Lyrický epilóg

Bude to zjari, zavčas rána, keď k Bohu, v prísnu zodpoveď, radostne, žitím ukonaná, poslednú pôjdem na spoveď. Bude to zrána na úsvite, keď kvet i hora ešte sní… drozd iba nôtiť bude skryte svoj chorál zbožno-čudesný. Na medzi brezy — hlávka k hlave — dôvera lásky za lásku — posledný pohľad nedočkave ku tomu pripnem obrázku. Spevavé roje piesní hrave mi družné vzletia nad hlavu: na krídlach každej vznesiem k Bohu po kráse túžbu boľavú. Nastúpim bludíc dráhu hrdú, v podnoží Tvorcu, odvekú, a hviezdy len ma stretať budú, na očiach súcit k človeku. Tam na rozhraní v hviezdnom svete poslednú splním úlohu: zapálim srdce nevytleté — ním posvietim si ku Bohu — — — A nik sa za mnou nezahľadí, nie so žiaľom, nie zasnene, z voňavej iba lesa mladi fialy rosou skropené…