Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľudmila Podjavorinská:
Lyrický epilóg
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Eva Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 39 | čitateľov |
Za polnocí mlčanlivých v dôvere, keď som ani drahý kameň zapadnutý v jazere, zduchovnením celá horím, ani zväzok voskovíc, moje lóže obletuje kŕdeľ bielych holubíc. Vyberám z nich výmluvnejšie v pokore, vysielam ich driemajúce za zore, holubice-modlitby, čo s pocelom prosbu nesú na krídelci na bielom: Keď raz bude Tvoja vôľa, Bože, aj holúbkom ma do večnosti odvolaj. Nežiadam sa v anjelov zbor čudesný: dovoľ vziať si ľudské sklony, ľudské sny. Nech som i tam v dome Tvojom odvekom, čím som bola: trpiacim a milujúcim človekom. Zrak môj krásou napojený v samote, smútok, božským očistený, nech sa stopia v nebies večnej dobrote! A keďže je milosť Tvoja odveká — nie cherubov — nech tam stretnem človeka, s dušou smädnou, dôverivou ako ja, by sa mohla k nemu vinúť ako krehká povoja, postretať ho ľudskej viery s pocitom, jeho oči, ako v žití, naplnené súcitom… Zahral úsvit na obloku, úsmev boží žiarivý, vracajú sa holubice s sviežim lístkom olivy…