Z vesny života

Či vieš ešte, ako sme raz v jasný večer spolu stáli a ku hviezdam trblietavým v dumách tichých pozerali? Jak sme striehli obidvaja, až by spadla hviezda dolu, bo sme oba, poverčive, niečo žiadať mali vôľu. Dobrobyt ty nášho ľudu chcel si si vraj žiadať skryte a ja — ach, mnou zachvievali túžby divné, neurčité… „Blaho to vraj v hviezdach žiari,“ dumala som, rozochvelá; „keby, ach, tá hviezdka jasná dolu ku mne zletieť chcela!“ Tu sme oba k nebu zreli naladení milým klamom: sťaby hviezdka padajúca mala nám byť talizmanom. V tom sa stretli zraky naše divnou mocou upútané —; a za ten čas tichým letom padla hviezda z nebies báne. Kým sa stretli zraky naše, zhasol hviezdy plápol skvelý, vysloviť však svoje túžby oba sme my zapomneli. Však mne predsa splnila sa blúznivá tá túžba kási, odvtedy to v srdci mojom sťaby plno hviezdnej krásy.