ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každé sem krotšé, než sám si ti, zvíra nalézla: Nad ťeba já horšej sem sa ňemohla zveriť. Rádki, čo včil čítáš, s toho Tézeje breztva posílám, Odkáď ušľi ze tvú plachti beze mňa loďú. Kďežto i mój mňa tuhí tenkrát sen prezradil, aj ti Podvodňíku, na mój sen čo si chitre čihal. V tom časi, keď sklenná trúsí sa na lúki rosička, A v hustém ukrité kvíl veďe ptáctvo krovú. Ňeznám bedlícá, čiľi spáňím do mdlobi kľeslá, Odpoľi poprebraná k Tézeju rukma sahám. Ňikďe ňebol: schílím ruki, a znovu techto hľedávám, Aj ramena vznášám pres lože: ňikďe ňebol. Strach virazil mi tu sen: hore v tom sa pomikňem ulaklá: Spátki na ovdovelé kľesľi zas údi lože. Roztahlíma tedáž své sem prsa ráňala dlaňma, A rvala rozmrvené, jak boľi od sna, vlasi. Svíťil jasňe mesác: zhlédňem-ľi čo, krem brehu, patrím. Krem brehu ňišt ňemajú, mé čo bi zhlédli oči. Včil sem, včil zase tam, hore aj doľe rózno sa túlám: Ťažko mi panňenská vázňe do písku noha. Stajňe zatím po všem volajícéj, Tézeje, breztve, Jaskiňe tvého koľem dávali ména ohlas. Koľkokrát sem já, toľkokrát vískalo místo. Bídnéj mňe prispeť žádalo místo samo. Bol pahorek; rídké mu vrchol zastíralo chrasťí: Zachríplú vimletá kďe skala stála vodú. Naň hore vistúpím; dává siľi srdce, a vókol Očma porozľehlú rovňini šírku merám. Odtáď já (neb i ukrutné boľi ke mňe fujáki) Spešním sem chvátať zazrela plachti vetrem. Buď zrela: buď že sa mi sklamanéj pozdávalo zazreť, Hňeď jak lad stuďené zamreľi údi moje. Než dlho mój ňeňechá mňa tu mdľeť ból; tímto sa skrísím, A všeckími kričíc Tézeja hlasmi volám. Kamže bežíš? vískňem: navráťže sa, Tézeje zlostní: Naspátek loď schíl počtu celého ňemá. Čož hlasu ňestačilo mňe, to sem dopomáhala tlkmi: Z mími tuhé sa do prs míšalo slovmi biťí. Jestľiže bi s’ ňepočul, bi si ľen mohel aspoň uzírať, Znak ťebe rozhoďené dávali stáľe ruki. Bílé též na dlhú sem žerdku povíšila rucho, Bich spamatať mohla vás, že sťe zabudľi na mňa. Už z oka aj zmiznul sa: teprv slzi léli sa hojné: Keď pred tím strnuté od horu líca boli. Čož mali mé tu čiňiť, mňa samú, oči, nežľi naríkať: Keď tvoje už vácej plachti ňemohli viďeť? Buď sem prostovlasá po širích sama tlkla sa pískoch: Jak vzteklá opilím Vinkiňa keď je bohem; Buď patrivši do vod stuďenú sem na skalu sedla: Jak seďeňí, tak já sem bola rovňe kameň. Čož počňem si tu? Kam poďejem sa na ostrove pustém? Ňikďe luďí ňeviďím, ňikďe orački volov. Ze všeckích more zem klíčí stran: plavca ňevídať, Ňikďe ňebezpečná cesta ňemihňe loďú. Buď to, že bi mňe daní boľi plavci, korábi a vetri; Kam sa pohnuť? Ňesmím v končini otca vejíť. Bár bich na ščastních sa po rovňiňe ňésla koráboch: Bár bi Eol ríďil vetri: vihnanka buďem. Vác ťeba ňespatrím, sto slavná mestami, Kréto, Chlapča kerú Jupiter najprve očma viďel. Neb zem, a otca, kerí po pravďe ju ríďil, a súďil, Mú dvoje sem predrahé šálila ména zradú. Keď sem ťi, v blúdnéj bi si víťaz hraďbe ňezemrel, Čož malo ťa spravovať klbko za vodca dala. Ti s’ mi rekol: seba pres ti ňebezpečnosťi klnúcí: Tvá že buďem vždi zakáď s nás buďe částka živá. Mi sme živí: a ňeňí sem tvá: žena jestľi živá biť Móže, kerú zrádná v hrob dala šálba muža. Ó bi s’ bol zarazil mňa, kerím si bratra, kijácem! Zaplaťená bi ranú tú bola víra daná. Včil tu ňe ľen, čo buďem znášať, si na srdci premítám; Než to i, pozňechaná, všecko, čo móže trpeť. Spósobu včil zhinuťá na ťisíc mi do misľe prichádzá: Toľko ma ňetrápí smrť, smrťi toľko dľeňí. Už tu viďím, už zas tu vlkov prísť na mňa majících, Mé čo bi ukrutním kúsaľi údi zubem. Snaď sa na temto žltí levové též ostrove najdú: Kdo zná rozďivokích bidlo ňeňí-ľi tigrov? Aj morské povedá sa na breh voda ťelce virážať: Kdož meč zabráňí pod moje rebra vehnať? Bich já ňeščastná v zajaťú sa ňezevrela putmi, A zlé otrockú kužľi ňeťáhla rukú. Jéjž je oťec Mínos, jéjž matka je Fébova céra: A s čoho vác si robím, tvá nabuducňe žena. Buď na širé more, buďto na zem sa a na brehi ďívám: Premnoho zem bídnéj, premnoho vodstvo hrozí. Zreť k ňebesám zbívá: obrazov sa tu boztva obávám. Rozlútéj zveri sem lúpež a jédlo daná. Buď mužové bidlá tu, ňemám k ňím dóvere žádnéj: Cudzích báť sklamaná naučila sem sa mužov. Kéž bi žil Androgeos: bi si zem Cekrópa ukrutním Ňebola za zlostné splácala číni hrobem. Kéž ňebol uzlovatím silnéj tvéj pravice drúhem S částki človek zabití, Tézeje, s částki buják. Kéž si ňebol mal ode mňa dané, čo ťa ríďilo, klbko: Klbko, jehožto sa tvá tíkala často ruka. Ňišt ovšem ňeďivím sa, že bol s’ víťaztvo dosáhnul, Že zrazená krétské zmáčala šelma kraje. Rohma sa poprebodať tvé srdce ňemohlo zeľezné: Bár bi si ščíta ňebol mal boli dosťi prsa. Tam si tuhé kameňí, tam též diamanti priňésol: Tam tvrdšého si mal Tézeja, nežľi kameň. Ukrutné prečo si mňa tedáž obklíčilo spáňí? Však večnú pochovať ráz mala sem sa nocú. Vi sťe i ukrutní vetrové a príľiš ochotní; Též vaše fúkáňí mím boli k službe slzám. Ukrutná pravica mňa, a mého čo zmárňila bratra: A prázné mňe daná méno čo víra mala. Na mňa sa bol sprisahal z vetrem sen, i príslubu víra: Jedno trojú skazené sem bolo ďevča zradú. Tehdi umírajicá aňi méj slz matki ňeuzrem: Ňikdo aňiž mňe mojích prstmi ňezavre očí. Ňeščastní mój duch sa do cudzích odňese vetrov: Masťiť aňiž premilá mé ruka údi ňemá. Kosťi ňezahrabané morské mi obestaňe ptáctvo. Techto za mé hodná sem bola službi hrobu. Keď v prístav dojďeš Cekrópa, i vlasťi navráťen Stáť visokí v prostred zástupu svého buďeš: A smrť viprávať muža, a hrozného bujáka: I zvodnú, v blúdném čo s’ dome, cestu konal; Aj mňa tu viprávaj na samotnéj púšči oďešlú. S preslavného ňemám tvého sa čínu viňať. Égej tvého ňebol ťi za otca, a Étra za matku: Ľen z mora, a z hrozních skal si na svetlo višel. Ó kéž bi s’ naspátki sa bol ze korábu obezrel! Presmutní ubohéj bol bi ťa pohnul obraz. I včil keď ňe okom, tvú aspoň zazri mňa mislú, Na skaľe jak tu sedím od vodi stáľe pranéj. Pozri na rozčechrané vlasi, pozri na líca opadlé, Též na mokré od slz, jakbi namokli šati. Údi trasú sa mi, jak metané od víchora sáťí, A spolu pod mihavú skáče mi písmo rukú. Už ňeprosím vácej ťa pre zásluhi, keď zľe vipadli; Ňech dlžného za mé povďaku skutki ňeňí. Však ňech i trestu ňeňí. Ňejsem-ľi ťi príčina ščasťá; Predca ňemáš začo biť príčina skázi mojéj. Já tito ňeščastná, od ran v prsa všecki osláblé, Pres ďaľeké spínám zátoki stáľe ruki. Ti vlasi rozvíňám ťebe, čo mňe pozostaľi ešče: Aj slzi pres ti prosím, tvé čo mi skutki ceďá. Schíl plťi, a zmeňením sa na zad vráť, Tézeje, vetrem, Aspoň, keď zemrem skór, moje kosťi zeber.