Lyrický epilóg

Je duša — duša poeta studnica tajom zastretá — Pre pieseň škovrán s povďakom za jarným letí oblakom. A čo mu dúškou rozchvieva, to všetko verne vyspieva — Pre pieseň, než sa narodí, z Bolesti poet zachodí, v boľavej srdca otázke ku tichej, smutnej ku láske… Vyplynie pieseň slovami — však pôvod svetu neznámy. A čo i veľa vypovie, nikto sa v svete nedozvie, nikto to v pravde netuší, čo spevec má, čo na duši… Je duša — duša poeta studnica tajom zastretá. Jak trpí, ľúbi — znezrady to vlastnej piesni nezradí!