Lyrický epilóg

Oblaky smutné, oblaky siné letia v diaľ — po nich mi ktosi v podobe rosy posiela kýsi ťažký žiaľ. Oblak ho sirý nad dvorom spustí vposledy, a ja ho vpíjam, do duše vpíjam, s omamnou vôňou rezedy. Oblaky siné, oblaky sivé, kdeže ste žiaľ ten zobrali, niesli ho poľom, nad naším dvorom, kvetnatým dvorom vyliali…? Zrodil sa žiaľ ten v boľavej duši, v zráňanej duši človeka, čo podvedome za svojou družkou, neznámou družkou narieka…? Či sa to v sfére Neznáma chveje Večnosťou dúška zmámená, čo som ju k šťastiu porodiť mala — najkrajšiu pieseň — z dvoch duší rytmu — plameňa…? Či sa to v muke slovíčko zvíja, bolesti zvíja odrazom, čo srdce k srdcu zavolať malo, prevravieť malo ľúbosti verným odkazom…? Či oblak sivý, či vietor divý kvetnatým naším nad dvorom smútok naň iba nanáša clivý, s upretým ku mne pozorom. K duši sa chýli, plače a kvíli z diaľavy, slzami rosí zmárnené čosi, čo vzťah má ku mne boľavý. Na oblok sadá, ku zemi padá vposledy — a ja ho vpíjam, do duše vpíjam s lahodnou vôňou rezedy.