Lyrický epilóg

Vraj rozpomienky na dni ladné staroby tichým šťastím sú; dni moje čo prinesú i odnesú: ja rozpomienky nemám žiadne. Viem iba, že som žila tak, jak nemnohí z nás: v smútku stálom, národu len a ideálom — v zlých časoch vraj i naopak! A spievala som! Nadšenie — sloboda — právo… A jak s citom! Srdcom i dušou celá pri tom. Čítal to niekto…? Snáď i nie. Dnes nikomu už nespievam, iba ak sebe — ak sa stane: je ako dieťa naľakané k starobe poet — človek sám… Však nebojím sa — čo sa báť?! Môj osud vždy bol planý gazda, nuž žijem, ako sa mi zazdá: nemám čo stratiť, nemám čo dať a ani vziať. Radosť vždy mierou dvojakou som z božej krásy rada brala, a hoc som život milovala, som nečakala zázrakov. (A zázrakom by bez otázky — preds’ rozpomienka zďaleka! — slovíčko bolo — slovo lásky milovaného človeka…) Za poetu sny čudesné som zamenila svoju mladosť, nestretnúc šťastie, ani radosť — a srdce — srdce za piesne. Dnes sama som — bez opory, však viery strecha nad hlavou. A iní ešte v zhovory pre radosť prišli vše ku mne s dušou boľavou! Rytieri smutní! Chodili pre potechu a či len zdanie a inam, milí-nemilí, pre šťastie a pre milovanie…! Až zarastie raz z prielazku chodníček nášho do domu, pre súcit, ani pre lásku nepôjdem nikdy k nikomu.