Z vesny života

A zase sa len ku vám vraciam, piesenky moje drobné, sporé, čo vyrástli ste v mojej duši sťa biele sláčky na úhore. Ja sama neznám, čo vás živí: či vlaha sĺz, či blaha cit — len jedno mi je cele jasné: že bez vás mi už neľzä žiť! Bôľ zatlačil vás do úzadia, útechu slzy dať mi mali; však darmo srdce plakávalo: tie úľavu mu nepodali. No sotva prvý tónik piesne hor’ zo srdienka vyšvihol: sťa kúzlom padli duše putá a razom stíchol srdca bôľ. Nuž zase sa len ku vám vraciam, kvietočky moje — moje piesne! Veď nádej sladko pošepkáva, že ukojíte srdca tiesne. Ja neviem, prečo vám tak verím, no nemožno už neveriť: tak prirástli ste k môjmu srdcu, že bez vás mi už neľzä žiť!