nestydatý.“

„Ty šalieš,“ okríkla ju tetka.

„Nešaliem, čo hovorím je pravda, vie to každý, i slúžky…“

„Zlý duch hovorí z teba, ty nevďačnica,“ kričala Berná — „pakuj sa!“

„Ostaň!“ zavolal ujec Berný a pristúpil ku obom rozvadeným, — bol bledý, ústa sa mu triasly, — „opakuj svoju obžalobu!“

Justína ale sa zľakla — nevedela, že je v izbe — poľutovala ujca, — och, že pôsobila boľasť tomu najlepšiemu priateľovi, ba dobrodincovi, ktorého mala!

„Hovor!“ dopieral ujec chraptivým hlasom. „Dosvedč, čo si nadpovedela!“

Ale Justína viac nič nepovedala. Akoby hľadala pomoc, blúdily jej zraky priestornou izbou. Zablúdily ku Kornelovi, ale ten stál sám v nedorozumení, tiež bledý a zasmušilý.

Návštevy zo salóna sa vytratily… sám Stanislavský sodvihol si cviker — a utiahol sa ku dverom a von.

„Nuž hovor,“ začala tetka, keď videla, že Justína mlčí a mlčať bude. „Prečože nepokračuješ? Veď je to vari tvoje určenie, aby si všade, kam prídeš, doniesla rozbroj, aj, to je tvoja vďačnosť za preukázané dobrodinie. No,“ zasmiala sa nervozno, „od teba sa nedalo ani inšie očakávať. Veď kamkoľvek si zavítala — zápäť ťahal sa rozbroj, utrpenie a — smrť!“

„Oh!“ zaúpela Justína, lebo cítila, že skutočne za ňou ako by sa vliekol dáky nešťastný osud.

„Ber sa mi z očí, nevďačnica,“ teraz už zúrive kričala pani Berná, keď videla, že už všetci hostia, ba i Stanislavský s nemou poklonou opustili izbu. „Nie len, že narušila si krásný mier nášho domu, ale pohanila si čestného, vysoko postaveného muža, chcejúc ho vydať posmechu celého mesta, ty, ty, ty, jedovatá zmyja!“

Justína stála tu zdrtená — zo žalobkyni — obžalovaná… Ľutovala, úprimne ľutovala, že to tak ďaleko došlo, ale či mohla tomu predísť? A ako? Pozrela hore, po pritomných; zdalo sa jej, že vidí Kornela, ako pri posledných slovách vztekajúcej panej chcel skočiť, prehovoriť — ale nomohol, lebo v tom okamihu zavznel od stola ťažký ston, podobný chrapotu raneného zvera. Stolička praskala pod ťažkým telom pána Berného, ktorý klesol bezvládne na ňu a sklonil hlavu na stôl.

S výkrikom sdesenia skočila pani Berná k nemu a zodvihla jeho hlavu. Tvár jeho bola nakrivená, oči sdesene hľadely na prítomných. Kornel, ktorý zadržal pána Berného od pádu, oprel ho nežne — a bežal po lekára. Zatým s pomocou kuchárky a chyžnej, bol nemocný pán odnesený do spálni. Lekár prišiel hneď — a použil najúčinnejšie prostriedky lekárskej vedy… a o hodinu mohlo sa zistiť, že je život pána Berného zachránený — a že o niekoľko dní bude úplne zdravý.

Justína vzrušená, predesená znovu a znovu obviňovala svoju prudkosť a slová, ktoré predniesla, by bola už rada vziať nazpät, ale, to už nebolo možné. Vyrieknuté slovo ide do sveta, tu urazí, tu poteší, ale nikdy nevráti sa ta, odkiaľ pošlo.

Justína nesmela ísť do izby, aby videla nemocného. Bola pri ňom len sama jeho pani — a tej sa podarilo uspokojiť muža a vyvrátiť i to najmenšie podozrenie. Uisťovala svojho manžela, že bude zase všetko dobre, že aby jej dôveroval — a nikdy nepochyboval o jej láske…

Justína ale, ako sa presvedčila, že je ujec von z nebezpečia, zatvorila sa do svojej izby a na kolenách ďakovala Pánu Bohu, že odvrátil od nej ten veľký zármutok.

Potom sa utíšila, ale po celú noc nemohla spať. Jedno je isté: ona tu ostať nemôže. Nebude čakať, kým ju preč pošlú, musí ísť sama. Ale kam? Kde sa octne? Pomyslela si s trpkosťou v duši. Už i po jej učení je veta, aspoň predbežne.

„Nuž dobre,“ podumala, „keď mám odísť, tak odídem kam najskorej. Pôjdem a prekliesním si cestu životom samotná, nikomu viac nechcem ztrpčovať život… odídem…“

I vyňala svoju sporiteľničku — vďaka ujcovej štedrote dosť dobre zásobenú — a uspokojila sa, že jej predbežne dostač, — na cestu — a ešte aj ďalej. Predbežne pôjde k tútorovi do Pr. Tam poradí sa, čo podnikne ďalej. Snáď bude mať zvesti od otca, — aby mohla ísť za ním do širého sveta. Že taká cesta je pre samotné dievčence i neobyčajná, i nebezpečná, na to Justína nepomyslela. Ona cítila, že má dosť odvahy k sebaobrane a dosaženiu cieľa.

Keď sa rozhodla, napísala ujcovi list. V ňom ďakovala za jeho lásku, za obete, ktoré priniesol a ochranu, i prosila ho, aby jej odpustil všetko, čímkoľvek by ho, čo i nevedome zarmútila. Ďalej uisťuje ho, že sa vynasnaží dôjsť cieľa a že vždy chce byť čestným údom spoločnosti ľudskej, aby sa nikdy a nikto za ňu hanbiť nemusel.

Potom doniesla si veci do poriadku. Veľký koš, v ktorom mala svoju výbavu pre školu, zamkla a ponechala v izbe, len malý príručný kufrík s najpotrebnejšími vecmi si vzala so sebou.

Vedela, že o štvrtej ráno odchodí rýchlik z Kralic, s tým, jestli bude dobré spojenie, môže byť popoludní v Pr., vo svojom rodnom meste…

*

Cestou neprihodilo sa jej nič zlého. Bola vážná, pozorná, ale cestovateľov si nevšímala. Pohrúžená do smutných myšlienok, ani nepozorovala, ako rýchlo ubieha čas.

Mladosť nesmúti dlho, — nová nádej presvitne ako raňajšie zore zvestujúce nový deň po noci búrlivej. A každý nový deň donáša so sebou nové povinnosti — ale aj nové radosti. I Justína prestala smútiť, ale začala jasne rozmýšľať.

Na nádraží v Pr. najala si povoz, aby ju zaviezol na byt advokáta p. Košinského, svojho tútora.

Tu ale potkala ju nová, nepredvidaná nehoda: pán pravotár nebol doma. Domovník, u ktorého sa ohlásila, jej sdelil, že pán odcestoval dnes predpoludním i s nejakým cudzím pánom, ale kam, to že nevie — a dal Justíne radu, aby šla do kancelárii sa opýtať, kedy sa pán advokát vráti. Justína ale nechcela; čo jej povedia, dozvie sa i pozdejšie, — ona prosila domovníka, aby jej odložil kufrík do večera, že si lebo príde sama poň, alebo niekoho pošle.

Umienila si, že vyhľadá slušný hostinec. Prv, než tam šla, zachcelo sa jej vidieť tie miesta, kade chodila, tie domy, v ktorých bývala. Šla známymi uliciami, stretávala ľudi — všetko cudzí, možno, že i známi, ale ona po nich nepátrala. Zamerila tam, kde bývali skorej — to bol ich dom — kým ho nepredali, i tam, kde bývala s matkou už nemocnou — kde tá drahá trpiteľka dokonala púť svojho života. So zaroseným zrakom pozerala k oblokom, ach, darmo, veď tá milá, dobrá tvár matkina neukáže sa jej viac odtiaľ, ako vtedy, keď ju túžobne čakávala domov zo školy, tie drahé, jasné oči nepozrú viac na ňu láskave nikdy, nikdy viac! Napriek tomu zdalo sa Justíne, že je tej svojej mamičky bližšie ako bola, ako by teraz po rokoch vracala sa domov a hľadala matku. Lebo po prvý raz od toho času ako odišla odtiaľto, začala si opravdu spomíňať všetko, čo bolo, čo zažila, len teraz, keď už začala poznávať, čo je žiaľ, sklamania — a sebaobžaloba, pocítila, že je osirelá, že nemá tej, na ktorej srdci by sa mohla vyplakať, vyžalovať.

Pred večerom boly ulice mesta oživené, — elegantným svetom naplnené. Mnoho ľudí prechodilo tade, ako pestrý prúd, tak plynuly zástupy ľudí — a predsa bola Justína medzi nimi osamotená.

Zamyslená prišla až na breh velerieky a z tade vykročila na veľký — ešte nový most. Tadiaľto chodila dakedy s rodičmi na prechádzku do „Zeleného“. Na moste zastala; dávno nevidela túto milú, mohutnú rieku, i tieto lode, člnky, propelery — a vôbec tento živý ruch. Vždy tak rada pozerala na vodu, vždy ju čosi ku nej vábilo, veď i malé jazierko, v ktorom našla Martička smrť — bolo jej preto tak prítažlivé… A teraz, ako hľadela dolu zo zábradlia, na ten večne živý pohyb vĺn, nevdojak si pomyslela: jeden skok — a všetkému je koniec. Ale nie, nie, tá myšlienka je ošklivá, je hriešna a protiví sa zásadám a učeniu nadobudnutým u svojho milého učiteľa na zárubňanskej fare.

Preto odvrátila Justína hlavu od vody, aby išla ďalej. A v ten moment videla, že pri nej stojí akási žena. Žena z nižšieho stavu, iste nejaká práčka, lebo mala kôš s prádlom na ruke.

Justína vycítila, že ju tá žena pozoruje. Vari sa nazdá, že prechováva samovražedlné úmysly?! Hrdo odvrátila sa dievčina od ženičky, ale tá ju pokorne zadržala.

„Prosím za prepáčenie, slečinko, ale prichodíte mi známou, podobáte sa jednej panej — a jej dcéruške, — prosím, neráčite byť slečna Justína?“

„Anka!“ zvolala Justína s radostným prekvapením, keď prizrela sa lepšie ženičke…

„Tak predsa! Oj, ďakovať Pánu Bohu, dožila som to, že vás ešte vidím a že vám oddám odkaz vašej maminky. Iste, vy ste ma nepoznali hneď — zmenila som sa, — bola som dlho, dlho chorá, ani som už nie domovnicou; môj muž zomrel — a ja som teraz práčkou.“

„Úbohá Anka, čo ste všetko zkusila!“ povedala Justína so sústrasťou a pohladila tú uvädnutú tvár Ankinu…

„Ach, nie, nie som ešte tak úbohá,“ ponáhľala sa Anka opraviť Justínin výrok. „Chvála Bohu, som zase zdravá a vládzem pracovať, to je to najhlavnejšie! Ale teraz poďte so mnou, slečinka, ko mne, nebojte sa, mám čistú izbičku. Cestou odnesiem prádlo — a potom vás odvediem domov, ko mne!“

Vďačne šla Justína s Ankou.

Izbička Ankina bola veľmi maličká, v nej bol i taký malý sporák, ale všetko bolo v nej čisté a v poriadku. Vidno tu sidli počestná chudoba. Poznala Justína jednotlivé kusy náradia ešte z tých čias, keď bol Ankin muž domovníkom. Poznala i obraz, na ktorom klesá zastrelený cisár Maximilian, i zrkadlo žltým flórom obtiahnuté.

Justína bola i unavená, i dojatá. Sadla na stoličku u stola — a oprela hlavu do rúk.

„Budete ustatá — ba i hladná, slečinko,“ trápila sa Anka. „Hneď uvarím kávy, veď azda nepohrdnete?“ Anka uhádla, Justína bola aj — hladná. A za ten čas, kým Anka varila kávu, rozprávala Justína svojím stručným, úprimným spôsobom všetko, čo sa s ňou dialo. Nič neokrašľovala, nič neospravedlňovala, čo sa týkalo jej osoby.

Anka načúvajúc hneď kývala, hneď krútila hlavou, ba i rukama zalomila.

„Ach, ach, Bože milý, aké to príhody! Vždy predsa máte čo ďakovať Pánu Bohu, že vás tak predivne ochraňoval, viedol a spravoval! Oj, iste tomu dopomohla modlitba vašej oslávenej maminky!“

Káva bola hotová; Anka ju predložila Justíne na stôl, i nejakú žemľu k nej. Anka nedovolila Justíne, aby rozprávala ďalej, kým sa neobčerství. Potom, keď Justína utíšila svoj zdravý hlad, Anka doniesla malú skrinku. V nej uschovala predmety umierajúcou paňou Hvozdinskou jej opatere sverené. Poznala Justína každú viecku, od drobností k ručným prácam potrebných po menej cenné šperky — drahé veci im boly už skorej zabavené — — a nadovšetko starú, rodinnú Bibliu. Túto prvú vzala do rúk a otvorila. Hneď vypadol lístok papiera ceruzkou popísaný. Zprvu pekným, rovným písmom, akým písavala mamička, kým bola zdravá, potom stávalo sa písmo neznateľným, patrne ruka pisateľky nevládala ďalej. — Justína začala čítať:

„Ó, Pane! Ja biedna, umorená až k smrti, blížim sa ku Tvojmu presvätému trónu. V Tvojich rukách je šťastie i život náš! Ty blažíš, i tresceš — ale milosť Tvoja je nekonečná! Oh, Otče! Tvojej otcovskej starosti oddávam dieťa moje, onedlho opravdovú sirotu! Ty buď jej otcom a ochrancom, vzbuď dobrých ľudí, ktorí by to nešťastné dieťa vzdor jeho chybám pritúlili, milovali, vychovávali, a ku Tebe privádzali! Zachráň dcéru moju pred mravnou záhubou, aby nezahynula, ale stala sa čestným členom ľudskej spoločnosti.

Chráň i jej otca, môjho dobrého manžela, na jeho púti, pomáhaj mu čestne pracovať, daj zdaru jeho práci, aby sa ráz mohol vrátiť do svojej otčiny a posledné dni svojho života prežiť mohol v pokoji. Veď Si Ty Otec všetkých nás. Syn Tvoj nevinný i za nás vylial krev svoju — buď Jeho meno pochváleno na veky, amen!“

Justína pre slzy sotva mohla dočítať.

„Oh, mama, mamička, ty svätica, ty trpiteľka! Áno, áno, cítim to, že len tvoja modlitba ma zachránila!

Plačúc pritiskla lístok ku ústam a ku srdci.

Justína, tá bývalá divočka, plakala! Ale tie slzy boly dobročinné. Anka ju nevyrušovala, cítila, že tým slzám nevoľno brániť, lebo ony zmyjú s duši devušky všetko to, čo je na nej ešte nejasného, nezošlechteného.

Konečne utíšila sa Justína, vydychla z hlboka — a začala vyberať všetky tie maličkosti, tešiac sa im, že to všetko mala mamička každý deň v rukách…

„Ó, Anka, ako ti mam ďakovať!“

„Neďakujte, slečinko, ja sama som taká šťastná!

Ešte do roka by som bola čakala, potom by som to bola odniesla k pánu advokátovi. Teraz predbežne ostanete u mňa.“

„Ó, Anka, či ty nevieš, že kamkoľvek som prišla, nasledovalo ma pohoršenie, ba i smrť! Nebojíš sa toho?“

„Nie,“ odpovedala Anka proste, „lebo verím, že bez dopustenia Božieho sa nam ani vlas na hlave neskriví…“

Potom uložila svojho vzácneho hosťa do čistých nových perín, poslala nosiča po Justínin kufrík.

Justína kým zaspala, vrelo poďakovala Pánu Bohu za milosť, jej dosiaľ preukázanú. Ona teraz cítila sa bezpečnou. Poznala, že láska a požehnania matkino je s ňou a že bude ju sprevádzať i ďalej. Verila pevne, že sa všetko na dobré obráti.

Ráno mala Anka mnoho práce, preto jej i Justína pomohla, v čom bolo možné. Ale popoludní poprosila Anku, aby šla s ňou do cintorína. Šly rozprávajúc si o minulých časoch. Stretávaly ľudí, no, nevšímaly si ich, ačkoľvek Anka mnohých poznala a rada prizrela sa každému. Len v samom hrbitove stretly jednoho starého pána a ten Anke tak napadnul, že ostala stáť. Aj on zastal — a obzrel sa, ale nie na Anku, lež Justínin pekný zjav ho na chvíľku upútal.

„To je nejaký cudzinec, ten je z ďaleka!“ poznamenala Anka premerajúc pána od päty do hlavy.

Justína si kľakla na hrob a zaplakala. Na hrobe boly svieže kvety a — konča hrobu jednoduchý kameň, na ňom meno a deň narodenia a smrti nebohej panej.

„Kto postavil ten kameň?“ opýtala sa Justína.

„Hovoril hrobár — raz, — že peniaze naň prišly z Ameriky — a tieto kvety — neviem,“ odpovedala Anka.

Obzrela sa, — ten cudzí starý pán ešte tam stojí a čaká.

„Slečinko, pozrite, prosím, ale nenápadne, ten pán tak upreno hľadí na vás — či vám je nie známy, možno, že jeden z tých, ktorých ste poznali tam, kde ste boli.“

Justína vstala, pozrela na neznámého. Nevedela sa rozpamätať, že by ho bola dakedy videla, aspon nie v poslednom čase, ale cítila, že jej srdce bije silno, stiesnene. Tie ťahy sú jej známé, milé, „Bože môj,“ pomyslela, „vari by to bol on? Ale taký starec?! Veď on bol krásny, silný muž, temer kavalier — a tento starec, temer podlomený, či sa ho opýtať?“

Odobrala sa od hrobu a podišla k východu. Pri cudzincovi zastala. On pozeral na ňu nežným, zaroseným pohľadom, usmieval sa, ale neisto…

„Hľadáte niekoho?“ opýtala sa Justína zdvorile neistým hlasom.

„Áno, hľadám svoju dcéru, Justínu, niet jej tam, kde bola pred troma dňami.“

„Otecko!“ zkriklo dievča a hodilo sa mu v náručie. I on ju privinul a ona cítila, ako jeho slzy padajú na jej tváričku.

„Moje drahé, milované dieťa! Láska tvojej drahej matky spojila nás znovu. Neboj sa! Už ostaneš u mňa! Viac sa nerozlúčime… Hľadal som ťa v Králiciach i s tútorom, — tam sú v starosti o teba, — neboj sa, ujec je temer zdravý a spokojný. — Kornel mi všetko rozprával, ten sa tiež trápil za teba — a preto ma sprevádzal až sem…“

„On je tu?“ tázala sa Justína.

„Áno, on mi sľúbil, že nás doprevadí až k lodi, veď azda pôjdeš so mnou?“

Justína ochotne prisvedčila, ale podumala, že prečo je tu na zemi každej radosti primiešaná kvapka žiaľu? Ako sa tešila tej ceste a tej Amerike — a teraz: — Kornel ich odprevadí až k lodi — a potom sa položí celý Oceán medzi nich a nikdy viacej ho neuvidí! Veď je on nie ako Aurel a netúži za Amerikou! —

„Snažil som sa,“ pokračoval otec cestou Justíne a Anke, ktorá kráčala po boku Justíninom, „usporiť si toľko, aby som tu doma kúpiť mohol majetok, čo len menší a žiť v tvojej blizkosti v pokoji dni mojej staroby. Ale dlho sa mi nedarilo dobre. Od dvoch rokov som predsa niečo usporil. Ale ďalej som čakať nechcel: túžba po tebe, dieťa moje, ma niesla sem. Mohol by som síce už aj tu ostať, dalo by sa vyžiť, ale tam za morom by som mohol prave teraz môj kapitálik zdvojnásobniť!“

„Úbohý otec!“ pomyslela Justína a stiskla vďačne rameno, do ktorého bola zavesená. Čo všetko musel snášať! Núdzu i nemoc, poníženie, nedostatok, nebezpečie medzi zlými podvodnými ľuďmi. Len keď sa od tých oslobodil, mohol prísť k nejakému výhodnému podniku…

Išli ku pánu Košinskému. Tam čakal Kornel. Ako videl Justínu, radosťou zažiarila mu tvár, chytil jej ruku — a hľadel na ňu so skutočnou náklonnosťou. Bolo vidno, ako sa tešia shliadaniu obidvaja, tí, ktorí sa ako deti nemali radi.

Oba starí páni tešili sa, že Justínu bez dlhého hľadania tak šťastlive našli.

Pred svojím odcestovaním do Ameriky chcel Hvozdinský s dcérou ponavštevovať všetkých známych, zvlášte tých, u ktorých Justína za čas bývala. „Slušno je — sa im poďakovať…“ povedal teraz šťastný otec.

Justína išla… a kam prišla, tam bola teraz vďačne vítaná. Teraz si hneď naklonila srdcia veľkých i malých. Krstná mať ju vrelo pobozkala. Ona bola teraz zdravá a telesne hodne silná, Aurel už skorej bol pochoval a oplakal svojho starého Puffa a teraz tak po kamarátsky, ako žiak vyššej obchodnej školy, ju pozdravil. Jeho zanímajú teraz známky, zvlášte zámorských krajín — a krásna sbierka je na tento čas jeho veľkou chlúbou. —

V Trenčíne čas zahojil ranu Martičkinou smrťou spôsobenú. Od vtedy i ten najmladší chlapček zomrel, ale na jeho miesto prišiel druhý, tak že sa počet detičiek doplnil.

I Bernovci sa usmierili. Veď dobrému ujcovi záležalo na tom, aby poriadok v dome a jeho pohodlie neutrpelo veľkú štrbinu. Pani Berná sa vynasnažovala byť vzornou ženou a domácou paňou… A Stanislavský — že na svoju vlastnú žiadosť bol preložený. Škrelo ho len to, že celé mesto vedelo, ako bol potrestaný za svoju drzosť mladým dievčatkom.

Zašli si i na zárubniansku faru. Tam už býval mladý farár so svojou mladou ženičkou. Justína s radosťou, ktorej bolo primiešané i troška smútku, poznala vo farárovi svojho bývalého učiteľa u Rozhodných.

Na pamiatku svojich dobrodincov udala Justína farárovi väčší obnos peňazí na základinu pre chudobných, o ktorých oslavený starý pán tak starostlive pečoval.

Návštevami minula sa jaseň, — bolo nutno odložiť cestu na jar — zvlášte preto, že Hvozdinský prechorieval.

Ale na jar vyskytla sa zase prekážka! Tento raz to bol Kornel, ktorý ju postavil. Pilne študoval, jedno za druhým skladal zkúšky, i doktorát už mal, len advokátska mu chybela… A jedného dňa v povedomí svojej doktorskej hodnosti predstúpil pred Hvozdinského a žiadal nič iného, len aby dovolil, žeby sa on a Justína zasnúbili! Že sa úprimne radi majú — a inšie netreba, len počkať, keď dr. Kornel Rakšín otvorí svoju vlastnú kanceláriu a potom si odvedie Justínu k sebe — a nie na loď do Ameriky.

A tak Justína nepotrebovala ísť za more.

Aj otca si nepustila, ale sriadili si útulnú, tichú domácnosť, kde Anka šafári a Justína otca opatruje a potešuje — a večierkom po dokončenej práci prečituje si listy Kornelove. Čaká jeho príchod a deň, v ktorý sa stane mladá, dakedy dávno — neskrotená divočka dobrou a nežnou ženou Kornelovou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.