Z vesny života

Jesenné vetry po doline dujú, opŕchle stromy striebri inovať, vŕšky sa v hmlistý závoj zahaľujú, v smútočný jeseň odieva ich šat. V záhradke pusto, kvety opadali, v cintorín hriadka zmenila sa krás. Hľa, ružový tu kríček stojí v žiali, že jeho kvety spálil smrtný mráz. Záhradka moja: obraz duše mojej, i v nej jesenné chladno panuje, kvietočky pestré — krásy opŕchalej to moje túžby, moje nádeje. I srdce moje zahalené v smútku, že nedostalo blaho za údel, že jeho slzám, vzdychom a zármutku v svete rozumieť nik sa nenašiel! A duša moja sťa tie pozdné kvety darmo túžobným okom ziera v diaľ. Žiaden svit vrelý ku nej nedoletí, že by ju svojou žiarou rozohrial. O blaho volá každé srdca bitie, však darmo čakám zásvit blahých dňov. Ó, jeseň, bájov tajomstvenné žitie! prečo svoj fáteľ stelieš nado mnou?!