Z vesny života

Často si v mysli pripomínam to všetko, čo mi srdcom hnulo, čo dosiaľ ešte v ňom sa tají, čo dávno v slzách rozplynulo. I doba tá mi tanie mysľou — a vždycky ešte jasne, skvúce! — čo v srdci mojom prebudila slzy a city vzdychajúce… V nej každučký je srdca úder ozvenou rajskej melódie, v nej citov záchvev najvrelejší a najjasnejšie reflexie. Čo duše dotýka sa bôľne, sa hravo mení v dumné penie a hravo v slzách porozplýva sladkostných citov rozrušenie… Už city iným smerom letia a iná cesta mojim snahám — a na tú dobu ako vo sne len s úsmevom si spomínavam. Však pri tom všetkom zdáva sa mi, že blaženou bych bola zmála, keby som teraz ako vtedy tak sladko zaplakať si znala.