Lyrický epilóg

1 Deň bolestivý… S ním ruka v ruke horšia noc: des snovidení prichodí muke na pomoc. Život, či večnosť?… Oboje chaos — prebože! Azda i dobre, že duša voliť, že sama voliť nemôže… Pošmúrne farby v duši-palete s odrazom — ustato blúdi myseľ po svete za fantomom, za obrazom. Zo zachytených zdrapov myšlienky — slasť i bôľ — snaží sa živé pustiť korienky do sveta, čo už zapadol… Dychtive láka radosti zašlé vidiny — zapadlo všetko, zlialo sa všetko v bolesti pocit jediný… A nezarmúti dušu to, ani nezbolí: niet minulosti — niet budúcnosti — preťatý život cez poly… Jedno len láka (dedičstvo isté, premilé): pod lipou miesto, praded čo sadil otcovi svojmu k mohyle. 2 Duša moja — kvetom včela — priveľmi sa do večnosti zahľadela! Prepálená na odlete v hviezdne zvody — vše si miesta na tom svete nenachodí… Kde jej nieto, ta by rada, a kde šťastie nenarastie, tam ho hľadá… Na chodníku mojom, na tom vše mi ho i vyzlátili rýdzim zlatom. Rýdze zlato, perla cenná — nebrala som, k chudobe som narodená. A čo dnes snáď oko baví — azda iba šumichrast je trblietavý… A to, o čom zavše spievam — dnes už iba pre večnosť si vymodlievam. 3 Môj oblok do tmy kvetom žiari lotosa (naň ruží mrazy divé iba nanosia). Myšlienka žiari do šerého večera — oblokom ktosi, dobrý ktosi pozerá. Nazerá tichej do samoty, do taju, jak biele sny v nej vyrastajú, zvädajú… Pozerá, v očiach neha teplá v zámenu, na dušu stíchlu, pred životom sklonenú. Sklonenú prísnym pred životom v pokore, že hrala sa s ním, so životom, vo vzdore. Že smev len mala na boľavú otázku a pieseň iba za lásku i nelásku… Hoj, dobrý ktosi, skríkni noci v zášerí, že duša ešte s životom sa nemerí! Kým zlatou pŕškou do samoty, do taju, pre potešenie slzy-piesne padajú.