Z vesny života

Tam na oblohe hore mesiačik, hviezdy zlaté — tu dolu šero noci a striebro inovate. Tam hore ticho, slastne, jagotné trblietanie — tu tiene šeré, hmlisté a mrazné vetra vanie. Tichúnko, jasno v duši, sťa v krištáľovom stoku, v srdienku obraz krásy, a predsa — slza v oku…

1 Pýtala som pred nedávnom od srdienka rady, by mi rieklo: prečože v ňom toľké sídlia chlady? Teraz zase nové pýtam od srdienka zvesti: ako sa doň, ako sa doň toľká vrelosť zmestí?! 2 Sadol slávik na konárik, sladko prespevoval — — načo si mi, Bože z neba! srdce podaroval? Či len na to dal si mi ho, Pane Bože milý! aby sa v ňom všetky boje, túžby zobrazili? A keď už raz srdcom divným strestals’ devu mladú, nemals’ v oči šuhajkove toľkú vložiť vnadu!! 3 Keď sa drobné piesenky v moju myseľ vkradnú, moje líčka pribľadé ešte viacej zbľadnú. Hlavenka ma rozbolí, v oku slza zhrá si… ale v srdci po každej pláva sladkosť kási… 4 Nesadaj si, sláviček, ku našemu oknu: rosička tam padáva, krídelká ti zmoknú! Slzičky tam padajú v tichú jasnú nôcku, keď má pri ňom Samota s bledým Žiaľom schôdzku.