ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hňev, bohiňo, spívaj sina Péleového Achilla Záhubní, veľké čo priňésol bídi Achajskím; Veľké též hrďinov silních ke sťínom oďeslal Mnozstvo duší; i všem zaňechal jích mrtvini ptákom Vókol, a psom lúpež. Tak vóla sa stávala Zevsa: Od téj chvíle, prví jak ráz ve sváre sa potkav Atreovič, ludu král, z bozkím sa požúril Achillem. Kdo však z bozstva takích zavdal jím príčinu rózňic? Zevsa a Léti sinek. Ten hňev na krála mající, Prehrozní zeslal mor vojsku; i zhínalo ludstvo; Sám poňeváč veľkú učiňil kňazu Chrízovi ňectu Atreovič. K ríchlím sa loďám on pribral Achajskích, Céru bi visloboďil, veľkú nad míru ňesúcí Víplatu, vínki majíc v ruce ďaľekomírca Apolla Berľe na pozlátnéj; a prosíc všech žádal Achajskích, Dvoch však najvácej sinov Atrea, národu vodcov. „Atreviči, spolu vi bľeskoškorňenci achajskí, Ňech vám bidľící na Olimpe ňebeščaňi zrúcať Mesto dajú Priama, do domov též ščastňe sa vráťiť! Céru mi dajťe milú, za ňu túto si víplatu vezmúc Zevsa poucťící sina ďaľekomírca Apolla.“ Tehdi iní žádosť hňeď schváľiľi túto Achajskí, Kňaz žebi mal pocťiť sa, drahá též víplata zebrať; Však sa to ňišt nezdálo milé Agamemnona srdcu; Než s potupú odbil ho, a tak sa mu podhrozil ešče: „Ňech ťeba vác pri dutích ňedopadňem starče koráboch, Buď sa tu včil meškať, buď zas naspátki sa vráťiť! Berla bi tá asnaď z bohovím ťi ňeprospela vínkem! Skór ju ňeviprosťím, až keď veku dojďe zešlého V Argoši bidľe mojém, ďaľeká od končini vlasťi; Tam buďe prásť, a mojéj účastná posťeľe bívať. Než preč iď, a mňa ňedráž, bi si zdrav naspátki sa vráťil.“ Reknul. Než stareček sa lakel, reč i túto poslúchnul. Mlčki brehem ďaľekozňícého sa vodstva pobíral, A mnoho sám jeďiní odchádzaja vzíval Apolla Krála, čo s krasnovlaséj sploďení bol Léti roďički: „Sľiš mňa ze stríberním čo sa lúkem v Chríze prechádzáš. V Kille i posvatnéj, Tenedem též mocňe zavládáš Smintee! Jestľiže sem keďi chrám ťebe vencami krásil, Jestľiže sem tučné keďi sťehna bujákov a kozlov Páľíval, tak v téjto mojéj žádosťi ma visľiš: Tvími za mé odplať Dánajskím šípami žáľe!“ Tak povedal s prosbú; i sľišal ho tu Fébus Apollo. Rozhňevaním srdcem z vrcholov zestúpil Olimpa, Z lúkem svím na pľecách, a s túlem vókol uzamklím. Cingol pod ramenom hňevného vidávaľi šípi, Jak vstúpav híbal sa; i jak noc strašľivo kráčal. Ďál pozatím od loďstva sedol si, a strelku vipusťil, Strašné stríberním v tom zazňeľi brinkoti lúkem. Napred ríchlonohích síc ľen psov a muľice zrážal; Než pozatím do samích záhubné púščaja šípi Strílal; i hňeď časté pohorávali hraňice mrtvích. Už pres vojsko božé za ďevať ďňí létaľi šípi, Než na ďesátí ďeň povolal k sňemu ludstvo Achilles, Neb jemu bíloruká to do misľe tu vnuknula Héra, Dánajskích lutujíc, neb jích zrela zhusta umírať; Tehdi na sňem zebraní keď všecci sa pospolu zešľi, Ríchlonohí povstav hore jím tak reknul Achilles: „Atreviču mňe sa zdá, že morem znovu máme sa túlať Spátki sa navracujíc, smrťi jestľiže vihňeme tenkrát, Neb spolu aj hrozní mor hubí, aj vojna Achajskích. Než pítajme tedáž sa aneb kňaza, buďtože veščca, Neb snopravca; i sen poňeváč od Zevsa pochádzá, Čož bi rekol, prečo tak nahňeval sa tu Fébus Apollo. Zdáľi pre ňesplňené slubi, zdáľiž pre hekatombu, Zdáľi bi víborních i barancov, i kozlov obetnú Ukroťení vóňú, od nás mor zachcel oďehnať?“ Tak reknúc posaďil sa. Tu hňeď podvihňe sa Kalcháš Testorovič ze všech najľepší ďaľeko veščec; Čo znal prítomné, minulé, i všecko budúcé, Sám čo bol aj vodcem na loďách k Iliónu Achajskích Pre zbehlosť veščú, čo mu doprál Fébus Apollo. Ten dobrú dával jím raddu, a takto vireknul: „Péleviču Kronovcu milí! ti krála mi kážeš Záhubní vijeviť hňev ďaľekomírca Apolla? Já ťi ho tehdi povím; aľe slub mi, a prísahu skládaj, Že mňa buďeš milerád zastávať i slovmi, i rukma! Neb mislím, že sa muž nahňevá, čo nade všemi vládňe Argoskími, jemuž poslušní sú i Achajskí. Mocňejší dozaista je král, pohňevá-ľi sa z ňižším. Bár teho aj ďňa žlčú ňekipívá naňho prehorkú; Predca potom tajná v nadutém vre mu srdci ňenávisť, Až v posľed vichlaďí ju; hovor teda chceš ľi ma chráňiť.“ Odpoveďev na to ríchlonohí jemu reknul Achilles: „Veľmi ubezpečení, jakové znáš, hlasňi proroctvo. Svedkem Zevsu milí buď Apollo, jemužto sa Kalcháš, Modlící bozské Dánajskím raddi vidáváš! Ňikdo, zakáď já sem živ, a zemské svetlo uzírám, Násilnú sa rukú pri dutích ťeba ňetkňe koráboch Ze všech Dánajskích, bi si bár Agamemnona reknul, Čo včil biť najmožňejším tu ve vojsku sa hlásí.“ Tehdi ňepoškvrňení sa ubezpečiv odreče veščec: „Ňe pre slub jemu ňesplňení, aňi pre hekatombu, Pre kňaza než sa hňevá, čo mu sám Agamemnon ublížil, Céri aňiž ňeprepusťil, aňiž za ňu víplati ňevzal. Žál preto nám zeslal ďaľekostreľec, ešče i zešľe. Skór aňi záhubná morová ňeprestaňe skáza, Černooké to dokáď ňevráťí otcovi ďevča, Darmo ňeviplaťené, a svatú hekatombu do Chríze Ňesprovoďí: tím snáď pohnutí nám dá sa udobriť.“ Takto virekna sedol si. Po ňem zase hrďina povstal Atreovec širokovládní Agamemnon u vojska, Rozbúren; černú že sa až mu zalévalo srdce Od zlobivosťi žlčú, a tuhím zraki iskriľi bľeskem; Zaškareďiv sa napred Kalchášovi takto vireknul: „Ňišt ňikdá si ňepredpovedal mňe dobrého zloveščče! Ľen zlé oznamovať vždi na tvém ťebe mílo je srdci. Slov si mi ňehlásil dobrích, aňi ňesplňil ešče. Aj včil veščící tu u prostred kážeš Achajskích, Že preto jím zeslal ďaľekostreľec otrapi žálov, Já poňeváč sem vzať ňechcel za Chrízovu céru Víplati; keďže bi sem ju ve svém dome o mnoho radšej Chcel zachovať, ba Klitemnestru svú toľko ňevážil, Pannu čo sem vzal ňekdi; ňeňí od téjto podľejšá Na zrost, a sľičnosť, aňi na vťip, a čistotu v prácách. Predca i tak naspátki vidám ju, to zdá-ľi sa ľepšé. Radšej chcem zachovať, než uvésť preto v záhubu národ. Než hňeď iní chistajťe mi dar, bich sám tu ňezostal Bez daru z Dánajskích, čo bi vec bola veľmi ňeslušná. Neb to viďíťe, že mój na iné dar místo uchádzá.“ Odpoveďev na to ríchlonohí jemu reknul Achilles: „Atreviču slavní, najvatší vždicki lakomče! Jak že ťi dar veľkéj móžú dať misľe Achajskí? Zdáľi je nám vedomé, že bi odkladi stáľi obecné? Neb čo je z mest pobrané, to sa už dalo všecko do ďélu; Ňesvedčí sa, bi lud naspátki to poznovu znášal! Než bohu ľen ti ju včil pooďešľi, mi ňekdi Achajskí Troj- nebo aj štvornásobnú ťebe náhradu dáme, Keď nám ráz pevnú uďeľí Zevs Tróju porúcať.“ Odpoveďev na to král Agamemnon takto mu reknul: „Tak ma ňe, bár zmužilí si Achille, a bohovi rovní Hľeď šáľiť! nebo ňepreveďeš mňa, a slovmi ňezajďeš. Chceš-ľi majíc ľen sám dar, abich já svého nadarmo Pozbavení tu seďel, keď kážeš túto mi vráťiť? Vráťím, jestľi dajú veľkéj dar misľe Achajskí Vóľi po méj, abi bol rovní v úplnku mojému. Jestľiže však ňedajú, aj sám tu zaisťe si vezmem Buď tvój dar vlastní, buď i Ajasa, buďto Ulissa Prijdúc uchváťím; nahňevá sa pred koho dojďem. Avšak o tomto časem sa porozpráváme i vácej. Včil nože loď černú do širého viťáhňime vodstva, Dajme i veslárom, na ňu též hekatombu naložme, Aj spaňilotvárnéj vistúpiť Chríza poručme Céri. Jeden kňížať teho nech je za vodca korábu, Ájas, neb veľkí Idoménes, buďto Ulisses, Buď najstrašňejší i ti Pélea sinku ze všeckích, Tú bi s’ nám obetú zase ďaľekomírca udobril.“ Ríchlonohí sa pozaškarediv naň reknul Achilles: „Ňestudem obľečení, a po vlastném zisku hoňící! Jak žebi tvój rozkaz poslechel rád ňekdo z Achajskích, Buď pohnul sa ňekam, buď z mužmi sa silňe potíkal? Neb sem i já pre bojovňíkov ňevibral sa trojanskích Sem válčiť; poňeváč ňijakú mi ňeblížiľi krivdú. Neb ňikdá mi volov, ňikdá ňeoďehnaľi žrebcov, Ňikdi aňiž v ludnéj Ftii méj, a na úrodu hojnéj Ňeskaziľi zbož; neb veľké tam končin u prostred Černích mnoztvo ľeží hor, a zňících rovňin odevšáď. Než ze ťebú sme prišľi, bi tvé sa ťešívalo srdce, Meňelaa pre počesť sa, a pre tvú ňestudo msťíce Nad Trójú! A ti ňišt ňeznáš zhola tochto si vážiť? Ešče sa vihrozuješ, moju sám že mi odplatu vezmeš? Čož já sem si potem vidobil, čo mi práľi Achajskí? Ňikdá já rovného nemám ťi darunku, Trojánov Dánajskí ludné keďikoľvek mesto vivráťá. Najvatšú ano já treščících pohromu válek Na svích vždicki nosím ramenách; však prijďe-ľi k ďeľbe Tvój mnoho jest vatší dar; já aľe vďačňe i z málem K loďstvu choďím naspátki, celí od pótki unáven. Do Ftie včil však iďem: poňeváč mi je o mnoho ľepšej Na skriveném sa domov brať loďstve; aňižto ti, misľím, Keď si ma tak potupil, že bohatstva a statku ňedojďeš.“ Odpoveďev na to král Agamemnon takto mu reknul: „Uskoč! jestľi sa tak lúbí! Já isťe ňežádám, Pre mňa abi s’ meškal: tu iních mnoho zostaňe se mnú, Čo cťi mi dosť nabudú, opatrovňík Zevs aľe obzlášč! Z odchovaních Zevsem králov si mi v odporu najvác! Vždicki ti oblubuješ ľen svári, a vojni, i bitki. Jestľi si údatní, bohové ťi to ráčiľi dopráť! S tvími domov navráťící sa i loďmi, i druhmi Mirmidonom si kraluj! Ťeba já si dokonca ňevážím, Tvój aňi ňevšímám sebe hnev: ba sa ešče vihrážám: Chrízovu odňímá poňeváč mi tu céru Apollo, Já ze svími ju hňeď na plťách tovarišmi oďešľem; Než spaňilotvárnú vezmem ťebe Brízovu céru, Tvoj dar, do stánov prijdúc: bi si poznal o koľko Sem já mocňejší; a iní sa budúcňe obával Z hrózú nárovním sa mi hlásiť, a naproťi vstávať.“ Tak reknul; tu sa Péleovič zarmúťil, a srdce Pod chlpatími tedáž mu na dvojno to vážilo prsmi: Zdáľi bi hňeď ze svéj vismeknúc pošvi meč ostrí Tíchto na rózno zahnať mal, a Atreoviča prebodnuť; Či pridusiť hňev, a rozlobenéj dať vstekloťe uzdu. Keď na svém toto tak duchu, a svéj misľi premítal, Veľkí už ťáhnul meč, v tom z ňeba išla Aténa; Bíloruká poňeváč ju oďeslala bohiňa Héra, Jednu k obom peč, jedno k obom též srdce majícá. Stavši na zad za rusé vlasi Péleoviča dopadla, Ľen jemu pozjevená; a iní ju tu ňikdo ňeuzrel. Strpnul Péleovič: v tom ohľédna sa poznal Aténu Palladu, jéj strašné sa na pohľed ľiščali svetla, A zvolajíc ménom na ňu takto ochitre vireknul: „Čožto si prišla ti sem hromovládara Zevsa roďenko? Snaď bi si úščipnosť Agamemnona spatrila krála? Než ťebe predpovedám, čo sa má stať ňekdi zaisťe, Pre svoju píchu život skorším on pozbuďe koncem.“ V tom na to modrooká odrekla mu Zevsova céra: „Tvój ukojiť sem hňev z ňeba prišla, to jestľi poslúchňeš; Bíloruká poňeváč mňa oďeslala bohiňa Héra, Jednu k obom peč, jedno k obom též srdce majícá. Než prestaň sa vaďiť, meč aňiž ven s pošvi ňeťáhňi, Avšak slovmi potup ho, jakož bi sa lúbilo koľvek. Neb ťebe predpovedám, čo sa má stať ňekdi zaisťe: Za ďňešné trikrát že stkvúcích toľko dosáhnuť Máš haňeňí odplat: ľen zmóž sa, a násto poslúchaj.“ Odpoveďev na to ríchlonohí jéj reknul Achilles: „Slušná poslúchať vaše jest vec, bohiňo, raddi, Ačkoľvek bije srdce hňevem; neb takto je ľepšej. Poslušní kdo bohom jest, bívá usľišan od ňích.“ Reknul; i stríbernú uďeríc hňeď sťažka na rúčku, Spátki do pošvi hrubí zarazil meč, Atéňe odepreť Ňechcev poslušnosť. Ona v tom do Olimpa oďešla, Ostatním ku bohom, na palác hromovládara Zevsa. Než znovu Péleovič zas k Atreovičovi slovmi Úščipními rekol tak, a hňev svój ňeskroťil ešče: „Obžerňíku ze psím okom, a zlím jeľeňa srdcem! Ňikdá ozbrojovať si sa z ludmi za rovno do pótki, V zálohi ísť ňikdá z najpredňejšími z Achajskích V srdci ňeosmeloval, smrtná toto zdá sa ťi hróza! O mnoho jest ľepšé po širém ťebe vojsku achajském Ohlupovať z daru, kdožkoľvek ťi je slovmi na odpor. Lúpežňíku luďí! poňeváč si kňíža ňičemních. Atreviču ďňeská potupil s’ mňa naposľedi isťe. Než ťebe predpovedám, veľkú též prísahu skládám, Pres tú berlu, čo vác ňikdá ratoľesti a listu Už ňevidá, ze svích jak ráz peň oďešla pahorkov: Vác aňi ňezvipučí, neb jéj zestrúhala vókol Kóru a list meď; a včil sinové ju v hrsťi achajskí Súdi vedúce nosá, jímž práva a zákoni Zevsem Pozverené sú; tá buď však ťebe prísaha veľká! Všecci Achilla budú žádať sebe ňekdi Achajskí; Ňišt jím ňespomožeš, toto bár tak lúto ťi príjďe; Keď veľké hrozní mužovrah buďe mnoztvo porážať Hektor: nahňevaní ti buďeš sa ve srdci zežírať, Ňišt že ňebol s’ ucťil najsilňejšého z Achajskích.“ Péleovič tak rekna o zem v tom berlu zlatími Ozdobenú klincí praščil, dolu hňeďki i sednul. Atreovič na druhéj žúril straňe hňevmi. Tu Nestor Stal lúbomluvní, hlasití ten s Pílona rečňík, Čo slova mu sladšé nad mad viplívali ustmi, A dva sa už vekové rečného pomíňaľi ludstva, Čo spolu s ňím boľi odchovaní, čo i zaňho virostľi V Píloňe posvatném; včil bol za krála treťému. Ten dobrú dával jím raddu, a takto vireknul: „Ach jak náramná sa na zem hrne bída achajskú! Veľmi sa isťe Priam ze svími zaraduje sinmi, Ostatní též zapľesajú si na srdci Trojáňi, Keď počujú to o vás, že sa tak náramňe vaďíťe, Dánajskích hlavi predňejšé i v radďe, i v pótce. Než dajťež si mi récť; poňeváč sťe vi o mnoho mladší. Neb sem bol tovariš z údatňejšími i mužmi, Než sťe vi; však ňikdá tito si mňa ňevážiľi málo! Ňikdá sem ňeviďel mužov, aj vác ňikdi ňeuzrem, Jak bol Piritoos ze Driášem, národu vodcem, Kéneuš, Eksadios, Polifém též hrďina bozkí. Neb jako Égeovič bol Tézej, bohovi rovní. Ti mnoho silňejší boľi od všeho na sveťe ludstva! Súc najsilňejší z najsilňejšími sa išľi Bíjať Kentaurí, a všech zhola potreľi v pótkách. Já sem jích bíval tovariš, k ňím s Pílona prišlí Z Apie rozďaľekéj; neb sem bol tam volan od ňích; Podla mojéj bojoval sem i vládi; ba ňikdo ze všeckích V boj s ňimi vác ňevešel bi luďí včil na sveťe súcích. Predca ma v mích poslúchli rečách, a počúvaľi v raddách. Než posľišťe vi aj, ľepšé je zaisťe poslúchať. Sám ti aňiž ňechcej, bars mocní, ďevča mu odňať, Než zaňechaj, keď ráz ho za odmenu práľi Achajskí. Sám ti aňiž ňechcej tu vaďiť sa ze kráľem Achille; Účastní žáden cťi ňebol, jak tento podobnéj Berlu nosící král, jeho sám Zevs ráčil osláviť. Jestľi ti silňejší si, a tvá jest bohiňa matka, On zase mocňejší jest, neb je za krála u množších. Atreviču hňev svój teda ukroť, Achilla požádám Já, abi uspokojil sa na svém též srdci, čo všeckím V záhubnéj veľkú jest baštú valce Achajskím.“ Odpovedal jemu král Agamemnon takto pravící: „Všecko zaisťe pravé toto nám si ti starče vireknul! Než tu nade všeckích sa iních muž tento vipíná, Všeckím rozkazovať, všeckím chce tu zákoni dávať, Nad všemi též panovať, čo misľím že mu ňikdo ňeuzná! Jestľiže vojňíkem bohové ho učiňiľi veľkím, Zdáž preto mu ščiplavími vaďiť sa dopusťiľi slovmi?“ V tom prejmúc jemu reč bozkí odreknul Achilles: „Isťe bojazľivcem bol bich nad míru ňičemním, Keď bich ve všeckém sa koril ťebe, ustmi čo hlasňeš! Takto iním si ti káž, mňe však dať rozkazu ňechcej! Neb sa mi všecko viďí, že bi sem ťa ňeveľmi poslúchal! Inšé však ťi povím, čo na misľi si dobre zamerkuj: Já síc buď ze ťebú, buď iním tu pre ďevča do pótki Ňevsťáhňem ruki, neb čo dané bolo, ťáhňeťe naspák! Než s toho, ostatné na mojém čo sa najďe korábe, Ňišt aňi najmenšú ti mi vec proťi vóľi ňevezmeš. Nuž sa pokus, chuť jestľi že máš, abi patrili všecci, Jak černá buďe mi tvá krv hňeď z oščepa stríkať!“ Odporními na ten vivaďící slovmi sa spósob Povstaľi, a sňem pri gréckém rozpusťiľi loďstve. Péleovič sa bral ke stanom a loďstvu dutému Z Meneciovcem idúc, spolu aj tovarišmi ze svími. Atreovič richlú aľe loď dal hňeď v more ťáhnuť; Vibral veslárov dvacať, aj hekatombu nakládel Tam bohu, i spaňilotvárnú tam Chríza osádľil Céru, a veľmúdrí učiňen bol vodcem Ulisses. Vistúpíce na loď ťekutími sa plaviľi cestmi. Všem sa tu Atreovič rozkázal čisťiť Achajskím, Hňeď sa ti čisťící, v more aj špinu všecku hoďící, S tučních rádňe plné hekatombi Apollu bujákov A s koz podla brehov morskéj obetovaľi púšče; Obtočená dímem k ňebesám až ňésla sa vóňa. Takto sa védlo u vojsk tenkrát. Agamemnon i veľmi Z misľe ňepusťil svár, ve kerém sa Achillovi zhrážal. Hňeď k Taltíbiovi, spolu též k Evribatovi reknul, Čož mu za víhlasních a obratních bívaľi poslov: „Berťe sa chitre ve stán sina Péleového Achilla, A spaňilotvárnú sem Brízovu céru doveďťe. Jestľi bi vám ňevidal ju, že sám násilňe ju vezmem Z vác prijdúc, čo hrozňejšé jemu všecko vipadňe!“ Tak rekol, a s prísním vipravil jích víhrozem ešče. Hňeď sa ňeráďi brehem pustého pobírali vodstva, Až sa k Mirmidonov priblížiľi stánom a loďstvu. Tam seďeť u stánov ho a černích našľi korábov; Ňezradoval sa aňiž, jak jích zahlédol, Achilles. Ustrnutí oba, a v slušnéj cťi krála mající Stáľi, aňiž ňehlasľi, aňiž sa ňepítaľi pre strach. On však sám to na svéj poznával misľi, a reknul: „Víhlasňí, vítám vás poslov Zevsa a luďstva! Berťe sa bľíž, vi ňeňí sťe mi vinna, je sám Agamemnon, Vás čo pre spaňilú sem Brízeovičku oďeslal. Iď nože prezmužilí, a viveď jím ďevča Patrokle, A vzdaj, ňech si vedú preč; než sami buďťe za svedkov Pred večním boztvom, pred smrtním ludstvom, i pred tím Králem tak ďivokím. Napotom však jestľi bi ňekdi Potreboval mňa, abich v rozbídnéj skáze pomáhal Ostatním. — Nebo isťe ke svéj on záhube žúrí, Ňeznaja prítomních, i budúcích ňeznaja príhod, Bezpeční bojovať bi mu mohľi u loďstva Achajskí.“ Tak povedal; než Patroklus druha svého posluchnúc Ze stánov spaňilú jím Brízovu céru vivédol, A vzdal k odveďeňú. Ti k Achajskím išľi korábom, Ďevča ňevolki drahú s ňimi kráčalo. Avšak Achilles Kvílící od svích sa druhov hňeď zvlášťe zadáliv Sám sa na breh posaďil morskí, a do vodstva patrící O mnoho matku milú zepatíma tu rukama žádal: „Keďže si krátkovekím ľen biť mňa na svet dala matko, Mal cťi Olimpickí aspoň tenkráte mi dopráť Zevs visokohrmiťel! Však aňiž ľen toľko ma ňecťil! Neb širokovládní mňe svím Agamemnon ublížil Úščipkem, dar mój keď má, násilňe ho vidra.“ Takto ze slzmi rekol. Zaslechla ho matka veľebná Tam v hlbinách morskích šeďivého u otca seďícá. V tom ze sivého naráz hore jak hmla viňésla sa vodstva; A pred ňím dolu sedla porád slzi ešče lejícím Svú pohlaďivši rukú ho, takími sa ozvala slovmi: „Čož mé ďéťa plačeš? Čo na svém tak srdci sa trúďíš? Rekňi, ňetajže mi ňišt, bich i já tvé poznala žáľe!“ Ťažko si ríchlonohí vzdichnúc jéj reknul Achilles: „Víš; na čo já toto mám ťi veďícéj všecko viprávať? Prístúpíce do Téb, pišné Eciónovo mesto V ňišt sme uvédľi, a sem lúpež s ňeho všecku doňésľi; S túto sa medzi sebú rozčasťiľi dobre Achajskí, Prekrásnú viberúc Agamemnonu Chrízovu céru. Než k ríchlému potom kňaz ďaľekomírca Apolla Chrízes loďstvu zabral sa mosadzooďencov achajskích, Céru bi visloboďil, veľkú nad míru ňesúcí Víplatu, vínki majíc v ruce ďaľekomírca Apolla Berľe na pozlátnéj, a prosíc všech žádal Achajskích, Dvoch však najvácej sinov Atrea, národu vodcov. Tehdi iní žádosť hňeď schváľiľi túto Achajskí, Kňaz žebi mal pocťiť sa, drahá též víplata zebrať; Však sa to ňišt ňezdálo milé Agamemnona srdcu; Než s potupú odbil ho, a dal k tomu ešče i víhroz. Rozhňevaní preč išel stareček; než Fébus Apollo Modľícého očul, poňeváč nad míru ho lúbil. Zlí pusťil v Grékov teda šíp; i začínaľi mrúcí Jedni padať na druhích; nebo bozské létaľi šípi Po všeckém širokém Dánajskích vojsku. Tu veščec Nám dobrezbehlí vikládal Apollovu raddu. Já sem najprvní ukojiť boha snážňe ponúkal; Než hňevem Atreovič sa zapáľil, a povstana zríchla Vihrozoval mi slovom, čo sa aj stalo všecko ve skutku. Neb s ňú černookí na spešném loďstve Achajskí Už sa do Chrízi plavá, a ňesú tam Fébu darunki; Mňe však víhlasní ľen prám odvédľi ze stánov Brízeovičku, za dar sinové čo mi práľi achajskí. Než, móžeš-ľi ti, svému pomož včil sinkovi, matko. Iď na Olimp, a tu Zevsa popros, jeho jestľiže ňekdi Buďto slovom, buďtož skutkem si ťešívala srdce. Neb sem často počul chváľiť sa ťa v otca palácoch, Keď pravila s’, že si od černomračňíka potupnú Ze všech ľen sama ňesmrtních odvráťila bídu, Keď ho z Olimpickích ostatní zachceľi zvázať, Héra a Poseidon, zbrojná též Pallas Aténa. Než, bohiňo, prijdúc na to, téj si ho sprosťila vazbi, Do zvíšného tedáž pozvúc storukáča Olimpa, Čo Briarem sa u bozstva praví, Egeónem u ludstva; Neb ten silňejší od svého je otca na vládu; Ke Krónovcu sa hňeď posaďil, s téj slávi prepišní. V tom bohové sa ho lakľi, a chuť jím prestala zvázať. To pripomeň mu, a sednúcá k ňemu koľena dotkňi: Jestľi ňejak prispeť na pomoc ráčil bi Trojánom, A v tábor naspátek i až k moru zahnať Achajskích Jednostajňe bitích, abi svého zažívaľi krála, Též abi svú širokovládní Agamemnon upoznal Vinnu, že ňišť ňecťil najsilňejšého z Achajskích.“ V tom na to rozžeľená ve slzách odrekla mu Tétis: „Ach! sinu mój, na čo sem zroďeného ťa chovala k bíďe? Ó kéž bez slzeňá a bez úrazu srdca u loďstva Bi s’ tu seďel; poňeváč tvój vek tak veľmi je krátkí! Včil si i krátkovekí, i žalosťú nad všech utrápen! V bidľe pretož sem zlím osudem ťa na svetlo viňésla! Tú však já sama reč predňésť hromomílovi Zevsu Sňažní vistúpím na Olimp, ľen dá-ľi si reknuť. Než tito keď v hlbokí boľi už povbíhaľi prístav, Na Grékov sa hňevaj, chráň sa však vojni a bitki. K Etiopom včera Zevs mora bľíž veľkého bidlícím Na hodi bral sa, a s ňím bohové tam všecci oďešľi. Však naspák po dvanásťi sa ďňoch do Olimpa navráťí; Tenkrát já pojďem k meďopevním Zevsa palácom, Sahna koľen dotkňem sa, a trúfám takto ho pohnuť.“ Tak reknúc preč oďešla, jehož zanechavši pre ďevča Z ozdobním pásem zmítať sa hňevmi na srdci, Čo vzaľi mu z násilnosťú. Ke Chríze Ulisses Prám doplavil, bohu posvatnú hekatombu vedúcí. Než tito keď v hlbokí boľi už povbíhaľi prístav, Zebraľi plachti, a v loď černú poukládaľi všecki; Žežlo i po provazoch pusťíce uvrhľi do schránki, V bezpečné též loď stanoviščo povehnaľi veslí. Kotvice vrhľi tedáž, a koráb pouvázaľi hužvú, Z ríchlosťú sami aj na breh viskákaľi morskí, Též hekatombu svatú bohu ďaľekomírcu vivédľi, Višla i Chrízeida z ríchloplavného korábu. V tom veľkí múdrák ju vedúc k oltáru Ulisses, Otcu milému do ruk vložil, a k ňemu takto vireknul: „Chríze poslal mňa král Agamemnon mužstva panovňík, Céru abich ťi vidal tvú, též hekatombu za Grékov Obetoval, hňevní abi bol s ňú Fébus udobren, Čo včil tak hrozné na Achajskích žáľe oďeslal.“ Reknul, a dal ju do ruk; z veľkím on céru plesáňím Roztomilú vítal; hekatombu tu bohovi skvostnú Pekňe pri vistaveném oltári ukládali rádňe; Obmiľi všecci potom ruki své, a pražmu viťáhľi. V tom Chrízes ruki zepnúcí tak hlasňe sa modľil: „Sľiš mňa ze stríberním čo sa lúkem v Chríze prechádzáš, V Kille i posvatnéj, Tenedem též mocňe zavládáš! Už si ma ráz visľišal, keď sem ťeba prosbami vzíval, A cťil; než veľkú na Achajskích skázu dopusťil. Rovňe i včil moju zas naplňiť ráč túto mi žádosť: Už morovú od Dánajskích tú záhubu odvráť!“ Tak povedal s prosbú; i sľišal ho tu Fébus Apollo. Než dokonavše tak už modľitbu, a pražmu sipavše, Naspák jím zohnúc hlavi hňed jích tlkli, a sťáhľi. Odťaľi sťehna porád, a tukem zobvíňaľi hojním S téj i s téj strani, aj drobních ponakládali kúskov. Páľil na ščípách kňaz všecko, a víno ľející Pokropoval; mláďenci pri ňem s patorožcami stáľi. Spáľiľi sťehna keď už tučné, a okúsiľi drobce, Ostatné sekaľi vše na drobno, a pichľi na rožňe. Pekľi potom z opaternosťú, a sňímaľi všecko. Keď hodi pristrojené maľi, všecku i skončiľi prácu, Stoľiľi, vác pri hodách aňi srdce ňežádalo stajních. Než jak svú jeďeňím a piťím upokojiľi žádosť, Konvice až pres vrch mláďenci nalévaľi vínom, A všeckím načnúc s prvoťin rozdávaľi v číšách. Tak boha tam veselími celí deň kroťiľi hlasmi, Krásnú prospevujíc mu peseň mláďenci achajskí, Cťící Féba; sľišíc on jích radoval sa na srdci. Slnko potom keď zašlo, a už tmi sa zmáhali nočné, Všecci sa pri provazoch loďních ukládľi na spáňí. Než jak rúžoruká zorná zasvíťila žára, V zad ku širému tedáž sa pobíraľi vojsku Achajskích. Vetri na ňích volné ďaľekostreľec odslal Apollo. Zdvihľi tu hňeď sťažen, a stkvúcé rozťáhnuľi plachti; Váňí v prostrednú dulo plachtu, a spodku na vókol Pospešnéj na vodách loďi záveje šúščaľi černé; Tá teda chitroleťíc po vlnách vikonávala cestu. Než ku širému keď už sa Achajskích dostaľi vojsku, Tam hňeď z ríchlosťú do suchého viťáhľi na písek Místa koráb, a ochotňe dlhé podkládaľi brvna. V tom sami rózno po svích sa rozešľi koráboch a stánoch. Než v hňeve sa zmítal pri spešném loďstve seďící Pélea sin bozkí veľoríchlí nohma Achilles. Ňikdá už ňevešol v mužačestnú do sňemu raddu, Ňikdá vác aňi v pótku; na svém aľe srdci sa trápil Sám zostávajicí, po bojoch ľen a po kriku dichťil. Než jak náhľe ňebom sa dvanástá vznášala žára, Večnovekí bohové do Olimpa sa vráťiľi všecci Pospolu, napred išel Zevs. Než ňezabívala Tétis Jéj čo ju sin žádal; hňeď z vln podvihla sa morskích, A k veľkému tedáž sa pobírala zrána Olimpu; Tam Krónovca seďeť ďaľekohromotrískača našla Zvlášť od iních na samém vrchu kopcovitého Olimpa. Pred ňeho sednúcá levicú sa mu dotkla veľebních Hňeď koľen, a pravicú až mílo mu ku braďe sáhnúc, Ke Kronovcu takú prednášala Zevsovi prosbu: „Jestľiže sem keďi medzi bohí ťebe prospela otče Buďto slovom, buďtož skutkem; splň túto mi žádosť: Pocťi mi sinka, čo jest života kratšého ze všeckích! Však jemu včil potupú Agamemnon ludstva panovňík Ublížil, neb má jeho dar, násilňe čo vidrel. Než ti olimpickí veľomúdrí pomstvi ho Zevse; Údatnosťi popraj do na toľka Trojánom, Achajskí Až sina cťiť mi budú, a rozhojňá odmenu slávú.“ Rekla; i Zevs mračnozhaňatel ňišt spátki ňereknul. Mlčki za chvílu seďel; než Tétis poznovu dotkla Túž sa koľen sťisklích, a druhíkrát žádala ešče: „Zrovna mi slub včil, a kívňi, aneb v žádosťi odepri; Neb žádného ňemáš strachu, bich tak poznala aspoň, Zdáľi ze všech já sem zapovrhlá bohiňa najvác!“ Jéj mračnozhaňatel povzdichnúc hňevľivo reknul: „Hrozná vec! že ti mňa z Hérú ke sváru ponúkáš, Keď pozatím horkími sa dá na mňa slovmi dorážať. Neb sa i tak se mnú pred ňesmrtními vaďívá Často bohí, že praj napomáhám v pótce Trojánom. Než ti porád iď preč, bi ňejak ťa ňeuzreľa Héra; Má však tá buďe peč, jako bich to ke skutku dovédol. Nuž ťi hlavú aj kívňem, abi s’ tomu dávala víru, Neb moje najvatšé znameňí pred bohmi to bívá. Ňezmenné je, a ňeklamavé, i vždicki ve pravďe To splňené, hlavi kíváňím čožkoľvek uisťím.“ Reknul, a hňeď černím obočím hromovládar ukível; V tom vlasové ambrózickí sa spusťili k predku Krála na ňesmrtném čeľe, až sa zatrásel Olimpus. Takto ve svích uraďivše vecách sa na rózno rozešľi. Tá do hlbin morskích z jasného sa ňésla Olimpa; Zevs do paláca sa bral. Bohové hore povstaľi všecci Ze stoľic, a v postret šľi mu; žáden aňižto seďící Chuť nemal otca čekať, než povstaľi naproťi všecci. Tak na svój posaďil sa trón; i ňezostalo tajné Héri zahlédnúcéj, že kritú s ňím znášala raddu Stríbronohá Tétis morského šeďivca roďenka. Rúhačními tedáž sa oďevzdala slovmi do Zevsa: „Kdožto bohov ze ťebú bol podvodňíku na radďe? Vždicki milé bívá ťebe zestraňenému ode mňa Kútné ukládať tajnosťi; aňižto si ňikdá K vóľi mi ňespomenul slova, svém čo na srdci premíšláš?“ Jéj na to odpovedal všeho bozstva a ludstva panovňík: „Héro ňemisľi, že bi s’ mé všecki sa zvídala raddi: Tá bi ťi tak bola vec, moja bár manželka si ťažká! Než čo počuť bolo bi svečné, to ňenajďe sa žádní, Čo zdovedal bi sa skór, aňi z bozstva, aňižto i z ludstva. Však bez iních čo bi sem si bohov chcel pred seba sám brať, Na vše to ňišt sa ňetáž, aňi ňechcej skúmať o tomto.“ V tom jemu velkooká dala odpoveď Héra veľebná: „Prehrozní Krónovče! jaké slova ustmi ťi višli? Ňikdi ňepítala sem sa ťa skór, ňeskúmala ňikdi; Než vždi ukládáváš ti pokojňe, čo mílo je koľvek. Však sa preveľmi bojím, abi včil ňezvédla ťa slovmi Stríbronohá Tétis morského šeďivca roďenka. Neb tu seďíc ďňes ráno koľen tvích dotkla sa rukma. Jéjž si hlavú též, jak sa mi zdá, prisvedčil, Achilla Že spomstvíš, a mnohích zahubíš u korábov Achajskích.“ Jéj na to zas mračnozhaňaťel Zevs takto vireknul: „Vždicki ťi sem podezren, vždi ti na mňa, ňeverňico, stríhňeš! Ňišt však ňepreveďeš; aľe tím ľen v srdci ťa méňej Vždicki buďem rád mať, čo na horšé všecko ťi padňe. Než tomu jestľi je tak, mňe milé buďe isťe to bívať; Ti však mlčki ťichá seď, a méj reči buďto poslušná, Ňišt bi ťi snaď ňepomohľi, bohov čo v Olimpe je koľvek, Keď bich já ňetklíma sa dal v ťeba povstana rukma.“ Reknul; i velkooká sa strápila Héra veľebná: Mlčki seďivši ťichá hňevné své kroťila srdce. Trúchľiľi aj bohové na ňebeskích Zevsa palácoch. Včil sa tu víborní umeľec dal rečňiť Hefastos, Bílorukéj vďak Héri, miléj svéj matce, čiňící: „Záhubná toto vec, k zňeseňú i do konca ňemožná! Keď na také pre luďí smrtních dáváťe sa svári, A hluk medzi bohí zmáháťe; aňižto radosťi Vác ňebudú pri hodách, poňeváč k horšému sa chíľí! Než já matce raďím, bár jest sama dosťi rozumná, Otcovi poslušnosť preukázať Zevsu milému, Zas bi oťec ňevaďil sa, a ňeskazil hosťinu všecku! Neb tu olimpickí hrmiťel, kebi ze stoľic hádzať Nás dolu chcel — najmocňejší je on isťe ze všeckích. Než lúbími tedáž usiluj sa ho slovmi udobriť, Svú pozatím hňeď Olimpickí nám prízeň ukáže.“ Reknul, a vstav dvojnásobnú dal číšu okruhlú Matce do ruk premiléj, a takímito slovmi sa ozval: „Znášaj, matko, a trp, bár tak v zármutku sa trápíš, Svíma abich ťa na toľko milú ňespatroval očma Preč hoďenú; tu, ťi bár bolo bi mňe to lúto pomáhať Mocť ňebuďem: ťažká vec Olimpickému sa zepreť! Neb tu jedenkrát už, jak sem ťi ku obraňe chvátal, S posvatních mňa prahov, chmatnúcí za nohu, mrščil; Tak za celí sem ďeň ľeťel, až to o západu slnka Rovno do Lemna padel sem, a už prám ľen trochu díchal, Tam hňeď sintičskí mužové padlého ma zdvihľi.“ Reknul; i bíloruká usmála sa bohiňa Héra; A z ruki hňeď z usmíváňím vzala sinkovi číšu. On však i ostatním bohom, od prava začna, uléval Presladkí všeckím vážící s konvice nektar. Do hlasitého tedáž bohové sa opusťiľi smíchu, Jak zreľi posluhovať v ňebesách tak ríchľe Hefasta. Tak pres ďeň sa celí až práve do západu slnka Hosťiľi, vác pri hodách aňi srdce ňežádalo stajních. Lúbežnéj aňi harfi, na ňuž pohrával Apollo, Múz aňi, čo v pesňách krásními sa strídali hlasmi. Než pozatím jasné už keď pozachádzalo slnko, Do svích na spáňí sa oďebraľi všecci palácov; Tam kďe prevíborní remeselňík, nohma čo kulhal, Dom vťipním každému o své spravil úmem Hefastos. Sám i olimpickí hrmiťel Zevs bral sa na lehno, Kďež pred tím spával, keď sladké došlo mu spáňí; Tam kráčal spať, a s ňím zlatotronná vstúpila Héra.