Z vesny života

A zase prišla jeseň chladná — krás letných neľútostný vrah: už opadali stromov listy a sneh už, zimy predznak istý, hor’ beleje sa na horách. A zase zvädli duše kvety, a zase srdce objal chlad… Len chvíľočka, len okamženie, a navždy pŕchlo milé snenie, čo blažilo ma nastokrát… Sneh padá, padá tíško, tíše, zem bielym kryje fáteľom a ani stopy dookola, že kedys’ krásna vesna bola: zem pozasnula tichým snom. A dobre tak! Mňa slasťou plní tá mŕtvosť, smrti predobraz! mňa tajne slasťou plní vždycky ten zimy nádych elegický nad hrobom pochovaných krás. A v milom srdca ukojení vždy s úsmevom si spomínam, že dlho potrvá to asi, až nové skvitnú kvetov krásy, hymn žitia vznesie s’ k výšinám. Že dlho potrvá to azda, až nebom zaplá slnka svit — veď príchod jara vždy tak ťažký! — kým skvitnú fialienky, kašky a nové túhy trysknú v cit… Ó, prečo po zimnom sa spánku príroda zo sna budí znov’?! A srdce, sotva zacelelo, by zase novou láskou zvrelo, sa nových chápe túh a snov?! Ó, prečo navždy nezanorí sa v svoje bôle, v žiaľ a chlad! by večne iba tomu žilo, čo v prvej slasti zacítilo… Veď sladko by to bolo snáď sa cele oddať svojmu bôľu: len chvíľkou v srdce nazerať, jak hasnú ideálov plamy, jak túhy trávia seba samy a tíško žitiu umierať… * Sneh padá, padá, rúcho spriada — úmrtnú rúšku — dolinám… A ja si z jara zvädlé kvety a vlastných túžob zašlé svety s úsmevom na rtoch spomínam.