Lyrický epilóg

Môj dom, môj biely dom v zákutí vo dne i v noci je zamknutý. Kto jeho prichodí do brány, iste ma nezradí, nezraní. Zriedka kto zaklope na dvere, iba ak žobráčik v dôvere. S modlitbou na prahu postojí, s modlitbou odíde v pokoji. Bolestná vraciam sa zďaleka, a nik ma nevíta, nečaká. Ni iskra žiarivej teploty, ni slovko ľúbôstky-dobroty. Môj dom, môj biely dom, tichý dom, sám Boh mu jediným susedom. Keď srdce samotou boľavé, On sa mu ohlási láskave. Ohlási nebies sa zďaleka, slovíčkom poteší človeka. Čo nikto vo svete neskojí, uľaví, utíši, zahojí. Za noci, spomienky po stope, ktosi mi na oblok zaklope. Znavený pútnik to zďaleka, srdce to v samotu uteká. Nad ránom samoty v objeme s pútnikom pokojne usneme. Do sna nám potecha preniká, bolesť že nikdy k nám nenájde chodníka.