Lyrický epilóg

Tiché vody, smutné vody za šera unavene zaspávajú zvečera. Sníva sa im o pokoji, o šťastí a sú plné zľutovania, sústrasti… Nad vodami osamelé narieka doráňané vzdorné srdce človeka. Tiché vody do úsvitu nevstanú: padá do nich, rovno v božiu ochranu. Laská srdce svoju bolesť po noci, tiché vody balzam nesú k pomoci… Z nebies trónu o polnočnej hodine božie oko nad vodami spočinie. Boží úsmev v ich sa hĺbke usadí, ľudskú bolesť, srdca bolesť pohladí… Ide život na svitaní hotový, že to srdce k novej muke vyloví. A to srdce, perly útvar čudesný, zmeravelo, skamenelo do piesní.