Lyrický epilóg

Nôtili sme s dušou vrelou, slávikom Ty a ja včelou — o úsvite, o hviezd svite piesne v srdca strunách zvité. Ty o svojej šumnej milej, ja o láske pošetilej, čo nad naším tichým dvorom preletela meteorom. Spievali sme s bôľom v duši o národe — Popoluši, i jej nádej, i jej žiale, verní oba — verní stále, v žitia spechu, na úchytku cez porobu, do úsvitku. Ty už stojíš na úvratí, klas za Tebou ťažký, zlatý, kvet a perla každá brázda — dobre sial si, Poet-gazda! A ja ešte, žiaľ, ach, Bohu! na počiatku, na prielohu po úsilí všetkom, po tom, s rýmom hrám sa, so životom… A čas letí… Múza v chvate v inom dnes si dvorí šate, verš Tvoj čistý, verš Tvoj mladý kde-tu iba dušu sladí, a mlaď naša preľúbezná nás už nezná — nás už nezná… Ničevo, hej! S citom vrelým nôtili sme žitím celým — a keď vyschne piesní prameň, s dobrou vôľou ešte azda ja a i Ty, Poet-gazda, zaspievame: „Amen — amen!“